Ústavný zákon o zániku Československa schválilo vtedajšie Federálne zhromaždenie (FZ) Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) pred 27 rokmi 25. novembra 1992. Zákon nadobudol účinnosť o polnoci 31. decembra a umožnil vznik dvoch nových nezávislých republík.
Štyri roky po páde komunizmu a po 74-ročnej spoločnej histórii sa 1. januára 1993 nástupníckymi štátmi bývalej federácie stali Česká republika (ČR) a Slovenská republika (SR).
Formálne sa Československo stalo federáciou dvoch republík 1. januára 1969. Každá z republík mala svoj zákonodarný orgán a vlastnú vládu. Vznikla Česká národná rada (ČNR) a už existujúca Slovenská národná rada (SNR) prevzala funkciu republikového parlamentu.
Spor o nový názov štátu
Najvyšším zákonodarným orgánom štátnej moci sa vtedy stalo Federálne zhromaždenie (FZ) – dvojkomorový parlament tvorený Snemovňou ľudu (SĽ) a Snemovňou národov (SN), ktorému sa zodpovedala československá federálna vláda aj prezident.
Česi si stovkami podujatí pripomenuli 30. výročie Nežnej revolúcie, premiéra Babiša vypískali
Postupné obmedzovanie kompetencií republík a vtedajšia totalitná moc postavená na straníckej disciplíne komunistov spôsobili, že krajina de facto naďalej zostala značne centralizovaná a výrazne sa neodlišovala od svojho predchádzajúceho unitárneho usporiadania.
Situácia sa zmenila po novembrových udalostiach v roku 1989 a páde totalitného režimu. Prijatiu ústavného zákona o zániku Československa predchádzala niekoľko rokov trvajúca diskusia o novej podobe štátoprávneho usporiadania v demokratických pomeroch, ktoré by zabezpečilo rovnoprávne postavenie oboch republík.
Video: V Nemecku pred 30 rokmi padol Berlínsky múr, pomohla nesprávne interpretovaná informácia
Rozdielne pohľady českých a slovenských politikov na túto problematiku sa začali prejavovať už niekoľko mesiacov po novembrových udalostiach v roku 1989 a naplno sa ukázali napríklad aj v spore o nový názov spoločného štátu.
Rozdeleniu bránil ústavný zákon
Po parlamentných voľbách v roku 1992, ktoré na Slovensku vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v Českej republike koalícia Občianskej demokratickej strany (ODS) a Kresťanskodemokratickej strany (KDS), sa vedúci predstavitelia víťazných strán na čele s Václavom Klausom (ODS) a Vladimírom Mečiarom (HZDS) dohodli na zániku ČSFR a rozdelení spoločnej republiky na dva samostatné štáty.
Takémuto rozdeleniu štátu ale bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991, ktorý stanovoval, že ČSFR sa môže rozdeliť jedine referendom. Česká a slovenská politická reprezentácia to z uvedeného dôvodu nakoniec vyriešila novým ústavným zákonom.
Spoločný návrh HZDS a ODS síce ponechával referendum ako jednu z možností rozdelenia štátu, akceptoval však aj rozdelenie ústavným zákonom či dohodou národných rád, prípadne aj vystúpením jednej z republík z federácie na základe jej nespochybniteľnej vôle.
Na mape sveta sa tak 1. januára 1993 objavili dva nové štáty – Česká republika a Slovenská republika. Rozdelenie Československa je v zahraničí dodnes príkladom pokojného a mierového rozdelenia na dva samostatné subjekty a zvykne sa tiež nazývať Zamatový rozvod (Velvet Divorce). Informácie pochádzajú z www.wikipedia.org, www.justice.gov.sk a archívu agentúry SITA