BRATISLAVA 20. augusta (SITA) – Pražská jar 1968 nemala šancu na úspech, pretože nemala žiadnu oporu v reálnej politike vtedajšieho sveta, tvrdí politológ Michal Horský, ktorý bol vtedy redaktorom „kultového“ študentského Echa. Uvoľnenie pomerov v strane a spoločnosti považuje za súčasť celosvetovej vzbury mladých proti establishmentu. „Nebola to alternatíva socializmu, ale výraz istého emocionálneho uvoľnenia v Amerike a Európe po 2. svetovej vojne a 50. rokoch. Bola to vzbura mladej generácie a do nej Československo zapadlo. Bola to skôr eufória ako realita, zodpovedajúca reálnym vnútropolitickým a zahraničnopolitickým pomerom.“
Horský pripomenul, že už v roku 1968 boli v spoločnosti rozdielne názory na Pražskú jar. Kým napríklad Milan Kundera hovoril, že československý experiment so socializmom s ľudskou tvárou má celosvetovú platnosť a zaslúži si morálne ocenenie, Václav Havel oponoval, že nešlo o nič iné, ako o „chabý pokus“ vrátiť sa k normálu, udusený skôr, ako mohol fungovať. Prejavom vzbury mladej generácie proti oficiálnym štruktúram boli Beatles či hnutie hippies. Protesty ľavicových študentov boli v USA, vo Francúzsku aj v Poľsku. „Začalo sa to nástupom prezidenta Kennedyho a končilo jeho atentátom, atentátom na Pražskú jar a procesmi so študentmi vo Varšave,“ uviedol Horský.
Politológ odmieta spájanie návštevy maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma v Komárne s okupáciou zo ´68. roku. Zdôraznil, že vojská ostatných krajín Varšavskej zmluvy boli len štatistami sovietskej okupácie Československa a práve Maďari boli prví, ktorí sa za účasť na okupácii ospravedlnili. „Spájanie tohto výročia s návštevou Sólyoma je účelové, nenáležité a nesvedčí to o kultúre nášho ministra zahraničných vecí,“ vyhlásil Horský.
„Nemôžeme neregistrovať skutočnosť, že prezident Sólyom prichádza vo veľmi ťažkej atmosfére vzťahov medzi Slovenskou republikou a Maďarskom, a po druhé, že prichádza 21. augusta, v deň, ktorý je v našich očiach spojený s okupáciou nášho územia. Súčasťou toho boli aj maďarské vojská…To nebola okupácia sovietskou armádou, ale piatimi armádami vrátane maďarskej armády a viete, kde maďarská armáda bola, a 21. august je naozaj jeden z 365-tich dní a nemôžeme si neuvedomovať túto zhodu,“ vyhlásil v stredu šéf diplomacie Miroslav Lajčák.
Stratili sme 20 rokov, myslí si Kaliňák
Vstup sovietskych vojsk v auguste 1968 nás vrátil späť o 20 rokov, myslí si minister vnútra Robert Kaliňák. „Stratili sme 20 rokov. Ja som ho nezažil, ale všetci tí, ktorí boli vtedy tou generáciou, mohli považovať tých 20 rokov za stratených. Mohli sme byť niekde úplne inde,“ povedal pre agentúru SITA.
Kaliňák si nie je istý, či neoficiálnu návštevu maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma v Komárne v deň výročia okupácie možno dávať do súvislosti so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy pred 21 rokmi, ako to urobili najvyšší ústavní činitelia. Aj tak ale cestu Sólyoma na odhalenie sochy uhorského kráľa Sv.Štefana považuje za veľmi nešťastný nápad. „Súvislosť s návštevou maďarského prezidenta – neviem, či by sme to tak mohli vnímať. Rozhodne to, čo sa chystá urobiť, nie je slušné. A Rusi robili ešte horšie veci, ako len neslušné veci,“ uviedol Kaliňák. „Uvidíme, čo sa mu ešte podarí spraviť po príchode na Slovensko.“
Okupácia nás vzdialila od demokracie,vraví politológ Öllös
Vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 nás podľa politológa Lászlóa Öllösa vzdialil od demokracie. „Čo tu bolo, znamenalo akýsi začiatok demokratizácie,“ povedal pre agentúru SITA. Reformní komunisti na čele štátu si síce neželali demokraciu západného typu, pod tlakom dejín by ale ich tretia cesta napokon dospela k reálnemu pluralizmu, hovorí Öllös.
Reformné vedenie Komunistickej strany Československa sa chcelo vydať na neznámu cestu. „Chcelo zachovať vedúcu úlohu strany, pričom ostatné skupiny občanov by sa podieľali na verejnom živote zrejme cez záujmové spolky, vytvorili by zamestnanecké vlastníctvo firiem, čo v trhovej ekonomike nemôže fungovať,“ dodáva politológ. Tretia cesta, ktorou sa chcelo vydať vedenie strany a krajiny pred tým, ako všetky plány ukončil 21. augusta vpád spojeneckých armád, podľa Öllösa nemohla fungovať. „Tento stav by bol len prechodný, napokon by dospel k reálnej pluralite.“
Z pokusu o reformu komunizmu zostala iba federalizácia
Z pokusu o reformu komunizmu zostal podľa historika Petra Jašeka iba projekt federalizácie Československa. „Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii bol prijatý 27. októbra 1968 a o tri dni slávnostne podpísaný na Bratislavskom hrade. Federalizácia sa však neuskutočnila v pôvodne zamýšľanej podobe, zostala skôr vo formálnej rovine,“ povedal Jašek pre agentúru SITA. Rok 1968 sa zapísal podľa Jašeka do dejín Československa ako rok pokusu o nastolenie „socializmu s ľudskou tvárou“, čo znamenalo snahu niektorých popredných komunistických funkcionárov o liberalizáciu komunistického systému.
„Začiatky reforiem možno klásť už do začiatku 60. rokov, hlavné črty reformného procesu sa však najmarkantnejšie prejavili v roku 1968, po nástupe Alexandra Dubčeka do čela Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ). Snahy o reformu nachádzali stále silnejšiu podporu v spoločnosti, ktorej očakávania však boli čoraz väčšie,“ uviedol Jašek. Na druhej strane paralelne pôsobil tlak Sovietskeho zväzu, ktorého postoje lojálne podporovali predstavitelia komunistického Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR), Poľska i Bulharska. „Sovieti veľmi ťažko niesli niektoré javy, ktoré sa v Československej socialistickej republike (ČSSR) odohrávali, najmä prijatie Akčného programu KSČ, uvoľnenie cenzúry a povolenie činnosti nekomunistických spolkov,“ pripomenul Jašek.
Keď sa napriek viacerým sovietskym varovaniam na „urovnanie“ situácie v ČSSR pomery nezmenili, rozhodli sa Sovieti zvrátiť vývoj v Československu osvedčenou metódou – vojenským riešením, pomocou okupácie krajiny. „Urobili tak napriek tomu, že československé štátne vedenie nikdy nespochybňovalo kľúčové komunistické tézy, ako spojenectvo so Sovietskym zväzom, existenciu Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a Varšavskej zmluvy ako aj vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti. Podľa niektorých historikov bolo dôležitým momentom pri rozhodovaní Sovietov aj to, že v ČSSR neboli prítomné sovietske vojská na rozdiel od ďalších štátov Varšavskej zmluvy,“ myslí si Jašek.
Vojenská akcia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu sa na okupácii zúčastnili jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. „Celková sila inváznych vojsk bola 27 divízií, čo predstavovalo vyše 500 000 vojakov a asi 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel,“ povedal Jašek. Napriek tomu, že Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list podpísaný niektorými dogmatickými komunistami (Vasiľ Biľak a spol.), v ktorom títo žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti kontrarevolúcii a údajnej občianskej vojne, vedenie KSČ vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase uviedlo, že invázia sa odohrala bez vedomia členov vlády a vedenia strany. Tým nepriamo pred svetom ukázalo, že išlo o očividnú sovietsku agresiu.
Československá vláda odmietla možnosť ozbrojeného odporu proti invázii a vyzvala obyvateľstvo, aby zachovalo pokoj. Napriek tomu sa na mnohých miestach neozbrojený dav ľudí postavil do cesty sovietskym tankom. „Na niekoľkých miestach sovietski vojaci spustili streľbu do davu protestujúcich ľudí a výsledkom boli obete na životoch. Spolu zahynulo v ČSSR 108 ľudí, z toho na Slovensku približne 30,“ uviedol Jašek.
Sovieti internovali reformných členov ÚV KSČ vrátane Dubčeka a odvliekli ich do Moskvy. Tam sa k nim 23. augusta pripojila delegácia komunistických funkcionárov na čele s Gustávom Husákom a prezidentom Ludvíkom Svobodom a začali sa rokovania so sovietskymi predstaviteľmi, ktoré sa skončili 26. augusta podpísaním Moskovského protokolu, ktorý zaručil vojenskú prítomnosť okupačných armád v ČSSR. Sovieti reformných komunistov ponechali krátko na ich postoch, v priebehu roku 1969 boli však postupne odstránení.
Plénum ÚV KSČ 31. augusta 1968 Moskovský protokol schválilo, čím sa začalo obdobie, ktoré do čs. dejín vošlo ako normalizácia. V októbri bola podpísaná zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR, ktorá sa stala legálnym podkladom obsadenia krajiny sovietskym vojskom.
Od invázie vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR uplynie 41 rokov
V piatok 21. augusta si pripomíname 41. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Invázia zmarila všetky nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane, Pražskej jari, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka. V noci z 20. na 21. augusta vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy – Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vtrhli na územie Československa. Na „akte internacionálnej solidarity“ sa nepodieľalo Rumunsko.
Vojaci prišli „zasiahnuť v mene československých pracujúcich, socialistického spoločenstva a medzinárodného revolučného hnutia.“ Dubčekovské krídlo KSČ protestovalo, vstup vojsk podľa nich odporoval základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a normám medzinárodného práva. Reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu tzv. Moskovský protokol. Ten znamenal úplnú kapituláciu. Okupácia si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechávali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov.
Po invázii nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti postupne posilňovali svoju moc. Proruská, husákovská KSČ vytvorila rozsiahly systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB. Mnoho aktivistov usilujúcich sa o demokraciu v období Pražskej jari prišlo o prácu, niektorí skončili vo väzniciach.
Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
SITA