Aký bol váš názor pred dvadsiatimi rokmi na rozdelenie federálneho Československa na dve samostatné republiky?
V tom čase som tu nebol. Bol som posledným československý veľvyslancom v Kanade, preto som celý ten vývoj nemohol sledovať z blízka. Práve preto, keď som sa vrátil, tak som s Milanom Čičom, ktorý bol vtedy predsedom ústavného súdu, veľa na túto tému diskutoval. Neskôr som napísal knihu Rozhovory s Milanom Čičom, kde sú uvedené aj moje aj jeho názory k rozdeleniu. On bol pri tom, keď sa Československo rozdeľovalo. Po mojich skúsenostiach práve z Kanady, kde som zažil a videl, ako sa istý čas chcel Quebec osamostatniť, tak sa konali referendá. Napríklad z Montrealu odišli mnohí anglicky hovoriaci podnikatelia, ktorí sa báli, že budú mať problémy (pozn. Quebec je jediná frankofónna provincia Kanady). Nedá sa to zrovnávať s Československom, uviedol som to len ako príklad. Myslím si však, že také vážne rozhodnutie ako rozdelenie Československa sa nemalo udiať bez toho, aby mali aj občania právo vyjadriť svoj názor. Čiže malo byť referendum. Možno by to v tom čase nebolo prešlo. Neskoršie by k tomu rozdeleniu určite došlo. Zastávam však názor, že o takej vážnej veci by mali rozhodovať občania a bolo by to bývalo spravodlivejšie, ako keď rozhodovali politici.
Ako hodnotíte dvadsaťročné fungovanie Slovenskej republiky ako samostatného štátu?
Dnes máme mnohých kritikov Európskej únie a nášho členstva v nej. Kritizujú najviac tí, ktorí pri tom neboli. Treba sa rozpamätať, ako sme sa ocitli v izolácii počas vládnutia Vladimíra Mečiara. Až po roku 1998 sme začali klopať na dvere v zahraničí, aby nás prijímali, aby k nám chodili vzácni hostia, pretože sme dovtedy boli izolovaní. Bolo treba ukázať, že my naozaj patríme do vyspelej Európe. Toto bolo to najťažšie obdobie a dnes na to už akosi zabúdame. Súhlasím, že netreba byť pasívnym členom Európskej únie a že treba presadzovať naše záujmy. Keďže menšie štáty majú menšie slovo, tak sa treba spájať, napríklad Vyšehradská štvorka, ale aj s ďalšími štátmi, ktoré majú rovnaké záujmy, na ich spoločné presadzovanie. Myslím si, že to obdobie má svoje pozitíva i negatíva. Iste si pamätáte, ako som bol kritizovaný, keď som v národnej rade vystúpil so správou o stave republiky. Kritizoval som v nej mnohé veci. Keď po Vladimírovi Mečiarovi nastúpila Dzurindova vláda, každý videl iba pozitíva. Každý človek robí chyby, aj ja som ich robil a robila ich aj Dzurindova vláda, keď sa privatizovali plynárne, elektrárne, telekomunikácie, predávali sa košické železiarne… Myslím si, že v tom čase sme urobili veľa chýb, pretože sme sa zbavili toho najcennejšieho, čo mohlo pomáhať pri rozvoji našej ekonomiky. To najlepšie sme dali zahraničným investorom, dokonca tak, že sme potom nemali hlavné slovo pri rozhodovaní, a to som kritizoval. Ak si to niekto teraz s odstupom času prečíta, môže posúdiť, do akej miery som mal pravdu, alebo nie. Náš vstup do Európskej únie treba hodnotiť pozitívne. Pretože keby sme si spočítali, čo všetko sme získali a čo sme stratili, tak určite tie pozitíva prevládajú.
Čo vstup Slovenska do únie a NATO, zavedenie eura, priniesli radovému občanovi?
Možno sme mohli počkať s eurom, ale ako sa ukázalo, bolo to pre nás určitou výhodou, že sme to euro vtedy prijali. Pre radového občana to prinieslo možnosť chodiť po krajinách Európskej únie bez hraníc a ľahšie môžeme vycestovať aj do hociktorej inej krajiny sveta. Máme jednotnú menu a s eurom sa môžeme pohybovať po celom svete a používať ho.
Aký je váš názor na súčasnú ekonomickú krízu a euroval?
Dnes riešime v súvislosti s krízou viaceré problémy, ale nie je jav len náš, slovenský, ale aj ostatných krajín vo svete. Mohli by sme dnes povedať, že prečo my pomáhame iným, keď sami máme problémy. Lenže keď vstúpite do spoločenstva, tak máte nielen výhody, ale aj povinnosti. A to dnes nie vždy takto chápeme. Mnoho ľudí si myslí, že by sme mali brať len výhody a povinnosti, alebo solidaritu s inými by sme nemali až tak akceptovať. Mám na mysli euroval. Niektorí ľudia sa dnes tvária, ako keby sme boli imúnni proti kríze. My ale nevieme, čo nás môže postihnúť o rok, dva či o tri a my sa ocitneme v situácii, keď budeme potrebovať pomoc a vtedy by sa iní mohli otočiť k nám chrbtom. Vtedajšej vláde som vyčítal, že keď boli peniaze, mohli sme zvyšovať aj platy, aj dôchodky, no boli sme veľmi opatrní. Hoci ja som navrhoval zvýšenie dôchodkov o dvanásť percent, vtedajšia vláda schválila zvýšenie len o 4 percentá, pričom sme mali dobré ekonomické výsledky a boli na to prostriedky. To všetko sa dnes vypomstí. Zdravotníctvo je na tom horšie ako bolo predtým, problémy sú aj v školstve. A to sa vlečie nie od posledných volieb, ale sú to dôsledky chýb, ktoré urobili všetky vlády od revolúcie.
Čo považujete okrem privatizácie veľkých strategických firiem za chybu v rozvoji hospodárstva?
Čo vidím ako chybu, že sme vtedy veľmi rýchlo rozvíjali automobilový priemysel. Sme príliš jednostranne zameraní pokiaľ ide o priemyselnú výrobu na automobilový priemysel. Mám obavy, že tak ako je to teraz výhodné, tak to raz môže byť kritické, keď sa budú zvyšovať platy a keď títo investori povedia, že za takých podmienok tu neostanú. A rozhodnú sa odísť na Ukrajinu, do Ruska, alebo do Číny. A vtedy môže nastať veľký problém s vysokou nezamestnanosťou.
V roku 2014 čakajú Slovensko prezidentské voľby. Ako hodnotíte postavenie nášho prezidenta, o právomociach ktorého sa dnes dosť diskutuje? Mali by ostať rovnaké, alebo by sa mali posilniť?
Myslím si, že aj napriek tomu, že u nás máme parlamentnú demokraciu, treba posilniť niektoré právomoci prezidenta. Aby to bolo správne chápané, nechcem, aby sme mali prezidenta s takými právomocami ako napríklad v USA. Zo skúsenosti si myslím, že by bolo dobré, keby sa zmenilo to, že ak prezident nepodpíše nejaký zákon prijatý parlamentom, aby ho museli poslanci opätovne schváliť trojpätinovou väčšinou. Znie to tvrdo, to by zrejme žiadna koalícia nedokázala, iba ak by mala ústavnú väčšinu. U nás a to stalo len raz, keď sme vytvorili koalíciu v roku 1998. Toto by malo jednu výhodu, že aj tá koalícia by nemohla suverénne presadzovať všetko a niektoré vážne veci, ak by prezident mal výhrady, musela by sa dohodnúť a aj opozícia by mohla zasiahnuť do vážnych vecí z hľadiska celého Slovenska. Je to na zváženie. Iná vec je napríklad vymenovanie ministra. Prezident ho musí vymenovať, ako ho premiér navrhne. To podľa mňa nie je vždy veľmi šťastné. Pamätám si na prípad, keď som mal vymenovať za ministra pána Ruska. Vyžiadal som si aj stanovisko generálneho prokurátora, ktoré nebolo celkom jednoznačné, no napriek tomu som ho musel vymenovať. Takže aj niektoré ďalšie právomoci by mohli byť upravené. Ale myslím si, že u nás to nehrozí. Ostane to tak ako to je, lebo politické strany na tom zrejme nebudú mať záujem. Preto si myslím, že taký ústavný zákon sa neprijme, ktorý by zmenil a posilnil právomoci prezidenta.
Ako vnímate postavenie niekdajších slovenských prezidentov, je dôstojné v rámci spoločnosti?
Nerád sa k tomu vyjadrujem. Myslím si však, že treba to porovnávať s okolitými krajinami nie veľkými, ale podobnými Slovenku, ako je to tam. To je vec, ktorá mala byť už riešená. Ja sa však nesťažujem a akceptujem to tak, ako to bolo schválené. Je vecou názoru, či je to dobré, alebo nie. Ja som patril medzi neposlušných prezidentov, tak sa mi to spočítalo. Aj keď si myslím, že by sa niektoré veci mohli upraviť, domnievam sa, že to v súčasnosti nehrozí.
Prežili ste v politike podstatnú časť života. Stretávate sa aj naďalej s domácimi a zahraničnými politikmi?
V súčasnosti už mám tu výhodu, že si môžem vyberať, kam idem alebo nejdem. Pracujem v nadácii Michaila Gorbačova, s ktorým sa stretávam. Bol som aj na oslave jeho osemdesiatych narodenín v Londýne ako jeho osobný hosť. Stretávam sa s bývalými prezidentmi, ale aj súčasnými. Nedávno vo Viedni sme boli na obede s pánom prezidentom Fischerom, bol som u chorvátskeho pána prezidenta Mesiča. Stretávam sa s politikmi podľa situácie a potreby nielen oficiálne, ale sú to aj také ľudské stretnutia. Chodím aj na prednášky, na besedy nielen doma, ale aj na zahraničných cestách, ale už si vyberám.
Ako vnímate, že Košice získali titul Európske hlavné mesto kultúry?
Košice ten titul získali zaslúžene. Snažil som sa aj v tejto veci pomôcť. Je len na škodu veci, že sme nezačali mesto skôr dávať do poriadku a že všetky vyčlenené prostriedky míňame na poslednú chvíľu. Poviem úprimne, bo by som býval rád, keby sme realizovali niečo väčšia, napríklad vrátiť vodu do Mlynského náhonu v Košiciach, to by mala byť taká strategická vec. Bola chyba minulej doby, že sa Mlynský náhon odstránil a dala sa prednosť ceste. Budúce generácie raz budú vyčítať, ž sme ten náhon zlikvidovali. Toto mohol byť nosný projekt EHMK. Štúdie riešenia na to sú a v budúcnosti by sa k tomu bolo treba vrátiť.
Ste nielen politik, ale aj cestovateľ, spisovateľ, fotograf, filmár. Čomu sa v súčasnosti venujete a kde trávite väčšinu času – na cestách, alebo doma v Košiciach.
Odkedy mi zomrela manželka pracujem intenzívnejšie. Nestalo sa mi, aby som sedel doma a nevedel, čo mám robiť. Naopak, nestíham robiť všetko to, čo chcem. Aj teraz napríklad mám rozpracovanú knihu o Čukotke, ďalšiu o Kanade. Rozpracované mám aj celoživotné spomienky, ktoré sú už vlastne napísané tak, že potrebujú už len nejaké kozmetické úpravy a môžu byť zverejnené. Najviac sa zdržujem v Košiciach, pretože naplánovať mesiac trvajúce cestu nie je jednoduché. Príprava takejto cesty trvá aj rok, pretože ja nechodím nepripravený na cesty. Trasu vytýčim vopred a už dopredu mám naplánované, kde budem, čo budem filmovať a fotografovať. Na ceste okrem filmovania a fotografovania si robím detailné poznámky, takže sa mi to potom ľahšie spracováva. Zvyčajne je z takejto cesty fotografická výstava, potom kniha a dokumentárny film pre televíziu.
Dá sa povedať, že ste precestovali takmer celý svet. Je ešte kontinent, ktorý ste ešte nenavštívili a chceli by ste tam vycestovať?
Nejde už o kontinenty, ale o niektoré konkrétne miesta na Zemi. Sú na mape ešte zaujímavé miesta, ktoré by som rád navštívil. Sú to napríklad Špicbergy, ale nie také turistické. Mám na mysli expedičnú cestu s domácim sprievodcom, aby v tom bolo trošku napätie a aby som mohol nafilmovať, nafotografovať to, čo nie bežné a opozerané. Mne ide o to, aby som z miest, ktoré sa najviac menia – a to je práve ten Sever, kde miznú ľadovce, doniesol obrázky a zachoval tak dokument pre budúce generácie, ako vyzerala tamojšia krajina. Preto moje cesty vedú najčastejšie na sever, alebo na extrémny juh, ako je Antarktída, či Južný pól. Brazília mi bola a zostala blízka kvôli otcovi a navštívil som ju dvakrát idúc po jeho stopách, tam sa veci veľmi nemenia, tam človek aj po dvadsiatich rokoch nájde to isté, alebo podobné. Naopak, na severe už po desiatich rokoch nenájdete rovnakú krajinu, zmiznú mnohé ľadovce.
Netúžite navštíviť také krajiny ako Austrália a Oceánia, Ďaleký východ, Thajsko, či Indonézia?
Austrália ani Afrika ma až tak neláka. Ale napríklad dokumentárny film som nakrútil aj o Vietname a prešiel som celú krajinu od severu až po juh, ale nemôžem povedať, že by ma to tam lákalo vrátiť sa a pokračovať. Naopak, keď som sa vrátil na severe Kanady po desiatich rokoch na rovnaké miesta, krajina už bola zmenená
Máte ešte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste chceli realizovať?
Nemôžem si sťažovať, lebo ja si tie svoje sny postupne realizujem. Doteraz sa mi, chvála Bohu, podarilo naplniť všetko, čo som si predsavzal. Priznám sa tohto roku mi nevyšla Čukotka tak, ako som si predstavoval. Počasie nám zabránilo ísť až na ten krajný sever, k Severnému ľadovému oceánu, k Čukotskému moru a najmä na Wrangelov ostrov, kde je najväčšia koncentrácia ľadových medveďov. (pozn. Wrangelov ostrov je kvôli svojej unikátnosti fauny a flóry zaradený na zoznam UNESCO). Chcem sa tam vybrať na budúci rok znova, ak budem zdravý.
Čo želáte Košičanom a všetkým obyvateľom Slovenska do nového roku?
Všetkým želám hlavne pevné zdravie po celý budúci rok. Od toho sa odvíja všetko, lebo ak nám zdravie slúži, vieme naplniť svoje ostatné želania a predsavzatia. Keď nemáš zdravie, nemáš radosť. Keď máš všetko a nemáš zdravie, vlastne máš veľmi málo, alebo skoro nič.
Zhováral sa Marián Angelovič
