Miroslav Wlachovský v podcaste Okno do sveta diskutuje s Kristínou Mikulovou, riaditeľkou regionálneho hubu Európskej investičnej banky (EIB) pre východnú Európu so sídlom Kyjeve o pôsobení EIB v Libanone a Ukrajine i jej osobných postrehoch o živote a práci v týchto konfliktných zónach.
„Nie je to už hurá, budeme tam za dva roky,“ hovorí o súčasnom vnímaní procesu integrácie do EÚ samotnými Ukrajincami riaditeľka východoeurópskeho hubu EIB v Kyjeve Kristína Mikulová. Podľa nej v tomto zmysle vysiela EÚ a jej predstavitelia správne signály o nastavení týchto očakávaní.
Okno do sveta: Ficove slová o neutralite sú najnebezpečnejším výrokom za 30 rokov - ROZHOVOR
Pripomína, že na technickej úrovni Ukrajinci neuveriteľne ťažko pracujú, odhaľujú, kde sú medzery, kde sú slabiny, kde sa bude investovať viac práce, aby sa prispôsobili európskemu právnemu rámcu. „Je to skoro ako pozorovať superhrdinov, lebo si to vyžaduje obrovské úsilie,“ dodáva. Medzi štátnymi zamestnancami úplne zmizol koncept dovolenky, to znamená, že tí ľudia pracujú bezprestania. „Keď idú na služobnú cestu, tak sa možno vyspia, ale zobrať si na dva týždne dovolenku cez leto a ísť k moru, toto neexistuje,“ doplnila.
Človek, podľa nej, musí oceniť vášeň, akú do toho vkladajú. Samozrejme, že výsledky budú rôzne, čo sa týka rôznych kapitol, niekde im to ide hladko, niekde menej hladko, ale toto sa dá v podobnom procese očakávať, hodnotí predstaviteľka EIB. „Myslím si, že by sme im mali dávať častejšie najavo, že sa tešíme z toho obrovského pokroku, ktorý urobili napriek tomu, v akom prostredí sa nachádzajú, v akom pracujú, žijú a snažia sa vychovávať svojich detí,“ uzatvára Kristína Mikulová.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- Aká bola cesta Kristíny Mikulovej na riadiacu pozíciu medzinárodne finančnej inštitúcie
- Akú morálnu dilemu musela riešiť, keď nastala v Libanone doba cashu
- Čo vlastne robí Európska investičná banka ako pôsobí v konfliktných regiónoch
- Ako pomáha zlacňovať pôžičky na investície
- Čo môže naznačiť zápach na letisku o funkčnosti štátu
- Prečo sa rekonštrukcia Ukrajiny musí robiť už teraz a nie až po vojne
- Čo sa stane, ak obnovenú budovu Rusi znova zbombardujú
- Prečo je znalosť ukrajinčiny niekedy aj nevýhodou
- Ako komunikovať s ľuďmi, ktorí majú skreslený názor na dianie na Ukrajine
- Čo má spoločné vojna na Ukrajine a japonské zemetrasenia
Miro Wlachovský: Poznáme sa pomerne dlhú dobu, pamätám si ťa ešte ako študentku na Oxfordskej univerzite. Čo ťa viedlo k štúdiu, k záujmu o medzinárodnej vzťahy? Čo boli tie motivačné faktory a ako si sa k tomu dostala? A prečo práve cez ekonomiku?
Kristína Mikulová: Bola to veľmi kľukatá cesta. Rozhodla som sa pre región východnej Európy, pretože v tej zmesi záujmov, ktorú mladý človek má vo veku, keď sa rozhoduje, čo študovať a na čo sa zamerať, som si z tejto spleti vedela vybrať iba región, ktorému rozumiem viac ako iným.
Vždy ma fascinoval prechod z komunistického režimu, z centrálne plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku, na liberálnu demokraciu a proces európskej integrácie, ktorý toto všetko sprevádzal a do istej miery štrukturoval.
Sama som produktom európskej integrácie, ak to môžem tak nazvať, pretože som najprv študovala v Čechách, a potom som, aj vďaka nášmu členstvu v Európskej únii, mohla dostať štipendium na štúdium na Oxforde. Mohla som sa sťahovať, pracovať v rôznych inštitúciách a to je obrovské privilégium, za ktoré som vďačná.
MW: Vyštudovala si na Oxforde, potom si pracovala v slovenských inštitúciách, na ministerstve financií si robila riaditeľku pre medzinárodné vzťahy. Ako si sa dostala do Európskej investičnej banky a čo to je vlastne za inštitúciu?
KM: Opäť sa dostávame k zákrutám na ceste, ktorou som si prešla. Začínala som v akadémii a popri tom som pracovala ako novinárka, ako analytička politických rizík, čiže život poskladaný z troch, štyroch rôznych elementov.
V určitom momente som dostala príležitosť stať sa konzultantkou vo Svetovej banke na projekte, ktorý sa týkal good governance. Bolo to niečo, na čo som mala aj predpoklady, bol to región, ktorý som študovala, venovala som sa Strednej Ázii a Východnej Európe a táto práca ma nesmierne bavila.
Rovnako, ako sa mení svet, menia sa aj naše životy, a teraz už možno neexistujú kariéry na úplne celý život. Ako sú rôzne etapy života, v ktorých si prejdeme tranzíciou, robíme niečo 10 rokov, 12 rokov a potom znovu skúšame niečo nové.
Ja som presne ten typ. Čiže potom, ako som začala v Svetovej banke, som sa hlbšie ponorila do medzinárodných ekonomických vzťahov. Začala som bližšie študovať štrukturálne reformy, ktoré niektoré krajiny robili s väčším úspechom, niektoré s menším úspechom. No a potom som sa v roku 2014 po asi 10 rokoch v zahraničí presunula na Slovensko. Začala som pracovať na slovenskom ministerstve financií, kde som viedla oddelenie rozvojovej spolupráce.
Mala som veľmi zaujímavé príležitosti pracovať s krajinami ako Moldavsko, Čierna hora, učili sme ich rozpočtovať, dlhodobo plánovať, využívať verejné peniaze na zvyšovanie kvality verejných služieb aj kvality života svojich obyvateľov.
Potom som sa cez ministerstvo financií ako členka boardu vrátila do Svetovej banky. Keď mi končil mandát, rozhodovala som sa, čo ďalej. Ako Európanku, ma to vždy ťahalo do Európy. Chcela som prispieť k procesu rozširovania Európskej únie.
No a otvorila sa pozícia v Európskej investičnej banke, prihlásila som sa, prešla som výberovým konaním a bez toho, aby som niekedy v živote bola v Luxemburgu, som sa tam teda presunula. Začala som v roku 2018.
Bola to pozícia poradcu pre stratégiu, ktorý sa bude venovať prevažne G20 a potom vzťahom s inými rozvojovými bankami. No a mala som veľmi dobrú sieť kontaktov, čo sa týka rôznych tém, vo Svetovej banke, aj v iných inštitúciách, aj vďaka tým dvom rokom v boarde Svetovej banky.
Sú ľudia, ktorí sa radi potápajú, to sú tí, čo idú veľmi, veľmi hlboko do jednej témy a sú v nich skvelí. A potom máš ľudí, ktorí radi lietajú. A to sú ľudia, ktorých, možno aj neprávom voláme generalisti. Majú prehľad o rôznych témach, možno nie taký hlboký ako technický expert, ale vedia pokryť rovnako blended finance, migráciu, boj proti zmene klímy a tak ďalej. Myslím si, že toto bolo na mojom profile v tom momente príťažlivé.
MW: Čiže radšej lietaš?
KM: Radšej lietam, presne tak.
MW: Z Luxemburgu si potom zaletela na Blízky východ. Tam sme sa stretli v 2023 v Libanone a tam si robila country manažéra, alebo ako by som to nazval.
KM: Môžeme to nazvať country manager, alebo predstaviteľ banky v tej krajine, alebo regióne. Máme na to rôzne názvy, pretože naše kancelárie sú rozsiate po celom svete, ale každá z nich je trochu iná. Napríklad teraz tu v Kyjeve mám hub, ale v Libanone máš úplne minimálnu prítomnosť. Máš tam jedného človeka. Takže je férovejšie nazvať to predstaviteľom Európskej investičnej banky v Libanone. Máš štatút ekonomického diplomata, máš kopu práce, ale tvoj tím sedí v Luxemburgu.
MW: Prídeme aj k tvojmu dnešnému pôsobeniu v Ukrajine a v Kyjeve. Predsa len by som sa pristavil pri tom Libanone. Mám taký pocit, že si vyberáš destinácie, ktoré nie sú úplne jednoduché. Libanon v roku 2023, keď sme sa stretli, spĺňal mnohé parametre nefungujúceho štátu.
Čo tam vlastne Európska investičná banka robila v tom období? Ako vie Európska investičná banka prispieť v spleti takých problémov, ako sú na Blízkom východe, osobitne v krajine, ako je Libanon?
KM: Libanon je súčasť nášho susedstva, pretože ak sa na to pozeráme eurocentricky, tak máme Severnú Afriku, máme Levant ako južné susedstvo a potom máme teda východné susedstvo, s ktorým som trochu lepšie oboznámená, ale regiónu Blízky východ som sa začala venovať práve už na boarde Svetovej banky.
Precestovala som ho, vždy ma fascinoval a potom som dostala príležitosť venovať sa hlavne v súvislosti s občianskou vojnou Sýrii, utečeneckou krízou, ako sme to vtedy nazývali.
No a Svetová banka vtedy formulovala svoju pozíciu, prebiehal dizajn finančných nástrojov, ktoré sme chceli potom, hlavne v Libanone a v Jordánsku, ako krajinách, ktoré boli pod najväčším tlakom, čo sa týka prílevu utečencov, využívať na podporu investícií, ktoré by pomohli týmto ekonomikám zvládnuť túto vlnu, ktorá prišla a vytvorila obrovský tlak na verejné služby. Samozrejme, takisto aj sociálne napätie a tak ďalej.
Vo Svetovej banke sme sa zamerali aj na verejnú infraštruktúru, napríklad na poskytovanie ubytovania, tak, aby mestá vedeli zvládnuť nápor. Takisto sme sa sústreďovali na vzdelávanie.
Ale takisto sme sa snažili pomôcť aj lokálnym biznisom, aby si utečenci napríklad mohli založiť svoj vlastný biznis. Najprv musíš pripraviť legislatívne prostredie, ktoré trebárs na toto vôbec neexistuje, alebo podporovať biznisy, ktoré sú ochotné zamestnať utečencov zo Sýrie.
Bola som v Libanone ako členka boardu Svetovej banky ešte v roku 2016. Tam to nevyzeralo zrovna na zlatú éru, ale ešte to nebol ani zlyhaný štát. Videl si zárodky krízy, ale bola v počiatočnom štádiu a naplno sa rozvinula až o niekoľko rokov neskôr.
Dám ti k tomu krásny príklad. Vystúpila som z lietadla a vzhľadom na to, že tam práve mali problém s manažovaním odpadu, ovial ma nie je celkom príjemný zápach. Čiže tu to vidíš na príklade jedného konkrétneho odvetvia zárodok krízy, ktorá môže prerásť až do toho, že štát už nakoniec neposkytuje žiadne služby.
Všetko to majú na pleciach donori, prípadne ešte finančné inštitúcie. Európska investičná banka tam bola ešte pred touto konkrétnou krízou, pretože keď sa pozrieš na históriu Libanonu, mám niekedy pocit, že prechádza sériou kríz, niekedy je to trochu lepšie, ale amplitúda sa neustále zväčšuje.
Aj počas občianskej vojny sme napríklad pracovali s lokálnymi bankami, aby tie mohli požičiavať malým a stredným podnikom a de facto držať tú ekonomiku nad vodou. To fungovalo.
Investovali sme takisto aj do verejnej infraštruktúry, ale tu vidíš najlepšie ako to tam funguje, pretože vybuduješ čističku vôd, ale stojí tam, nepoužíva sa. Alebo sa snažíš vybudovať obchvat, ale nepodarí sa ti vyvlastniť zem, pretože sa práve nachádzaš na hranici medzi dvoma rôznymi komunitami, ktoré sa nevedia dohodnúť. A potom si v tom projekte zaseknutý roky a roky a nič sa nedeje.
Čiže v súkromnom sektore sme vždy boli úspešnejší ako vo verejnom práve z týchto dôvodov, že je to naozaj komplikovaná krajina s až magickou formulou, ktorú definovali po konci občianskej vojny o rozdelení právomocí medzi rôznymi komunitami a tento balans je veľmi krehký.
A keď dospeješ do štádia, že tie komunity nevedia medzi sebou komunikovať, uzavrú sa, začnú obviňovať jedna druhú, skončíš v situácii, v akej sa Libanon ocitol, keď som prišla. Končil mandát prezidenta a potom si dva roky nedokázali zvoliť ďalšieho. Čiže máš vákuum.
Prezidenta nemáme, vláda sa de facto vždy môže vyhovoriť, že je vlastne len poverenou a nemá všetky právomoci. No a potom nastal finančný kolaps, ktorý to naozaj zaklincoval. Ľudia boli odstavení od svojich účtov, od svojich úspor. Nemohli si svoje peniaze vybrať.
Všetci sme tam platili cashom, pretože po tomto už bankám nikto nedôveroval. Cashová ekonomika vzrástla v priebehu tých dvoch rokov, čo som tam bola na 10 miliárd, čo je na takú krajinu celkom dosť. A keďže ich mena takmer stratila svoju hodnotu, viac než 90%, možno dokonca až 95%, tak sme všetci chodili so štósom bankoviek a počítali ich ako krupieri, keď sme mali platiť.
Bol to pre mňa skutočne definujúci zážitok, pretože namiesto toho, aby som veci budovala, opravovala, hľadala nové investície, musela som zachraňovať, čo zostalo z nášho portfólia. V situácii, keď bežní ľudia nemajú prístup k svojim peniazom, ty za európsku inštitúciu chceš samozrejme zachrániť čo sa dá, z peňazí európskych daňových poplatníkov. Veľká morálna dilema.
MW: Čo sa vám teda podarilo z tých projektov za tie dva roky čo si tam bola?
KM: Podaril sa mi jeden nový projekt. Bol to veľmi bolestivý proces, pretože najprv sme museli uznať, že Libanon nie je krajina, ktorá je v stave si požičiavať. My sme banka, nie sme donor. Museli sme nájsť grant a pobiť sa vlastne s našimi akcionármi o to, aby to mohol byť čistý grant.
Druhá vec. Vybrali sme si zdravotníctvo, čo je veľmi citlivé odvetvie. Je tam veľa potrieb. Museli sme si nájsť schopného implementačného partnera, pretože ten veľký tím priamo v poli nemáme. Čiže začali sme spolupracovať so Svetovou zdravotníckou organizáciou.
A ak si to vieš predstaviť, na jednej strane je Európska inštitúcia, na druhej strane rovnako komplikovaná inštitúcia zo systému OSN – dohodnúť sa, zladiť sa, čo sa týka procedúr, či už ide o audit alebo vypisovanie verejnej zákazky.
Trvalo to, ale som na ten projekt veľmi hrdá. Libanon znovu bude mať po rokoch svoje verejné laboratórium, kde sa budú vyvíjať vakcíny, kde sa budú formulovať odpovede na pandémie, epidémie.
Okrem toho laboratória sa budú podporovať aj lokálne zdravotnícke centrá, pretože momentálne v Libanone veľmi neexistuje systém prevencie.
Toto je jediný projekt, ktorý sa nám podarilo v Libanone urobiť. Donori samozrejme majú v tomto prípade situáciu trochu ľahšiu, pretože majú mandát na to, aby dávali granty. Majú mandát podporovať aj veci, ktoré my robiť nemôžeme. Takže je to projekt, na ktorý som hrdá.
MW: Poďme k tomu, čo robíš dnes. My o Ukrajine v tomto podcaste samozrejme hovoríme pomerne často, najmä z hľadiska vývoja bezpečnostnej situácie. Čo je tvojou rolou na Ukrajine? A keď hovoríme, že v tom Libanone si vlastne bola sám vojak v poli, tak koľko máš dnes k dispozícii ľudí v rámci regionálneho hubu v Kyjeve? A čo robíte?
KM: Väčšina ľudí, s ktorými sa rozprávam, a si myslí, že rekonštrukcia krajiny je niečo, čo sa začína po vojne. No a my sme vlastne rekonštrukciu začali a robíme ju na dennodennej báze. Čiže toto je moja práca.
Investujeme a dozeráme na to, aby sa opravovali školy, aby znovu fungovali nemocnice, aby sme pokračovali v našom úsilí budovať železničnú trať európskeho štandardu, aby sme boli lepšie prepojení s našou budúcou členskou krajinou.
Podporujeme malé a stredné podniky aj s dôrazom na to, aby sme nezanedbávali regióny a mesta, ktoré sú blízko línii frontu. Je to naozaj veľká ilúzia, že rekonštrukcia sa začne po vojne a teraz treba len humanitárnu pomoc. Nie je to tak.
MW: To by bola hlavne obrovská chyba, začať s tým až po vojne.
KM: V roku 2022, EIB, ako veľa iných inštitúcií, evakuovala svojich zamestnancov. Veľa organizácií sa stiahlo, potom sa postupne začali vracať v 2023 roku. Záležalo na ich apetíte, čo sa týka rizika – sme ochotní tam poslať jedného človeka, päť ľudí, budeme tam posielať ľudí iba na služobné cesty, na rotácie, ale ako keby nebudú mať permanentnú prítomnosť.
My sme sa vrátili, bol tu môj predchodca len s bezpečnostnou službou. Keď som prišla, už to bolo trochu lepšie, už sme boli štyria. No a teraz je nás asi 12, stále je to podľa mňa málo, ale sme v procese rozširovania. Samozrejme v úzkom kontakte s Luxemburgom, teraz po týchto troch rokoch už na linke Luxemburg-Kyjev existuje celkom slušná dopravná zápcha.
MW: Keď hovoríš o dopravnej zápche, do Kyjeva asi nelietate. Ako sa tam dopravuješ? A koľko to trvá, aby mali ľudia aj reálnu predstavu o tom, čo to znamená frekventovaná linka do Kyjeva?
KM: No 24 hodín, približne. Potrebuješ minimálne dva dopravné prostriedky a niekedy dokonca tri. Čiže väčšina z nás lieta do Poľska a odtiaľ vlakom. Niekedy, beriem ešte auto na hranicu, aby som mohla rovno nasadnúť na vlak, ktorý si nebude vymieňať podvozky.
Ja som od detstva fascinovaná vlakmi, jedna z mojich obľúbených kníh sú Ostro sledované vlaky. Takže mi cestovanie vlakom neprekáža, naopak pokladám to za spôsob meditácie, pretože chvíľu možno nemáš spojenie, telefón nezvoní, nekontroluješ si sociálne siete, môžeš pracovať na niečom viac konceptuálnom, systematickom, alebo len pozeráš z okna na krajinu a máš priestor myslieť.
Odporúčam to ľuďom, ktorí majú radi vlaky. Ľudia, ktorí nemajú radi vlaky, tam asi nebudú chcieť sedieť celý deň, alebo pol dňa a potom noc.
No a železnice teraz otvorili aj nové spojenie so Slovenskom. Čiže vyskúšala som si aj cestu Bratislava-Čop, Čop-Kyjev.
MW: V akej ekonomickej kondícii je Ukrajina? Lebo veľa sa o tom rozpráva, rôzne dezinformácie, misinformácie. Ako ekonóm a investičný bankár musíš mať prehľad o krajine, v ktorej investujete.
KM: Trochu ťa opravím – rozvojový bankár. Oficiálny názov je Európska investičná banky, ale tá časť biznisu, ktorá sa venuje krajinám mimo Európskej únie, aj ak sú to budúci členovia, tak je to rozvojová práca, sú to rozvojové financie.
Čo sa týka kondície Ukrajiny, samozrejme, môžeš sa spýtať piatich ľudí a dostaneš päť názorov. Pre EIB a iné medzinárodné finančné inštitúcie, ako je Svetová banka, Európska banka, EBRD a tak ďalej, je dôležité to, či krajina so svojím verejným dlhom pracuje systematicky, či je ten dlh udržateľný, či máme tú správnu kombináciu nástrojov, či máme čisté granty od donorov.
My čisté granty nedávame. Často robíme blending, dodáme grantový element do našej už zvýhodnenej pôžičky, aby boli tie podmienky ešte lepšie. Často vidíš, že krajina má neuveriteľne veľa potrieb. Rád by si postavil novú časť v diaľnice, alebo by si chcel opraviť zbombardovanú elektráreň, aby znovu pracovala.
Ale otázka je, či je krajina v tej kondícii, aby si mohla dovoliť zobrať na seba tento nový dlh, akokoľvek je výhodný, a potom ten projekt realizovať. To je ekonomické a finančné hľadisko a potom je tu hľadisko kapacít.
Za prvé, či sa vôbec prepracuješ od konceptu projektu k jeho podpísaniu, to je ten moment, keď si krajina berie na seba ten dlh. Potom ešte realizácia, to je snáď najzložitejšia etapa.
Tam samozrejme musíš mať istotu, že tvoje investície, a to sú peniaze európskych daňových poplatníkov, budú využité na to, na čo sme zamýšľali. Že budeme minimalizovať a v ideálnom prípade odstraňovať akékoľvek príležitosti na zneužívanie týchto prostriedkov, na korupciu. A že ten projekt bude napredovať. Nechceš mať projekty, na ktorých si sa dohodol v roku 2018, s veľkou pompou sa podpísali a realizácia nikde.
MW: Investujete do tej rekonštrukcie a vecí, ktoré boli zničené. Kde beriete záruku, že nebudú zničené znova? Aký to dáva zmysel, povedzme, opraviť čas energetickej infraštruktúry v momente, keď ešte stále pokračujú ruské útoky na energetickú infraštruktúru?
KM: My sme vlastne predlžená finančná ruka Európskej únie. Naši akcionári sú členské štáty, vrátane Slovenska a realizujeme ciele Európskej únie.
Ako to vlastne funguje v praxi? Máme tieto zvýhodnené pôžičky, často v kombinácii s technickou asistenciou, spojené s grantmi, čiže ten blending, ktorý som spomínala, ale všetko, čo robíme v oblastiach, v krajinách, kde je vysoké riziko, a samozrejme počas vojny je asi najvyššie.
Všetko nám to chráni garancia Európskej komisie. Napríklad sa rekonštruuje nemocnica, bola zničená fasáda, potrebuje energetické úpravy a tak ďalej. Samozrejme, v momente, keď začneš opravovať fasádu, tak 50 metrov od nej ti spadne ďalší úlomok alebo príde raketa a začínaš odznova.
Toto je riziko, ktoré na seba berie Európska únia ako celok, nie len my. Európska komisia tým, že poskytuje tieto garancie a tým, podľa mňa, vysiela veľmi silný politický signál, ako jej na Ukrajine záleží. Inak by sme to nerobili.
MW: Na druhej strane sú krajiny v rámci EÚ, ktoré dnes už hovoria o tom, že nie sú v úvodzovkách nadšene zo vstupu Ukrajiny do EÚ. Náš južný sused dokonca o tom usporiadal také kvázi referendum.
Ako nás Ukrajinci vnímajú? Myslím, Európsku úniu, ale môžeme hovoriť aj o Slovensku. A ako vnímajú svoje šance stať sa členom?
KM: Myslím, že to záleží na štádiu procesu, v ktorom sa práve nachádzame. Je to ako tých, myslím, 12 etáp žiaľu. Najprv si prejdeš prvotným nadšením, potom rozčarovaním, potom rezignáciou a potom možno začneš opäť pracovať. A zároveň sústavne treba pracovať na tom, aby boli realistické očakávania. Myslím si, že toto je možno štádium procesu, v ktorom sú Ukrajinci dnes.
Nie je to už hurá, budeme tam za dva roky a mimochodom EÚ a jej predstavitelia vysielajú v tomto zmysle podľa mňa správne signály o nastavení týchto očakávaní. Zároveň vidím, že na technickej úrovni Ukrajinci neuveriteľne ťažko pracujú. Práve si prechádzajú screeningom, odhaľujú, kde sú medzery, kde sú slabiny, kde sa bude investovať viac práce, aby sa prispôsobili európskemu právnemu rámcu.
Bude záležať na EÚ, akým spôsobom sa, dúfam, dopracuje k politickému kompromisu, ale to neznamená, že technickú prácu môžeme odfláknuť.
MW: To, čo mňa ale dobrom fascinuje na Ukrajincoch, je to, že sú v brutálnej, strašnej vojne. A napriek tomu robia neuveriteľné množstvo práce v oblasti európskej integrácie. Čiže oni v tom vojnovom režime by mali stíhať to, čo my sme stíhali počas mieru. A aj tak nám to dalo fantasticky zabrať.
A myslím si, že toto je trošku nedocenené aj u nás. Čo to vlastne v praxi znamená, koľkých ľudí na to musia vyčleniť, akú kapacitu. A musíš veriť tomu cieľu, musíš veriť tomu, že sa to dá a že to chceš dosiahnuť, aby si vôbec uvažoval o tom, že do toho nasadíš také množstvo ľudí a takú veľkú energiu, aby sa tie veci vykonávali.
Čiže toto ma fascinuje na Ukrajincoch, čo za tie roky vojny dokázali zvládnuť v procese európskej integrácie.
KM: Je to skoro ako pozorovať superhrdinov, lebo si to vyžaduje obrovské úsilie. A zober si napríklad úplne praktickú vec, že vlastne medzi štátnymi zamestnancami úplne zmizol koncept dovolenky. Po prvé, to nie je v legislatíve už dovolené. To znamená, že tí ľudia pracujú bez prestania. Keď idú na služobnú cestu, tak sa možno vyspia, ale zobrať si na dva týždne dovolenku cez leto a ísť k moru, toto neexistuje.
Čiže keď sa na to pozrieme nielen politicky, alebo ako ekonómovia, ale ľudsky, tak človek musí oceniť všetku tú vášeň, akú do toho vkladajú. Samozrejme, že výsledky budú rôzne, čo sa týka rôznych kapitol, niekde im to ide hladko, niekde menej hladko, ale toto sa dá v podobnom procese očakávať.
Myslím si, že by sme im mali dávať častejšie najavo, že sa tešíme z toho obrovského pokroku, ktorý urobili napriek tomu, v akom prostredí sa nachádzajú, v akom pracujú, žijú a snažia sa vychovávať svojich detí.
MW: Tvoja práca znamená aj pomerne veľa cestovania po Ukrajine. Aké sú tie pocity mimo Kyjeva? Hlavné mesto je vždy trošku iné. Do akej miery to ľudia v regiónoch Ukrajiny vnímajú a ako sa k tomu stavajú?
KM: Ďakujem, že si všímaš, že cestujem. Myslím si, že medzi medzinárodnými finančnými inštitúciami som trochu unikát. Ja som si vybojovala toto privilégium, že môžem ísť v podstate skoro hocikam. Samozrejme záleží to na bezpečnostnej situácii.
Toto pokladám za neuveriteľne dôležitú časť mojej práce, lebo Kyjev je výkladná skriňa, je to nádherná európska metropola. Napriek vojne neuveriteľne bohatá na kultúru, na ľudí, s ktorými môžeš mať fascinujúce rozhovory. Dobre tu funguje protiraketová obrana a preto sa sem veľa ľudí presťahovalo.
Bolo to úplne prirodzený inštinkt chrániť seba, chrániť svojich blízkych. Samozrejme, vždy môžeš byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, ale to riziko je oveľa menšie ako napríklad Charkove, ktorý je veľmi blízko frontové línie, o Sumy ani nehovorím. Alebo Mikolajive, kde máš tú sirénu nielen v noci, ale aj niekoľkokrát cez deň.
Týchto ľudí ostreľujú a snažia sa ohrozovať veľmi intenzívne, s cieľom vypudiť ľudí z týchto regiónov, vyľudniť ich, aby ich bolo potom ľahšie okupovať. Moje skúsenosti z týchto miest sú možno ešte inšpirujúcejšie, ako napríklad zo západnej Ukrajiny.
Napríklad v nemocnici Mečnikova v Dnipre, kde prijímajú poranených z frontu a majú úžasné traumacentrum, reabilitačné centrum, psychologické služby, sociálnych pracovníkov a tak ďalej, som na vlastné oči videla, čo to s ľuďmi robí táto vojna.
Sú to veľmi silné zážitky, nie každý je na to pripravený. Ak by ste niekedy chceli cestovať do týchto prifrontových regiónov, tak buďte pripravení na to, že ak vy tie dvere otvoríte, oni vám ukážu všetko. No a môj najsilnejší zážitok bol vidieť mladú členku ozbrojených síl, ktorá sa teda zotavovala, ešte nebola pri vedomí. A uvedomila som si, že jej dátum narodenia je 2002. Je o dva roky mladšia, než moja najmladšia sestra.
Myslím si, že každý sa z ľudského hľadiska vie najviac prepojiť s niečím, čo sa deje trochu mimo neho, keď si vytvorí referenciu k svojim blízkym, k svojej vlastnej situácii. A toto bol moment, kedy si myslím, že mi to naozaj docvaklo, ak to tak môžem tak povedať.
Videla som už veľa vecí, ale z týchto regiónov odchádzam s inšpiráciou. Toto je časť Ukrajiny, kde sa pilotuje infraštruktúra budúcnosti – vidíš hydroelektrárne, ktoré sa budujú z časti pod zemou, vidíš podzemné školy, vidíš metro, ktoré sa nevyužíva len ako transport. Učia sa tam deti, pracujú tam ľudia, vedú sa tam schôdze a tak ďalej.
Rovnako ako sa napríklad Japonci naučili budovať infraštruktúru, ktorá je rezistentná v prípade prírodných katastrof, tak Ukrajinci budujú infraštruktúru, ktorá dokáže vzdorovať útokom.
MW: Vzdorovať ruskej katastrofe.
KM: Presne tak. Vidíš, tieto veci a naozaj niekedy mám pocit, že som v Dune, alebo že som v Star Wars, alebo že som je tu niekde v budúcnosti.
Napríklad sme pomáhali budovať nad transformátorom štruktúru, ktorá možno neprežije priamy zásah raketou, ale rozhodne vie ochrániť ten transformátor pred dopadom úlomkov a pred dronmi. Čiže toto robia dnes Ukrajinci a toto napríklad financuje aj Európska investičná banka.
MW: Vojna naučí rozmýšľať ľudí inak a budovať veci úplne inak. Pochádzaš do Slovenska, domov sa vraciaš minimálne za rodinou. Dostala si sa niekedy do situácie, že si stretla nejakého Slováka, Slovenku, ktorí ti zaručene hovorili o tom, ako sa na Ukrajine žije? A ktorí proste mali k tomu celé vysvetlenie.
Lebo toto ma dosť trápi postoj niektorých našich spoluobčanov, ktorí nevidia to utrpenie, alebo ho ignorujú a nevnímajú. Proste nevnímajú ten reálny život Ukrajiny.
KM: Určite sa to stalo niekoľkokrát. Niektoré naratívy, ktoré som počula, boli veľmi zaujímavé. Vždy sa teším príležitosti si ich najprv vypočuť a potom poskytnúť alternatívu.
Pretože nepočúvať, prehlušiť, z mojej osobnej skúsenosti neveľmi pomáha. Pretože ak to začnú byť dva monológy namiesto dialógu, neprepracuješ sa nikam. Ten človek neodchádza z toho rozhovoru viac informovaný, nezmeníš jeho názor. Jednoducho si ho konfrontoval, on alebo ona odíde, alebo ona, a vlastne ste obaja ostali ničím neobohatení.
Čiže keď sa v tých situáciách ocitnem, snažím sa viesť dialóg. Myslím si, že pre ľudí, ktorí si nezažili vojnu, konflikt, akéhokoľvek typu, ktorí ju možno poznajú len z filmov, z kníh, ale jednoducho nemajú s ňou žiadny priamy kontakt je veľmi ťažké si predstaviť, ako moderná vojna vyzerá.
Toto nie je druhá svetová vojna. Toto je vojna úplne iného typu. To neznamená, že spôsobuje menej škody. To neznamená, že je menej bolestná, ale je iná. A keď nebudeme vysvetľovať kredibilnými hlasmi ľudí, ktorí si ju zažívajú, tak ľudia nemajú šancu to pochopiť len tak sami od seba.
Hlavne, ak to nie sú tie typy, ktoré naozaj hľadajú z rôznych zdrojov informácie, potom ich kriticky analyzujú, rozmýšľajú a potom sa rozhodnú, aký je ich názor. Takých je menšina.
Čiže potrebujeme presvedčivé hlasy s osobnou skúsenosťou z tejto vojny, aby boli počuť, aby vznikalo echo, aby ľudia možno dostali príležitosť sa sami utvoriť názor o tom, ako toto asi vyzerá a konfrontovať si ho s tým, čo si možno prečítali alebo počuli z iných zdrojov.
Aj ja som mala veľmi veľa ilúzií, kým som prišla do Libanonu a do Kyjeva.
MW: Žiješ na Ukrajine niekoľko mesiacov. Čo ťa najviac prekvapilo, najviac šokovala oproti životu v iných krajinách a v iných situáciách?
KM: Ak môžem použiť príklad z môjho vlastného každodenného pracovného života. Krvopotne som sa naučila po ukrajinsky, teraz už hovorím, mám mítingy v ukrajinčine. Mám kultúrnu príbuznosť, môj starý otec bol Rusín, študoval v Užhorode, mám naozaj priamy link.
Ale kultúrna príbuznosť nie vždy pomáha. Samozrejme, máš privilégium voči ľuďom, ktorí nehovoria ukrajinsky, hlavne, keď ideš do regiónu, pretože tam je angličtina veľmi vzácna. Čiže na jednej strane, tí ľudia oceňujú, že hovoríš im jazykom a že hovoríš po ukrajinsky, že nehovoríš po rusky. Na toto dostávam veľmi vrelé reakcie. Ale zároveň to, že si im blízky znamená, že niekedy strácajú rešpekt. A budú ťa pokladať za človeka, ktorý uvažuje ako oni, chce rovnaké veci.
A vtedy musíš pripomenúť, nie, nie, tento systém, ktorý ste si tuto vytvorili, funguje, ale ja tu ako predstaviteľ európskej inštitúcie mám propagovať a budem vyžadovať európske štandardy. A počuť to v ukrajinčine od Slovenky je úplne iná vec, ako to počuť napríklad od Nemca po nemecky, alebo od Talianky po anglicky, alebo od Kanaďanky, neviem, akým jazykom.
Ale ak ma niečo prekvapilo, bolo to toto, že sú tam aj výhody a nevýhody a že jednoducho treba nájsť tú správnu rovnováhu. Využívať to, že mám určitú výhodu, ale zároveň potom si vybudovať dôveru, ktorá mi umožňuje aj naozaj prísne vyznačiť hranice, ukázať smer a vyžadovať súlad so štandardmi, ktoré sa vyžadujú v našich projektoch.
MW: Máš pre našich divákov a poslucháčov nejakú odporúčanú literatúru, alebo podcast, niečo, čo by nás mohlo ďalej inšpirovať, viac sa zahĺbiť do tém, o ktorých sme hovorili?
KM: Ja by som odporučila túto knižku od Simona Shustera The Showman. Na obálke má veľmi známu, tvár prezidenta Vladimíra Zelenského. Veľmi farbisto opisuje hlavne začiatok tejto plnohodnotnej vojny. Ako to vyzeralo, ako sa zrodil líder, ktorého dnes poznáme, ako vznikal vlastne okruh jeho dôverníkov, ak to môžem tak nazvať, ako sa vlastne sformoval celý model riadenia tejto obrovskej a zložitej krajiny počas vojny. Sústreďuje sa to potom aj na také malé flashbacky. Kariéra Zelenského sa nezačala v politike, to vieme všetci. Ako toto sformovalo jeho štýl, spomína sa samozrejme aj ten prvý telefonát s Donaldom Trumpom, ktorý sa týkal politické kampane, na ktorú sa snažil Trump Zelenského nahovoriť. Zelenský vtedy odmietol a toto dedičstvo si zo sebou ťahá doteraz a prispelo aj k tej scéne v Oválnej pracovni. Čiže myslím si, že je to, veľmi živý obraz toho, ako to vyzeralo na začiatku a mne veľmi pomohol pochopiť psychológiu nielen tohto lídra, ale aj jeho okruhu.
