Ako ste vnímali víťazstvo Slovenska nad Talianskom na majstrovstvách sveta 2010 v Juhoafrickej republike?
Výhra vášho mužstva nad Talianskom na tohoročnom svetovom šampionáte bola pre všetkých, ktorí sledujú futbal, veľkým prekvapením. Aj pre mňa osobne. Na druhej strane však bola potvrdením toho, čo ja už dávno tvrdím, že ak aj menej známe mužstvo poctivo pracuje na ihrisku celých 90 minút, môže poraziť aj majstra sveta. A Slovensko to dokázalo. Vo futbale treba o úspech bojovať na hranici existujúcich možností, čo bol aj váš prípad. Na šampionáte ste mali silné mužstvo. Boli v ňom kvalitní hráči, ktorí vedeli, čo chcú na MS dokázať. Výhra Slovenska nad Talianskom je dôkazom toho, že vo futbale môže aj outsider poraziť majstrov sveta. Len musí mať svoju vnútornú silu, dobrých hráčov, dobrého trénera a trochu športového šťastia. Vy ste toto všetko v Afrike mali. Preto ste vyhrali nad Talianmi.
Ktorých futbalistov zo Slovenska poznáte? Ktorí sa vám ako erudovanému vyhľadávačovi talentov najviac páčia?
To je pre mňa ťažká otázka, lebo ja mám slabú pamäť na mená. Nepamätám si ich. To by ste mi museli našepkávať (smiech). Ale to by už nebolo ono… Vašich kvalitných futbalistov po menách nepoznám. Poznám iba niektorých, ktorí hrajú v talianskej, nemeckej a anglickej lige. Lebo o tých sa píše v zahraničnej tlači, ktorú pozorne sledujem. Najmä v súvislosti s ich účinkovaním v tých kvalitnejších európskych súťažiach. Viem, že máte dobrého hráča v Neapole. Čítal som o vašich silných defenzívnych hráčoch v Liverpoole a tiež v nemeckom Wolfsburgu. V minulosti ste mali dobrých hráčov aj v Norimbergu. Všetci išli výkonnostne hore, keď prišli do kvalitných ligových súťaží. Až v nich dokázali uplatniť svoj potenciál.
Hrali ste niekedy proti slovenským futbalistom? Na ktorého z nich si najlepšie pamätáte a prečo?
Áno hral. Ak sa nemýlim, tak dvakrát. Jednu kvalifikáciu o postup. Raz v Bratislave a raz u nás v Portugalsku. Z tých zápasov si pamätám, že Slovensko malo vtedy silných a bojovných defenzívnych futbalistov. Ale mená odo mňa nechcite (smiech). To bolo už dávno…Možno aj pred desiatimi – dvanástimi rokmi. Viem, že jeden z tých lepších hráčov vtedy pôsobil v Nemecku. Hral alebo ešte aj hrá vo Wolfsburgu. Ale jeho meno neviem…
Miroslav Karhan?
Môže byť. Ak hral vo Wolfsburgu, tak áno. Jeho si pamätám z našich vzájomných súbojov. Bol rýchly a nekompromisný. Často sme sa v tých zápasoch stretli v súbojoch o loptu. Ako kolektív sme však boli lepší. My sme oba tie zápasy vyhrali. V Bratislave dokonca o tri góly.
Ako vnímate pôsobenie slovenského šampióna Žiliny v tohoročnej edícii skupinovej Ligy majstrov? Aké šance dávate Žilinčanom v tejto elitnej európskej futbalovej súťaži?
Ak mám dobré informácie, prvé dva zápasy vás majster už prehral… A oba rozdielom triedy. Pre váš futbal je však mimoriadne dôležité, že v skupinovej fáze Ligy majstrov máte svojho zástupcu. Pre nováčikov je dôležité hrať túto veľkú súťaž dlhšie. Prospešné pre sebavedomie hráčov je udržať si určitú kontinuitu a každoročne sa porovnávať so silnejšími a kvalitnejšími mužstvami. Je viacero klubov v Európe, ktoré nemali až tak dobrých hráčov, ale Ligu majstrov hrali niekoľko rokov a postupne sa zlepšili. V Lige majstrov je momentálne obrovská konkurencia a pre žiadny tím nie je dobré, ak vynechá čo i len jeden jej ročník. Žilina je menej známe mužstvo, no tiež dokazuje, že váš futbal ide výkonnostne hore. Aj ona je dôkazom toho, že kde sa tvrdo pracuje, tam je šanca sa dostať veľmi ďaleko aj cez papierovo silnejšie celky. Žilina hrala veľmi dobre baráž o postup do hlavnej fázy Ligy majstrov. Preto si myslím, že Žilina má budúcnosť v tejto súťaži pred sebou. Len nesmie prestať pracovať na kvalite svojho tímu a musí sa tiež poučiť z chýb, ktoré teraz v LM urobila.
Ako vnímate aktuálnu situáciu okolo portugalského reprezentačného družstva, ktoré nezvyklo zle začalo kvalifikáciu o postup na ME 2012 v Poľsku a na Ukrajine?
Všetci sme z toho veľmi smutní, lebo po dvoch nezvládnutých zápasov sme mali iba jeden bod. Neviem, či lepšie povedané nerozumiem tomu, čo sa v tom mužstve vlastne stalo. Vymenili sme trénera. Hľadáme víťazný typ, ktorý dokáže mužstvo presvedčiť, že o česť krajiny treba hrať naozaj do poslednej minúty. Verím, že v ďalších kolách nad súpermi už budeme vyhrávať a vrátime sa do bojov o postupové pozície. Nórsko malo po troch zápasoch 9 bodov, ale kvalifikácia je iba na začiatku. Ešte sa v nej bude hrať veľa zápasov o veľa bodov. Ak sa poučíme z chýb, ktoré sme v jej úvode urobili, a konečne začneme hrať svoju hru, môžeme ešte bojovať o postup. Ale bude to veľmi ťažké, lebo mužstvá zo severu Európy sú silnými rivalmi.
Ktorého futbalistu, proti ktorému ste vo svojej dlhej kariére hrali, považujete za najlepšieho na svete?
Na takéto otázky sa ťažko odpovedá. Neviem, či najlepším hráčom sveta v dobe mojej aktívnej činnosti bol Zinedine Zidane, alebo Brazílčan Ronaldo, respektíve môj kolega z reprezentácie Luís Figo. Každý z nich z futbalu vedel veľmi veľa. Každý z nich bol na ihrisku veľká osobnosť a tvorca hry. Ozajstný vodca celého kolektívu. Ale povedať, že bol zo všetkých najlepší, neviem… Každému patrili určité sezóny alebo dokonca celé roky. Ale jednoznačne povedať, kto z nich bol ten najlepší? Neviem… Možno Péle, Maradona alebo naša legenda Eusébio, ale proti tým som nehral (smiech).
Koho považujete za lepšieho a komplexnejšieho hráča – Argentíčana Messiho alebo vášho krajana Cristiana Ronalda?
Zasa sme pri tom istom, o čom sme už spolu hovorili (smiech). Páči sa mi herný prejav oboch. Obaja sú výrazné futbalové osobnosti nie iba vo svojich tímoch, ale aj v súčasnej generácii hráčov. Sú to futbalisti, ktorí z tejto hry vedia asi všetko. Majú výnimočný talent, vďaka ktorému vedia rozhodovať zápasy. Ak by som ich mal porovnávať z tohto hľadiska, tak ako užitočnejší mi vychádza Messi najmä vzhľadom na služby, ktoré odvádza FC Barcelone. On dáva viac gólov v rozhodujúcich zápasoch. Preto sa prikláňam na stranu Messiho, hoci ani Cristiano Ronaldo nie je zlým hráčom. Ale vo všeobecnosti platí to, čo som už povedal: ťažko v tejto veci robiť rozhodcu. Obaja však môžu o svojich kvalitách presvedčiť v tohoročných zápasoch Ligy majstrov. Od oboch všetci veľa čakáme… Uvidíme, či ten enormný tlak okolia zvládnu. Či bez problémov dokážu byť vodcami svojho tímu.
Ktoré mužstvo tipujete za víťaza UEFA Champions League v sezóne 2010/2011?
Najvyššie by mohol byť niekto z trojice FC Chelsea, FC Barcelona, Real Madrid. Ak by sa pridal k tejto trojici ešte niekto iný, bolo by to pre mňa veľké prekvapenie. Tieto tri mužstvá majú v súčasnosti najkvalitnejších hráčov, v kluboch majú vytvorené výborné podmienky a vnútornú klímu, aby mohli pomýšľať na triumf v tejto najprestížnejšej európskej klubovej súťaži. Vo futbale sa však môže stať všeličo, s čím my dopredu nemôžeme počítať. V ňom sa nedá všetko presne nalinkovať, určiť. Preto je futbal tak krásnym športom.
Čo pre vás znamená byť vyslancom UniCredit počas tohoročnej UEFA Champions League Trophy Tour 2010, vďaka ktorej prichádza víťazná trofej Ligy majstrov aj do krajín strednej a východnej Európy?
Je to pre mňa veľká pocta. Som rád, že patrím do tímu ľudí, ktorí prezentujú pred fanúšikmi z celej Európy cennú trofej, o ktorú mužstvá v Lige majstrov hrajú. Teší ma, že hoci som tento pohár nad hlavou nikdy nedržal, môžem byť v jeho blízkosti a môžem svojou účasťou propagovať najlepšiu európsku klubovú súťaž. Cením si, že všade, kam s Tour prídeme, sme najmä pre mládež veľkým lákadlom. Futbal ako šport si to zaslúži a Champions League tiež.
Keď sme už pri víťaznej trofeji pre víťaza Ligy majstrov. Ktorý finálový súboj Ligy majstrov vám najviac utkvel v pamäti a prečo?
Samozrejme bol by som zlým Portugalčanom, keby som nezaregistroval úspechy našich klubov v tejto súťaži. Podľa mňa pre náš portugalský futbal bol veľmi významný triumf Porta vo finále nad Bayernom Mníchov v roku 1987. No ak mám byť úprimný, vždy zvýšim pozornosť vtedy, keď vo finále Ligy majstrov hrá FC Barcelona alebo Real Madrid. Osobne by som bol najviac zvedavý na finále týchto dvoch španielskych veľkoklubov. Určite by to bol obrovský súboj rivalov, ktorí už dlhé desaťročia pravidelne súperia o primát v španielskej lige. Možno by to bolo finále, na ktoré by sa roky spomínalo.
Ktorú individuálnu trofej zo španielskej a francúzskej ligy si najviac ceníte a prečo?
V kariére som hral vo viacerých kluboch. A v niektorých z nich sme dosiahli pekné kolektívne úspechy. Boli sme majstri krajiny, ja som bol najlepší strelec súťaže. Ale nemôžem povedať, že by to boli iba moje úspechy. To v žiadnom prípade. Boli to triumfy celého tímu. Aj tie pocty pre najlepšieho strelca. Futbal je kolektívna hra. Bez spoluhráčov, ktorí mi na góly prihrávali, by som ich tak veľa nedal. Vysoko si však vážim korunu kráľa ligových kanonierov, ktorú som vo Francúzsku získal trikrát. Prvýkrát ešte ako hráč Girondins Bordeuax v roku 2002. Vtedy ma vyhlásili aj za najlepšieho ligového hráča vo Francúzsku. Túto poctu pre najlepšieho hráča ligy som obhájil aj o rok neskôr, keď som prestúpil do Paríža. V drese PSG, kde som hral celých päť rokov, som bol ešte dvakrát najlepším strelcom, hoci už som tých gólov tak veľa nedával… Pri prvom víťazstve v Bordeaux v roku 2002 som potreboval dať 22 gólov, ale v PSG o päť rokov neskôr mi už stačilo iba pätnásť… Aj to je dôkaz, že typickí útočníci to v súčasnom fyzicky náročnom futbale majú stále ťažšie. Súperi ich dôkladne strážia, nedajú im na ihrisku dýchať.
V ktorom momente svojej futbalovej kariéry ste boli najšťastnejší a prečo?
Šťastných momentov pri futbale som zažil veľa, lebo mne sa darilo ako v španielskej, tak aj vo francúzskej lige a navyše boli sme silná generácia hráčov, ktorá dokázala vyhrávať veľké zápasy aj v národnom mužstve. Spokojnosť a šťastie z ligových úspechov sa však nedá porovnať s nadšením a eufóriou, ktorú sme prežívali na európskom šampionáte v roku 2004, keď sme pred vlastnými fanúšikmi postúpili do finále majstrovstiev Európy. To bola krásna chvíľa. Škoda, že netrvala dlhšie, lebo naše veľké šťastie vzápätí zmarila prehra s Gréckom vo finále ME. To sme nečakali a vtedy sme zasa boli veľmi smutní. Je zlé, keď doma prehráte najdôležitejší zápas celej sezóny. Keď výkonom a výsledkom sklamete svojich priaznivcov. Navyše dodnes si myslím, že to finále sme prehrali nezaslúžene, lebo sme boli lepším mužstvom. Gréci využili jednu našu chybu v defenzíve a už sa nedalo s tým nič robiť.
Trochu ste nás vo svojej odpovedi predbehli, lebo po tých krásnych okamihoch, sme sa chceli opýtať aj na tie smutné chvíle? Takže kedy ste pri svojom obľúbenom športe boli najsmutnejší?
Tak ako som už povedal. Jednoznačne po prehratom finálovom zápase na majstrovstvách Európy 2004. Keď sme doma prehrali s Grékmi. Všetci, celá moja hráčska generácia, sme boli mimoriadne blízko k veľkému triumfu a predsa sme to nedokázali… Ten povestný posledný krok sme nezvládli… Dodnes neviem vysvetliť, čo sa vlastne vtedy na ihrisku s nami stalo. Vtedy sme všetci boli veľmi smutní. Európsky šampionát sa hral u nás doma a my sme ho chceli vyhrať. Veď to by bolo najkrajšie, čo by sme pre našich ľudí mohli urobiť.
Je vo vašej kariére okamih, ktorý by ste chceli ešte raz v živote zažiť?
Veľa krásnych chvíľ som s futbalom zažil ako v španielskej, tak aj vo francúzskej lige. V španielskej lige sme v roku 2000 v Deportivo La Coruňa dokázali získať titul, hoci dovtedy ho pravidelne vyhrávali dva veľkokluby – FC Barcelona a Real Madrid. My sme im tú hegemóniu prekazili, čo bolo pre všetkých zainteresovaných veľkým prekvapením sezóny. Ale mojim najkrajším okamihom bolo víťazstvo v drese klubu Paríž Saint Germain vo francúzskom Ligovom pohári v roku 2008. Bol to môj druhý triumf v tejto prestížnej francúzskej súťaži, lebo prvýkrát som ho získal ako hráč Girondins Bordeaux v roku 2002. Ale v roku 2008 som si tento triumf v Ligovom pohári naozaj dôkladne vychutnal. Bol som vtedy kapitánom tímu, čiže víťaznú trofej som prvý z nášho mužstva mohol zdvihnúť nad hlavu. Bol to mimoriadne silný emotívny zážitok. Pre nás všetkých, čo sme sa o ten úspech zaslúžili. Víťazný pohár nad mojou hlavou odštartoval veľkolepé oslavy v celom Paríži.
Ktorú situáciu zo svojej bohatej futbalovej kariéry by ste už nikdy v živote nechceli zopakovať?
Kvalifikačné stretnutie s Maďarskom o postup, v ktorom – ak sme chceli ísť ďalej – sme bezpodmienečne museli vyhrať 3:0 a mňa v ňom rozhodca vylúčil. To boli muky… Neviete si predstaviť, aké ťažké je pre futbalistu odísť do šatne a bezmocne čakať, ako sa to všetko skončí… Našťastie moji spoluhráči aj bezo mňa dokázali tie tri góly streliť, takže napokon sa nám predsa podarilo postúpiť, ale ja som prestal byť nervózny až keď rozhodca tento duel ukončil. To by som už nikdy nechcel zažiť. Najhoršie zo všetkého bolo to nekonečné čakanie a tiež pocit viny, že ste spoluhráčom svojim neuváženým konaním skomplikovali situáciu.
Na dnešné pomery pomerne skoro ako 35-ročný ste sa pred dvoma rokmi rozhodli ukončiť kariéru, nechceli ste si reprezentačný život predĺžiť povedzme do majstrovstiev sveta v Juhoafrickej republike?
Každý futbalista musí raz v živote urobiť rozhodný krok. Musí sa rozhodnúť, kedy zavesiť kopačky na klinec. Ja som ten krok urobil pred dvoma rokmi. Vtedy som stratil chuť do tréningu, chýbala mi motivácia pokračovať ďalej – a navyše v klube mi dali dobrú ponuku. Chceli, aby som v štruktúrach PSG pracoval ako vyhľadávač talentov. Tak som túto dobrú ponuku prial. V klube PSG som hral päť rokov a prežil som v ňom krásne chvíle. Chcel som v ňom pracovať ďalej. Myslím si, že som sa rozhodol správne. V športe, nie iba vo futbale, je veľkým umením vedieť, kedy odísť. Ja som odišiel v naozaj správnej chvíli.
Nechýba vám v súčasnosti futbal? Necnie sa vám za ihriskom a spoluhráčmi?
Samozrejme, pre každého, kto miluje futbal, tak ako ja, je veľmi ťažké ho zrazu nerobiť… A zrazu začať robiť niečo iné. Ale taký je už tok života. Vedel som, kedy mám z veľkého futbalu odísť. Napokon, sem-tam si so starými kamarátmi idem zahrať iba tak rekreačne, aby som úplne nevyšiel z cviku. Navyše v klube stále robím okolo futbalu. Hľadám talenty po Európe, spolupracujem s trénermi našich mládežníckych mužstiev, robím konzulanta. Aj teraz som vyslancom, ktorá sprevádza víťaznú trofej Ligy majstrov po krajinách strednej a východnej Európy. Okrem toho som odborným spolupracovníkom francúzskej televíznej spoločnosti Canal Plus. Takže sa nenudím. Pri futbale som zostal, hoci už v inej pozícii.
Funkcia futbalového trénera vás neláka?
Zatiaľ nie. V tejto etape môjho života neuvažujem o tomto zamestnaní.
Počas kariéry ste hrali v mnohých špičkových kluboch, podieľali ste sa na ich historických úspechoch. Ktorému z ich držíte palce, ktorý z tých klubov zostal vášmu srdcu najbližší?
Fandím všetkým klubom, v ktorých som v živote hral. Pozorne sledujem ich výsledky, interesujem sa o aktuality v nich. Špeciálny vzťah som si však vybudoval k tímu a klubu Paríž Saint Germain, v ktorom som hral päť rokov. Roky 2003 – 2008 boli pre môj život dôležitým obdobím. Navyše v tomto klube mi ponúkli prácu, ktorú som už spomínal. Pôsobím v jeho štruktúrach, som zamestnancom tohto klubu. Preto palce najsilnejšie držím práve PSG.
Vo farbách ktorého klubu ste chceli hrávať vtedy, keď ste s futbalom začínali. O akom mužstve ste snívali ako malý futbalista?
Chcel som byť hráčom slávneho Realu Madrid. Nikomu, kto pozná históriu tohto slávneho kráľovského klubu, netreba vysvetľovať prečo… Jednoducho, preto, lebo Real je Real. A nie iba v Španielsku či v Európe, ale v celom svete. A potom som sníval aj o tom, že raz budem hráčom AC Miláno. Asi pre to isté, pre čo som chcel byť futbalistom bieleho baletu (smiech).
Chceli by ste sa vrátiť opäť na začiatok svojej futbalovej kariéry a zopakovať si ju odznova ešte raz?
Samozrejme. Kedykoľvek. Aj dvakrát. Pretože byť futbalistom bolo najkrajšie povolanie, aké som si mohol vybrať. Som šťastný, že som si za náplň svojho života zvolil práve futbal.
Pripravil Štefan Žilka
