Ekonómovia sú od počiatkov svojej vedy fascinovaní otázkou pôvodu prosperity. Dnes o nej vieme omnoho viac, než vedel otec ekonómie Adam Smith, keď pred 250 rokmi napísal svoju knihu Bohatstvo národov.
V polovici 20. storočia prišiel ekonóm Robert Solow s modelom, ktorý vysvetľoval ekonomický rast prostredníctvom akumulácie kapitálu a rastu populácie. Keď však tento model otestoval na reálnych dátach, zistil, že tieto dva faktory vysvetľujú iba približne 10 % ekonomického rastu. Zvyšok pripísal niečomu, čo nazval „reziduálny faktor“ – dnes by sme ho označili ako technologický pokrok.
O niekoľko desaťročí neskôr držiteľ Nobelovej ceny Paul Romer ukázal, prečo sú technologické poznatky také dôležité a čím sa líšia od kapitálu či práce. Poznatky majú totiž špecifickú vlastnosť: viac pre teba neznamená menej pre mňa. Ekonomickým žargónom – ich spotreba je nerivalitná. Keď niekto vymyslí novú technológiu, môže ju s minimálnymi nákladmi prevziať celý svet. To je zásadný rozdiel medzi ekonómiou atómov, kde platí princíp vzácnosti, a ekonómiou bitov, kde sa informácie môžu šíriť a kopírovať prakticky bez obmedzení.
Teória Mŕtveho koňa - KOMENTÁR
Tohtoročný spoludržiteľ Nobelovej ceny Joel Mokyr stavia na základoch Solowa a Romera, no posúva naše poznanie o význame poznania ešte ďalej. Na rozdiel od svojich predchodcov neprišiel s novým abstraktným modelom, ale otvoril archívy a skúmal, ako sa na konci 18. storočia zmenil spôsob vzniku, organizovania a využívania poznatkov – tak, že výsledkom bol rozbeh ekonomického rastu, ktorý trvá dodnes.
Podľa Mokyra môžeme užitočné poznatky rozdeliť na dva typy. Prvé nazval „preskriptívne“ a opisujú, ako veci fungujú v praxi. Druhé nazval „propozičné“ a tie vysvetľujú, prečo veci fungujú na teoretickej úrovni. Prvé by sme mohli označiť ako aplikované technológie, ktoré ovládajú zruční remeselníci, technici, majstri a ich učni. Tie druhé predstavujú vedecké poznatky, s ktorými prichádzajú vedci a akademici.
Postupný pokrok v oboch typoch poznatkov nie je ničím novým – dial sa od nepamäti. Zruční inovátori a remeselníci z času na čas prichádzali s novými nápadmi, ako zlepšiť život ľudí. Problém však bol v tom, že často vedeli, ako veci fungujú, no netušili, prečo fungujú. Ľudia už pred priemyselnou revolúciou poznali princípy hnojenia, parného stroja či očkovania, ale nerozumeli ich hlbším princípom.
Existovali síce vedci a filozofi, no týmto praktikom veľmi nepomáhali – venovali sa totiž často abstraktným, od reálneho sveta odtrhnutým problémom. Slovami Joela Mokyra to bol svet „strojárstva bez mechaniky, výroby železa bez metalurgie, poľnohospodárstva bez pôdoznalectva, baníctva bez geológie, vodnej energie bez hydrauliky, výroby farbív bez organickej chémie a lekárskej praxe bez mikrobiológie a imunológie.“
Výsledkom bolo, že sporadické a náhodné inovácie síce dokázali na čas rozbehnúť pokrok, no ten rýchlo zamrzol – nová technológia bola aplikovaná, avšak nenasledoval jej ďalší rozvoj. Ľudia nerozumeli, prečo rôzne inovácie fungujú, a preto ich nedokázali systematicky aplikovať naprieč rôznymi oblasťami ani ich navzájom kombinovať. Každý záblesk rastu bol len dočasný a nikdy neviedol k trvalému zvyšovaniu prosperity.
Podľa Mokyra sa na konci 18. storočia vo Veľkej Británii stretlo niekoľko faktorov, ktoré toto zmenili. Po prvé, výrazne tam vzrástol počet zručných remeselníkov, technikov a majstrov. Bolo to vďaka príchodu Hugenotov a predovšetkým vďaka prepracovanému systému učňovstiev a odborného vzdelávania, ktorý vybavil veľké množstvo ľudí zručnosťami a kompetenciami, nemajúcimi obdobu nikde inde vo svete.
Mokyr vo svojej knihe The Enlightened Economy píše: „Je zrejmé, že [učňovské vzdelávanie] bolo príkladom dobre fungujúcej neformálnej inštitúcie súkromného charakteru, od ktorej závisela veľká časť britského hospodárstva.“
Ďalším dôležitým faktorom bolo, že užitočné poznatky a know-how týchto ľudí sa začali v spoločnosti masovo šíriť, organizovať a vymieňať. Stalo sa tak vďaka vzniku rôznych periodík, encyklopédií a prehľadov, ktoré koncentrovali najnovšie technologické poznatky. Tie sa následne dostali aj do vedeckých inštitúcií a v rámci osvietenstva sa nimi začali zaoberať vedci, ktorí tak zostúpili zo slonovinovej veže, prestali riešiť počet anjelov na špičke ihly a začali skúmať praktické otázky fungovania sveta.
Toto všetko spolu vytvorilo podhubie, v ktorom sa rozbehol proces intenzívneho vzájomného učenia sa a ovplyvňovania. Takto sa poznatky „ako“ stali palivom pre rast poznatkov „prečo“ a naopak. Spustila sa špirála rozvoja poznatkov s pozitívnou spätnou väzbou, v ktorej sa veda a technika navzájom oplodňovali. Výsledkom bolo niečo, čo Mokyr nazýva „Priemyselné osvietenectvo“ – kombinácia vedeckej a priemyselnej revolúcie.
Vedci začali skúmať, prečo funguje parný stroj, a prišli s teóriou termodynamiky; skúmali, prečo fungujú hnojivá a objavili význam dusičnanov; a pri očkovaní sa vyvinula imunológia. Takto boli generalizované a objasnené princípy fungovania konkrétnych praktických inovácií, čo umožnilo ich širšiu aplikáciu a jednoduchšie kombinovanie s ďalšími inováciami. Vznikol podstatný základ pre vynachádzanie a rozširovanie nových nerivalitných užitočných poznatkov.
Toto je len časť komplexného a rozsiahleho vysvetlenia príchodu Priemyselnej revolúcie a dlhodobého ekonomického rastu podľa Mokyra, ktoré rozpracoval vo svojich jedenástich knihách. V nich zdôrazňuje dôležitosť postojov, myšlienok a inštitúcií v spoločnosti – jednoducho povedané, kultúry. Ekonomický rast nie je otázkou dostatku vzácnych zdrojov, konkrétnej technológie ani, nebodaj, fosílnych palív – je to kultúrny fenomén úzko spojený so západnou civilizáciou.
