„Srbi dlhodobo robia politiku, použijúc slová nášho premiéra, na všetky strany. Ale robia ju reálne, to znamená, že do toho Belehradu aj chodia návštevy zo všetkých strán. Na rozdiel od Slovenska. Čiže myslím si, že ju robia strategicky premyslene a úspešne,“ hodnotí zahraničnú politiky balkánskej krajiny bývalý europoslanec Vladimír Bilčík.
V rozhovore s Miroslavom Wlachovským v podcaste Okno do sveta tiež zdôraznil, že je dôležité, aby sme aj Srbov, aj celý región ťahali smerom k nám. To sa dá podľa jeho mienky robiť cez posúvanie pilierov toho, na čom tá krajina stojí a padá. „Energetika, obrana, priemyselná základňa, ekonomická sila. Všade tam dnes má Európa vplyv, má karty,“ dodáva.
Okno do sveta: Sociálne siete by mali platiť Európe za nepriame škody, ktoré nám spôsobujú - ROZHOVOR
Bilčík si nemyslí, že Srbi sú proruskí. „Je to oveľa zložitejšie,“ hovorí a pripomína, že Srbi sa vzdávajú sovietskej techniky, idú kupovať francúzske stíhačky, je tam snaha postupne sa odstrihnúť aj od energetických zdrojov z Ruska.
A napriek tomu, že Srbi sa nepridali k sankciám, tak treba povedať, že za posledné roky dodali markantné množstvo munície a aj iných potrebných vecí pre obranyschopnosť Ukrajiny. „Na rozdiel od nášho premiéra, prezident Vučić pravidelne komunikuje a stretáva sa s prezidentom Zelenským. Naposledy v Davose v januári tohto roku,“ dodáva. „Je aj na nás, ako o ten región zabojujeme. Tu a teraz je ten čas, lebo sa nám to vráti ako bumerang a z Európy bude nielen geopolitický, ale aj ekonomický skanzen,“ uzatvára bývalý europoslanec.
V jubilejnom 50. vydaní podcastu Okno do sveta sa dozviete aj:
- Prečo sú demonštrácie v Srbsku také masové
- Prečo protesty neodzneli ani po rezignácii premiéra
- Ako sa darí srbskej ekonomike a prečo rastie
- Ktoré krajiny sú najväčšími investormi a obchodnými partnermi Srbska
- Kto bude ťažiť srbské lítium
- Prečo by malo byť pre Európu strategickou prioritou ďalšie rozširovanie
- Ako ovplyvňujú srbskú politiku dozvuky vojny z 90-tych rokov
MW: Aký je život po europoslancovaní, čo teraz robíš, kde pôsobíš?
VB: Byť v európskych inštitúciách, v parlamente, to je naozaj veľmi rýchly život. Takže som si trošku užil aj zvoľnenie tempa. Ale život ide ďalej a dobu, ktorú žijeme, netreba prespať. Rozbieham viaceré projekty, spomeniem jeden, ktorý sa týka európskej politiky.
Je to spolupráca s Európskou komisiou na projekte Europe Direct, kde mám príležitosť chodiť po školách, ale aj po centrách seniorov, po mestách, a stretávať sa s mladými ľuďmi, ale aj s inými generáciami a baviť sa európskej politike. Takže veľmi rád privítam pozvania na školy po Slovensku, pokiaľ sa chcete baviť o tom, čo sa deje okolo nás, ako funguje európska politika, európsky parlament, tak veľmi rád prídem.
Toto je niečo, čo považujem za veľmi dôležité, aby sme sa bavili otvorene o tom, čo sa deje, aby sme diskutovali európske politiky a aby sme tie európske odpovede hľadali spoločne.
Hlavný motív, prečo som ťa dnes zavolal do štúdia, je tvoja expertíza na Balkáne a to, že si pôsobil v Europarlamente ako spravodajca pre Srbsko. V Srbsku sa dejú veci. Sú tam obrovské masové demonštrácie, aké Srbsko možno ešte nezažilo. Na tej v Belehrade bolo okolo 250, možno až 300 tisíc ľudí.
Čo spôsobilo toto pnutie v Srbsku a aké to má dopady na spoločnosť a na región? Čo bol spúšťací moment? Prečo sa Srbi takto masovo rozhodli vyjadriť svoj protest proti tomu, čo sa momentálne deje, alebo naopak nedeje v Srbsku?
Protesty sa začali po tragédii v Novom Sade začiatkom novembra minulého roku, kedy sa zrútilo priečelie železničnej stanice na dav ľudí a 15 z nich zahynulo. Bola to obrovská tragédia, obrovský šok. Samozrejme hneď sa začali otázky, prečo sa to udialo.
Protesty sa snažili nejakým spôsobom uctiť obete a hlavne volať po spravodlivosti. Lídrami protestov sa stali študenti. Najskôr z Nového sadu a Belehradu a v podstate z celého Srbska. Nielen vysokoškolskí študenti, ale aj gymnazisti. Napríklad j z Báčskeho Petrovca, kde žijú mnohí Slováci a Slovenky.
Študenti majú štyri požiadavky. Jedna je úsilie o zverejnenie všetkých dokumentov, ktoré sa týkajú tej stanice, ktorá po rekonštrukcii spadla. Aby sa dali karty na stôl, aby sa zistilo, kde sa stala chyba a aby sa potrestali vinníci.
Ďalšia požiadavka je, aby boli prepustení všetci študenti alebo demonštranti, ktorí boli buď prenasledovaní, alebo zatknutí hlavne v prvých dňoch a týždňoch protestov.
Tretia – aby boli potrestaní tí, ktorí útočili na demonštrantov. A štvrtá súvisí so snahou navýšiť podporu pre školstvo a vzdelávanie v krajine.
A to, prečo tie protesty trvajú tak dlho a sú tak masívne, súvisí aj s tým, že majú veľmi silný občiansky charakter a v niečom sú aj veľmi generačné. Je to vlastne generácia Z, ktorá sa toho chytila. Tí ľudia si povedali, že nechceme, aby veci u nás takto nefungovali.
Protesty sa priamo nespájajú so žiadnou opozičnou silou. A takisto nemajú priamo v požiadavkách ani snahu zvrhnúť vládu alebo prezidenta. Ale samozrejme vláda zareagovala, pretože ten tlak bol a je veľký. Odstúpili dvaja ministri, takisto premiér Vučević. Viacerí ľudia boli zatknutí a sú vyšetrovaní v súvislosti s tým, čo sa dialo a stalo.
Čiže vláda zareagovala, ale podľa tých študentov zrejme neadekvátne?
Myslím si, že tá reakcia je taká salámová metóda. Vláda zverejnila len časť dokumentácie, ale tvrdila, zverejnila to, čo zverejniť mala. Potom študenti zistili, že nie všetko bolo zverejnené. Potom o niekoľko týždňov vláda zverejnila ďalšie dokumenty, takže sa ukázalo, že sú tam aj ďalšie, ktoré môžu byť ešte niekde v zásuvke. Myslím si, že protestujúcich motivuje, že tie požiadavky nie sú naplnené.
Takisto treba povedať, že tie protesty sa zintenzívnili po útoku na malú skupinku študentiek v Novom sade, jedna bola nepekne zranená. Útočili chuligáni spojení s vládnou stranou. A vlastne po tomto útoku odstúpil premiér Vučević, ktorý je mimochodom z Nového Sadu. Takisto odstúpil aj primátor Nového Sadu.
Študenti a občania majú pocit, že požiadavky stále neboli naplnené. Vláda tvrdí opak. Dôvera vo verejné inštitúcie je momentálne nízka. Spoločnosť je polarizovaná, panuje v nej veľké napätie. A protesty sú aj preto také masívne, že tí študenti to spravili veľmi umne. Nespojili sa so žiadnou politickou silou v opozícii, pretože srbská opozícia je relatívne rozdelená, rozdrobená a medzi mnohými ľuďmi nepopulárna.
Prečo? V bežnej demokracii by opozícia mala predstavovať alternatívu k vládnutiu, mala by poskytovať ľuďom nejakú možnosť, že keď to títo dobabrú, tak prídeme my s niečím lepším. Prečo toto v Srbsku nefunguje? Nie, že by v tom boli Srbi osamotení.
Tých dôvodov je viacero. Drvivá časť opozície sú ľudia, ktorí už kedysi vládli, pred tým, ako srbskej politike začala dominovať Srbská progresívna strana a Aleksandar Vučić ako jej hlavný predstaviteľ. To znamená, že tá opozícia má za sebou nejaké politické výsledky a aj neúspechy. Opozícia sa oslabila aj tým, že dlhodobo nedokáže medzi sebou spolupracovať.
Vo voľbách v roku 2022, kedy sa konečne spojili, získal opozičný blok skoro 25%. Čo nebolo málo, vzhľadom na okolnosti, keďže predtým opozícia roky bojkotovala verejné inštitúcie, či už voľby, alebo zasadnutia parlamentu.
My sme, mimochodom, mali takúto debatu aj tu u nás, keď sa vyostril vzťah medzi súčasnou vládnou väčšinou a opozíciou a boli návrhy z opozície, nezúčastňovať sa zasadnutí výborov, nechodiť do parlamentu.
Na Balkáne je toto veľmi bežná vec, nielen v Srbsku. Bojkot volieb, bojkot inštitúcií. Opozícia tvrdí – nebudeme sa zúčastňovať na niečom, čo je zmanipulované, čo nie je fér, aj tak je to zbytočné.
Ako europoslanec som spoluviedol medzistranícky dialóg v rámci srbských politických strán, kde sme sa snažili tú opozíciu dostať naspäť do parlamentu, dostať ju naspäť k voľbám. To sa nám napokon podarilo, dnes sú v parlamente a myslím si, že to je dobrý krok.
Oni ale predtým úplne vyprázdnili pozície. Vo voľbách v roku 2020 kandidovali v podstate len strany vládnej väčšiny a ovládli všetky inštitúcie. Všetci vedeli, že to je neudržateľné, lebo časť spoločnosti nie je reprezentovaná. Čiže opozícia sa oslabila vlastnými chybami z minulosti, neschopnosťou sa spájať, ponúknuť nejakú alternatívu. Ale aj tým, že ponúkla na tanieri krajinu a inštitúcie vládnej väčšine.
Ale samozrejme, ten systém má ďaleko od dobrej fungujúcej demokracie. Sú tam problémy v oblasti slobody médií. Médiá sú tam veľmi polarizované. V mnohých prípadoch sa nedá hovoriť o slobodných, nezávislých médiách. Debata je často o tom, toto sú opozičné médiá, toto sú vládne médiá a aj tá spoločnosť je takýmto spôsobom polarizovaná.
Aby som sa vrátil k tým protestom, študenti sa nespojili so žiadnou opozičnou silou a tým pádom na tie protesty chodí celá plejáda ľudí. Chodia ľudia, ktorí volili vládnu väčšinu, ale dotkla sa ich tá tragédia, nie sú spokojní s tým, ako veci fungujú. Chodia tam ľudia orientovaní proeurópsky, aj tí, ktorí sú proruskí. Študenti si dávajú obrovský pozor, aby neboli spájaní s nejakou politickou silou.
To aj ale zároveň aj ich dlhodobá slabina. Premiér rezignoval, uvidíme, na akom pôdoryse vznikne nová vláda. Ale tá krajina stojí na mieste. Veľa vecí, ktoré sa rozbehli, povedzme aj vo vzťahu k EÚ, stojí. A nemá to dnes jasnú politickú koncovku, práve preto, že tí študenti nie sú politicky organizovaní. Ale myslím si, že niekde medzi tými študentmi je zárodok niečoho, čo môže byť politickou silou v budúcnosti.
Že by vznikla nejaká generačná strana?
Ťažko povedať. Toto je naozaj predčasné. Tí študenti hovoria, že jednoducho takto nechcú fungovať. Leitmotívom protestov je viac že, takto nie, než, že títo nie a títo áno.
Čiže nám vadí spôsob a vy sa dohodnite, kto vie zmeniť ten spôsob a ponúknuť niečo iné.
Srbskej politike dominuje roky súčasný prezident Aleksandar Vučić. Môže toto ohroziť jeho postavenie ako hegemóna srbskej politiky? Ako človeka, ktorý aj navonok predstavuje Srbsko, lebo mnohí si dnes, keď sa povie Srbsko, predstavia práve tohto výrazného politika.
Myslím si, že Vučić zostane v pozícii prezidenta do roku 2027, kedy mu vyprší mandát. Ale protesty už dnes poznačili politickú scénu, poznačili celkové fungovanie Srbska. Otvorili mnohé otázky, ktoré idú nad rámec študentských požiadaviek. Týkajú sa slobody, spravodlivosti, fungovania verejných inštitúcii, aj dominancie Srbskej progresívnej strany.
Myslím si, že z dlhodobého hľadiska je to začiatok niečoho, čo môže priniesť zmenu. Otázka je, aká bude tá zmena.
Má to potenciál, že sa vytvorí zo stredného a dlhodobého hľadiska politická alternatíva a prinesie nových ľudí do politiky. To by mohlo pomôcť zmeniť srbskú politiku z dlhodobého hľadiska.
Ale môže byť aj to, že tie protesty vyprchajú a pôjde sa ďalej tak, ako sa fungovalo doteraz. To sme zažili v Srbsku už opakovane. Tam boli masívne protesty aj po streľbách v Belehrade v roku 2023.
Pamätám si, ale tiež to nemalo nejakú koncovku, z môjho pohľadu.
Vyprchalo to.
Zaujímavé je, že to zatiaľ nevyprcháva.
Základný rozdiel je v tom, že toto sú protesty, ktoré nie sú späté s politickou opozíciou, sú veľmi občianske, vynútili si viaceré zmeny a trvajú na nich. Otázka je, či vládna väčšina je schopná priniesť zmeny. Myslím si, že mnohí majú o tom pochybnosti. A zase sú ľudia, ktorí nechcú voliť Vučića a jeho ľudí, ale nie sú nadšení z opozície. Pretože tam sú ľudia, z ktorých mnohí robia politiku v štýle Igora Matoviča na Slovensku. V srbskom parlamente sme nedávno zažili dymovnice, ktoré tam priniesla opozícia.
Čiže to napätie je oveľa intenzívnejšie než čokoľvek, čo zažívame v tej slovenskej spoločnosti. Ja ilustratívne používam toho Igora Matoviča ako štýl cirkusovej politiky. To je niečo, čo mnohí ľudia z tej opozície majú. Proste tam platí princíp, že buď si s nami, alebo si proti nám. A dialóg, kompromis, snaha sa dohodnúť, je niečo, čo je veľmi ťažké.
To sa snaží priniesť do srbského prostredia aj ten európsky dialóg. Ale darí sa to len obmedzene a postupne. Máš v pocit, že sa spraví jeden krok vpred a potom jeden krok vzad. A tým pádom tá krajina v mnohom, hlavne politicky a spoločensky, prešľapuje na mieste.
Vrátim sa k tej otázke, čo to znamená dlhodobo pre fungovanie tej srbskej politiky. Bude hlavne zaujímavé, čo sa udeje v tom najbližšom čase. Či vláda vznikne na pôdoryse súčasného parlamentu, alebo či budú nové voľby. A opäť, opozícia by možno tie voľby bojkotovala. Voľby by neodzrkadľovali nálady tých ľudí. Študenti sa zatiaľ nechcú politicky angažovať a teda kto by reprezentoval ich požiadavky.
V dohľadnom čase neočakávam zásadnú premenu srbskej politiky. Ak by sa to udialo, tak skôr revolučnou a násilnou cestou. Ale tých 300 tisíc ľudí, ktorí sa zišli v Belehrade, nechce násilie. To je veľmi dobrá správa, nik dnes nechce násilie, lebo na druhej strane to môže dopadnúť aj veľmi zle, veľmi krvavo. A k moci môže prísť niekto, kto bude z hľadiska vnútorného fungovania spoločnosti, aj z hľadiska zahraničnej politiky, oveľa menej prijateľný, oveľa menej partnerský, než je súčasná garnitúra na čele s Aleksandrom Vučićom.
Čiže tí ľudia si to uvedomujú. Hovoria, tak to nie, ale nikto zatiaľ nedáva odpoveď, ako áno.
Myslím si, že tá odpoveď tam je, v zmysle, že my chceme žiť v krajine, kde fungujú verejné inštitúcie, kde je nezávislosť týchto inštitúcií, a pokiaľ sa stane krivda, tak sa to dôsledne vyšetrí.
Myslím si, že Srbsko potrebuje evolučnú, nerevolučnú cestu k zmene. A to dnes nebude jednoduché dosiahnuť, pretože tie zákopy sú veľmi hlboké.
Ekonomicky sa ale Srbsku relatívne darí. Aspoň tak to ukazujú čísla, čiže za týmto protestom asi nie sú hĺbkové ekonomické problémy. Iste, Srbsko nemá ekonomiku na úrovni západných štátov, ale v posledných rokoch rastie a je tým kľúčovým štátom Balkánu, aj vzhľadom na svoju polohu, aj vzhľadom na početnosť a históriu. Ako sa Srbsku reálne darí po ekonomickej stránke? Jedna vec sú štatistiky a čísla, a druhá vec, že ako to cíti človek.
Štatistiky a čísla vyzerajú dobre. Srbsko je jedna z najrýchlejšie rastúcich ekonomík v Európe. To je niečo, čo Srbsko tradične predstavuje ako súčasť svojho úspechu. Ten rast súvisí s množstvom prichádzajúcich zahraničných investícií, ale takisto aj s rastom domácej spotreby. To znamená, že v Srbsku je zjavne viac peňazí ako pre piatimi rokmi.
Odkiaľ tie investície prichádzajú? Je to zo všetkých svetových strán?
Je to zo všetkých svetových strán. Ak sa pozrieme na trend za posledných 10-15 rokov, tak tým najväčším investorom, ale aj obchodným partnerom Srbska, je súbor všetkých členských štátov EÚ. Zhruba 60% súvisí s európskym priestorom. Ale ak sa bavíme o najvýraznejšom jednotlivom investorovi, tak v poslednom období je to Čína.
Tie investície tam rastú, súvisí to napríklad aj s rozvojom infraštruktúry. Aj ľudia, ktorí nemajú blízko k tej vládnej strane, povedia, že jednu vec uznám Vučićovi a jeho vláde, že krajina sa z hľadiska infraštruktúry masívne posunula. Vybudovali sa cesty.
Na Slovensku máme stále diskusiu o tom, že kedy bude postavená diaľnica z Bratislavy do Košice, ktorá mala stáť už v roku 2010. Dnes, keď sadnete do auta v Bratislave, tak pokiaľ máte šťastie na Schengenskej hranici medzi Maďarskom a Srbskom, v Belehrade ste zhruba za 5,5 hodiny a celá tá cesta je po diaľnici. Ale nie je to len Belehrad a okolie, nie je to len Vojvodina. Stávajú cesty aj smerom na juh, smerom k Nišu a ďalej na Balkán. Čiže stávajú cesty, rekonštruujú železnice.
Sú tam veľké čínske investície, ktoré súvisia so spojením medzi Belehradom a Budapešťou, ale aj európske investície. Rekonštrukcia a výstavba trate medzi Belehradom a Nišom, to je veľká európska investícia. Tá infraštruktúra naozaj ťahá ekonomiku.
Belehrad je veľká metropola, je to viac ako dvojmiliónové mesto. Je tam koncentrácia ľudia a kapitálu z celého širšieho regiónu. Je tam veľa vzdelaných ľudí, sú tam služby, biznis, IT, moderné technológie. Toto je to, čo hýbe ekonomikou. A tie čísla vyzerajú relatívne dobre.
Ale ako to vnímajú ľudia? No veľmi záleží s kým sa bavíte. Myslím si, že tá tragédia v Novom Sade je v niečom aj ilustratívna. Dobre, že zrekonštruujeme nejaké veci, zmodernizujeme nejaké veci, ale nemôže to ísť na úkor života ľudí.
Niekto tam spravil obrovskú chybu. Nevieme či tá chyba súvisela s korupciou, čo hlásajú tie protesty, alebo sa tam stala nejaká čisto technická chyba, či to niekto zle vypočítal, alebo či niekto niečo zanedbal, alebo či niekto niečo prehliadol práve preto, že bol skorumpovaný. Preto je dôležité, aby sa to vyšetrilo.
A toto si myslím, že je to, čo je druhou časťou odpovede na tú ekonomiku. Ľudia naozaj chcú, aby tie makroekonomické čísla pociťovali všetci.
Ekonomika je veľkou prioritou Aleksandra Vučića, aj ľudí okolo neho, stávajú na tom svoj politický program. Tým sa chcú odlíšiť od minulých vlád. My sme priniesli Srbsku prosperitu. My sme Srbsko posunuli z povojnového, biedneho regiónu, my sme postavili to Srbsko na nohy.
Čiže to je to hlavné posolstvo, alebo to, čo chce predávať Vučić.
Áno a myslím si, že je to človek z tohto hľadiska veľmi pragmatický. Snaží sa prilákať investície, pozerať sa na všetky strany a hľadať tie investície všade tam, kde môžu priniesť nejakú pridanú hodnotu pre fungovanie ekonomiky.
Toto je nosným leitmotívom snahy vládnuť a možno aj ponúknuť občanom ako nejakú cestu vpred do toho roku 2027 .
Či naozaj to bude dosť na to, aby tie protesty ustali a aby tam nebola nejaká iná koncovka, to dnes nevieme povedať.
Som veľmi zvedavý, pretože to, či sa ľuďom ekonomicky darí má zjavne vplyv na to, ako volia, Ale zároveň aj to, akým spôsobom je spravovaná krajina a zdá sa, že sa posúvajú do tej fázy, že im na tom veľmi záleží a to sa nejakým spôsobom môže pretaviť do hlasovania a do vytvorenia nejakého nového politického aranžmánu. Ako vlastne Srbi vidia svoju európsku budúcnosť? Chcú ísť Srbi do EÚ?
Mnohí chcú a mnohí sú skeptickí až cynickí. A sú takí, ktorí už nechcú ísť do EÚ. A veľmi otvorene. Má to viac dôvodov. Srbsko rokuje o vstupe do EÚ od roku 2014. Dnes je otvorená viac ako polovica tých rokovacích kapitol. Momentálne všetko stojí kvôli tej neistote, čo v krajine bude.
Oficiálne politika každej vlády za posledných pár desaťročí bola, že chceme ísť do EÚ. Deklaratívne to tam je. A časť tej politickej elity je o tom presvedčená. Je tam aj nejaká kontinuita, dnes je stále ministerkou pre európske záležitosti Tanja Miščević, ktorá zastávala post hlavnej vyjednávačky aj predtým, ako sa ujal vlády Vučić.
Ale všetci vieme, že to nie je o technických veciach. Že je to o politickej vôli, o politických rozhodnutiach. A tá srbská cesta do EÚ bola od začiatku oveľa náročnejšia. Jednak kvôli dejinným súvislostiam a vojne, jednak kvôli nastaveniam domácej politickej scény, hlavne v ostatných rokoch. A aj kvôli tomu, že Srbsko nastúpilo na tú európsku cestu oveľa neskôr než Slovensko, alebo aj Chorvátsko, alebo Slovinsko.
Bolo, povedal by som, zo strany Európskej únie nie vždy brané rovnakým metrom a rovnako vážne ako niektoré iné krajiny. To nie je len problém Srbska, je to problém aj Severného Macedónska. Severní Macedónci boli prvou kandidátskou krajinou z regiónu. Začali paradoxne oveľa skôr.
Tam je to skepsa sa strašne vysoká.
Zmenili si svoje meno, dokonca. Napriek tomu ten proces dnes stojí a je z rôznych dôvodov zablokovaný. Takže je to aj o kuse šťastia a je to aj o tom, ako Únia pristupuje k rozšíreniu. My sme mali veľké šťastie, že sme proste boli súčasťou veľkej pozitívnej vlny vzťahu k rozšíreniu.
To okno príležitosti si je otvorené na chvíľu, keď do neho neskočíš, tak sa ti zavrie a rozbiješ si nos.
Je to tak. Ale nie je to len o tých kapitolách a reformách ktoré treba spraviť.
Je to aj vysporiadanie sa s minulosťou. Tam je absolútne podstatnou úlohou dialóg a normalizácia vzťahov medzi Belehradom a Prištinou. Čo je obrovský problém a nebol vyriešený v prvých rokoch po vojne.
Ešte po nástupe ešte Đinđića k moci, ktorý bol zastrelený, tam bola ambícia vyriešiť to relatívne rýchlo. Boris Tadić, ktorý bol prezidentom, mal takisto tú ambíciu. Ten problém sa ale ako keby odkladal, pretože vnútropoliticky za to nik nezískaval body a dodnes vyriešený nie je. Papierovo tam došlo k mnohým posunom, ale v praxi sa to nedeje.
Ďalšia vec je harmonizácia zahraničnej a bezpečnostnej politiky Srbska s Európskou úniou. Tam sme videli opäť zásadnú stopku v čase brutálnej ruskej invázie voči Ukrajine. Srbsko sa po dlhých interných debatách rozhodlo nepridať k sankciám voči Rusku. A tým pádom miera, kedy Srbsko sa hlási k zahraničnej politike EÚ, výrazne klesla.
Polovica z tých zahraničnopolitických postojov súvisí práve s postojom k Rusku v čase, keď Rusko útočí na Ukrajinu. A to na istý čas zastavilo proces pristúpenia k EÚ. On by sa mal teraz rozbehnúť, bola tam veľká diplomatická ofenzíva. Bol tam Olaf Scholz, bol tam Emmanuel Macron. Keď sa vrátim k tej ekonomike Európa stále hrá prím v tých povedzme kľúčových strategických investíciách. Číňania mali obrovský záujem kúpiť, mať pod kontrolou, všetky zdroje lítia v Srbsku. Na konci dňa to, čo sa udialo, je strategická dohoda medzi Srbskom, EÚ a Nemeckom, nemeckým biznisom. Ťažiť ide anglo-austrálska firma Rio Tinto, nie Číňania.
Je okolo toho veľa aj protestov a otáznikov, ale je to niečo, čo je v strategickom záujme aj Srbska aj EÚ. Toto vyrokovali nemeckí Zelení. Ak sa to uskutoční, bude to najzelenejšia ťažba lítia, a môže to priniesť pridanú hodnotu pre srbský priemysel, srbský rozvoj, ale samozrejme aj strategické potreby nášho priemyslu.
A spomínam to preto, že v Belehrade si podávali ruky na jeseň mnohí. Scholz, Macron, bol tam Donald Tusk, bol tam premiér Fiala. Jednoducho, Belehrad je miesto, kam sa chodilo na stretnutia.
Darí sa ti a potom ti do toho spadne strecha…
A v podstate to dnes celé stojí. Sú tu otázky, čo bude ďalej. Ale myslím si, že sa na to potrebujeme pozrieť v širšom strategickom obraze a tam to Srbsko naozaj potrebujeme.
Hovorili sme o tom, či Srbsko a Srbi majú záujem ísť do EÚ, ako je to úprimne, ako to cítia. Ale ako sa k tomu stavia Európa? Ako dnes pociťuje EÚ strategický záujem získať Západný Balkán. Keď sa pozrieš na mapu, tak je to taká, v dobrom zmysle slova, diera, ktorú treba z hľadiska európskej geopolitiky zaceliť .
Hovorili sme o tom, že rokovania s mnohými balkánskymi krajinami sa potácajú 20 rokov a možno z toho vyplýva frustrácia mnohých občanov týchto krajín. Špeciálne v Severnom Macedónsku to je až hmatateľné, ale aj v Srbsku, ako si spomínal. Do akej miery je to strategicky dôležité pre samotnú Európsku úniu a do akej miery si to tí lídri Európskej únie uvedomujú?
Stratili sme veľa času a aj lepšie príležitosti, aby sme integrovali Západný Balkán do Európskej únie. Myslím si, že sme to mali spraviť oveľa razantnejšie a pred desiatimi rokmi. Bolo by to v niečom možno aj jednoduchšie, pretože Európa mala oveľa lepšie meno v regióne. Aj v samotnom Srbsku mala väčší vplyv, bola podstatnejším a dominantnejším hráčom.
Akurát, že sme v tom čase z Európskeho prostredia vysielali skôr signály, že tu je naša palica. To znamená, spravte toto, spravte tamto a potom sa budeme baviť. Ale ponúkali sme oveľa menej, ako sa povie, cukru. Proste tam bol skôr ten bič, ako cukor.
Navyše Európa riešila úplne iné veci. Mala svoje vlastné krízy, finančnú, dlhovú. Neskôr migračnú, Brexit a jednoducho nejak na ten Balkán nezostával ani priestor, ani čas. A do toho priestoru postupne vstupovali iní.
Myslím si, že na konci dňa chcú Srbi niekam patriť. Aj keď treba povedať, že oni patrili ako súčasť Juhoslávie do skupiny nezúčastnených krajín majú aj históriu politiky na všetky strany. My sa čudujeme, odkiaľ sú tie kontakty na všetky strany aj s krajinami, ktoré nie sú s nami úplne spriatelené, ale ono to súvisí s tými dejinnými súradnicami druhej polovice 20. storočia.
Aby som dal konkrétny príklad, napríklad mám kamaráta, , ktorý bol indonézsky veľvyslanec v Spojených štátoch, neskôr námestník ministra zahraničných vecí Indonézie. On má vo svojom pase miesto narodenia Belehrad. Súvisí to presne s tým hnutím nezúčastnených. A Srbsko, má povedzme v tom, čo sa kedysi nazývalo tretí svet, úplne iný zvuk, ako mnohé iné štáty.
Je to pravda a je to podstatným základom pre tú ekonomickú diplomaciu, lákanie investícií a obchodné vzťahy s krajinami, ktoré sú mimo európskeho sveta.
Myslím si, že Srbsko si uvedomuje, že je dôležité niekam patriť, hlavne v tomto rozbúrenom svete. A určite tá európska voľba je na konci dňa tou možno najsilnejšou voľbou. Ale zároveň po tej skúsenosti za ostatných 10, 15, 20 rokov si myslím, že Srbi sú v pozícii, že si povedali, že keď to nebude zajtra ani pozajtra, skúsime sa zariadiť inak.
A tým pádom je oveľa ťažšie pracovať s nimi na napĺňaní tých podmienok a je oveľa náročnejšie vyžadovať od nich zmeny, keď videli aj to, čo sa dialo im susedom. Severní Macedónci zmenili meno krajiny a nikam sa nepohli. Prečo ja budem robiť niečo, povedia si, keď aj tak ma to nikam neposunie.
To, čo tam chýba, je dôvera a tú potrebujeme do toho procesu opäť vniesť. To sa dá robiť len politickým rozhodnutím, že si strategicky si povieme, že toto áno. Myslím si, že tá diskusia o rozšírení sa posunula po ruskej invázii na Ukrajinu niekam inam.
Rozšírenie sa opäť dostalo do centra pozornosti v európskej politike. Máme nové kandidátske krajiny – Ukrajinu, Moldavsko, Gruzínsko, ten priestor sa rozšíril. Na druhej strane, treba povedať aj to, že rozšírenie vždy fungovalo úspešne v čase, keď Brusel a Washington ako keby šliapali na jednom bicykli v tandeme.
Dneska sú možno aj na iných bicykloch.
Áno. A teda my to rozšírenie musíme zvládnuť sami.
Európa je dnes pod dvojakým tlakom, aj bezpečnostným, aj ekonomickým. Na jednej strane je tu najväčšia vojna na kontinente, ruská agresia na Ukrajine. Snažíme sa Ukrajincom pomôcť. Či to robíme dostatočne, to je ďalšia vec.
Ale dnes, nemáme tú komfortnú pozíciu, ktorú sme možno mali pred pár rokmi, keď sme sa voči Balkáncom tvárili trošku nafúkane, ako taký hegemón.
Na druhej strane máme oveľa väčšiu urgenciu niečo s tým robiť, pretože ten druhý tlak prichádza zo Spojených štátov. A je to tlak aj ekonomický a možno aj bezpečnostný. Hovoríme v Európe o tom, že musíme dozbrojovať, že musíme vynakladať viac prostriedkov.
A do debaty o rozširovaní prichádza otázka finančnej kapacity. A teraz musíš svojmu domácemu elektorátu nejak vysvetliť, že to rozširovanie je potrebné, pretože teraz je ten čas. Môžeme zanedbať ďalšie okno príležitosti. A neviem, či je Európa v stave, že si môže dovoliť premrhať ďalšiu šancu, ak chce byť veľkým hráčom na medzinárodnom poli.
Triafaš klinec po hlavičke, pretože toto je existenciálna otázka pre Európu. Tá tu bola aj na konci studenia vojny, kedy mali Európske spoločenstvá 12 členských štátov, dnes ich máme 27. Čiže viac ako dvojnásobok. Integračný projekt sa aj prehĺbil aj rozšíril. A to dalo Európe tú silu, ktorú má dnes.
Nie sme silní vojenskí, a to je naša veľká slabina, ale stále sme silní ekonomicky a obchodne. A myslím si, že tú silu dnes môžeme ešte zvýrazniť. Môže to priniesť aj ekonomické príležitosti pre Európu ako celok, pokiaľ budeme uvažovať v kontexte širšej Európy. Balkán je jeden element, druhý element je samozrejme Ukrajina, Moldavsko, raz možno aj Gruzínsko. A je to otázka aj trhu, je to otázka aj zdrojov, spomínal som nerastné suroviny napríklad.
A je to aj otázka schopnosti Európy pobiť sa s tými ďalšími globálnymi hráčmi o vplyv a miesto v tom budúcom svete. Lebo momentálne končí Pax Americana, to znamená globálny svet dominovaný Spojenými štátmi, v ktorom bola Európa na výslní . Európa vôbec nemusí byť o 5, 10, 20, 30 rokov na výslní, pokiaľ sa nedá dokopy a nebude ukazovať svoju vlastnú autonómnu silu.
V najbližších desaťročiach tu určite bude autonómna sila USA, určite tu bude autonómna sila Číny, možno aj Indie. Uvidíme, čo bude s Ruskom. Ale dnes vidíme aj pri tých rokovaniach o Ukrajine sa Američania dohadujú s Moskvou ponad európske hlavy a nie je to nič príjemné.
Čiže ja dnes vidím príležitosť tú integráciu prehĺbiť. Potrebujeme nájsť zdroje na financovanie našej vlastnej obranyschopnosti, našej vlastnej konkurencieschopnosti a to vieme urobiť oveľa lepšie, ak sa rozšírime.
Na Ukrajine dnes máme možno najlepšiu európsku armádu. V Srbsku a na Balkáne máme potenciálny zdroj nestability, ale aj potenciálny zdroj pridanej hodnoty pre našu konkurencieschopnosť, aj pre našu obranyschopnosť a bezpečnosť. Navyše sa bavíme sa o relatívne malom regióne, kde nie je veľa ľudí. Je to len otázka strategického rozhodnutia, ako do toho investovať.
A my nepotrebujeme nejaké ostrovy inakosti na tom Balkáne. Rumunsko a Bulharsko vstúpili do Schengenu. Konečne! A dnes to znamená aj to, že kamióny, ktoré prechádzali cez Srbsko, tak to Srbsko dnesobchádzajú. Chcem len ilustrovať, že my potrebujeme pracovať na tom, aby sme vťahovali celý ten Balkán, nielen Srbsko, ale celý ten región. Sú tam ďalší, ktorých potrebujeme vtiahnuť do spoločného európskeho priestoru a urobiť to ako jedno veľké strategické rozhodnutie.
Teraz nemáme ten luxus ísť po nejakých technických kapitolách, lebo svet sa mení, svet nás tlačí. Potrebujeme ukázať našim partnerom a teda aj partnerom v Belehrade, že s nimi rátame. A potom už bude na nich, či oni budú chcieť aj s nami pracovať.
Treba povedať, že dlhodobo robia politiku, použijúc slová nášho premiéra, na všetky strany. Ale robia ju reálne, to znamená, že do toho Belehradu aj chodia návštevy zo všetkých strán.
Áno, to je taký malý rozdiel.
Na rozdiel od Slovenska.
Scholza a Macrona sme tu teda veľmi dávno nevideli.
To treba takisto povedať. Čiže myslím si, že ju robia v niečom strategicky premyslene a úspešne. Pre nás je dôležité, aby sme aj Srbov, aj ten región ťahali smerom k nám. A to sa dá robiť cez posúvanie pilierov toho, na čom tá krajina stojí a padá. Energetika, obrana, priemyselná základňa, ekonomická sila. Všade tam dnes má Európa vplyv, má karty.
Srbi sa konečne vzdávajú sovietskej techniky, idú kupovať francúzske stíhačky, čo je veľká vec. Je tam snaha postupne sa odstrihnúť aj od energetických zdrojov z Ruska. Na tom mimochodom doteraz intenzívne pracovali Spojené štáty americké.
Napriek tomu, že Srbi sa nepridali k sankciám, tak treba povedať, že za posledné roky dodali markantné množstvo munície a aj iných potrebných vecí pre obranyschopnosť Ukrajiny. A na rozdiel od nášho premiéra, prezident Vučić pravidelne komunikuje a stretáva sa s prezidentom Zelenským. Naposledy v Davose v januári tohto roku.
Tam tiež, tuším, mal Robert Fico ísť.
Mal, a nešiel. Čiže často je aj u nás taká debata, že tí Srbi sú proruskí a že sú ako keby mimo tohto sveta. Ja si myslím, že je to oveľa zložitejšie a že je aj na nás, ako o ten región zabojujeme. Tu a teraz je ten čas, lebo sa nám to vráti ako bumerang a z Európy bude nielen geopolitický, ale aj ekonomický skanzen.
Potrebujeme sa posúvať do 21. storočia, potrebujeme sa posúvať ekonomicky, obranne, geopoliticky. A rozšírenie, uvažovanie o rozšírení, uvažovanie o tej širšej Európe, o tom, ako tam byť prítomní oboma nohami, nie len s bičom, ale aj s cukrom, to je niečo, čo dnes bytostne potrebujeme. A je to aj v slovenskom záujme.
Keď už si hovoril o tom, že Spojené štáty a Rusko rokujú ponad európske hlavy, tak to tak vôbec nemusí byť, pokiaľ teda Európania tie hlavy zdvihnú a začnú niečo robiť. Ten potenciál tu je. Medzinárodní partneri si ťa budú vážiť vtedy, keď si takpovediac vieš usporiadať veci vo svojom vlastnom okolí, vo svojom vlastnom vnútri a tu má Európa resty, treba povedať.
Ten hlavný rest je integrácia Západného Balkánu, dnes je tu obrovská možnosť integrácie Ukrajiny a Moldavska, ktorá takisto môže priniesť Európe nesmierne veľa. Bude to náročné, ale ak sa chceme tváriť, že chceme ako Európa hrať rolu na svetovom fóre, tak to je zrejme jediná cesta, ako k tomu dospieť.
A musíme preto tých svojich partnerov aj získať. To nie len o tom, že im budeme hovoriť, čo majú robiť. To je o tom, že ich musíme do tej hry nejakým spôsobom vtiahnuť. A trošku sa zbaviť aj niektorých predsudkov, ktoré teda v Európe máme, že ľudia sú takí, alebo onakí, a krajiny sú také, a onaké. A pri tom sa nezaoberáme faktami, ale množstvom fikcií a dezinformácií a misinformácií.
Potrebujeme uvažovať geopoliticky, geostrategicky a to znamená, že potrebujeme viac zamyslenia tým elementom vplyvu a moci. Na Balkáne môžete mať vplyv len vtedy, ak si vybudujete dôveru a vzťahy. To platí pre politiku vôbec. Jednoducho do tohto potrebujeme investovať oveľa viac.
Nebude to jednoduché, pretože aj Balkán má svoje vnútorné problémy. A jedna z vecí je, že v hlavách mnohých tých ľudí je stále tá vojna. Dozvuky vojny z 90-tych rokov sú veľmi prítomné. V hlavách ľudí, v politických vyjadreniach, v jazyku je to stále veľmi prítomné. Myslím, že toto je niečo, na čo musíme dbať a musíme byť voči tomu citliví.
Potrebujeme sa posunúť a vidieť trošku širší obraz. To je niečo, čo vnímam ako pozitívum zobudenia sa generácie, ktorá tú vojnu už nezažila. Lebo toto je generačná vec v tom zmysle, že niekoľko politických garnitúr sa pokúšalo to Srbsko nejakým spôsobom posunúť a žiadna z nich úplne neuspela v tom, aby sa odstrihla od tých veľmi nešťastných až tragických dejín, od toho obdobia Miloševića. Dokonca niektoré segmenty politickej scény sa k nemu aj vracajú, velebia ho.
Táto generácia si povedala, my chceme žiť v inej krajine, chceme žiť inak. V tom vidím trošku nádej pre Balkán, aj pre politiku v Srbsku, že toto by mohlo priniesť nejaký posun.
Ten vzťah s Prištinou treba vyriešiť. Reformy musia byť v prospech ľudí. A ak Srbsko chce byť v EÚ, tak proste musí harmonizovať svoje obchodné vzťahy a zahraničnú politiku s EÚ. Bude to trvať, ale myslím si, že v Srbsku si mnohí ľudia vedia spočítať veci veľmi rýchlo. Tá garnitúra, ktorá tam vládne, je zameraná na ekonomický výkon a Európa má jednoznačne možnosť ponúknuť najväčšiu kartu.
Slovo nádej je veľmi pozitívne a je dobré sa na Srbsko, napriek súčasným turbulenciám, pozerať z pohľadu budúcnosti a z toho pohľadu do toho investovať čas, energiu a ekonomické prostriedky. Je to aj v našom záujme a najmä v našom záujme, aby Európa fungovala spolu so západným Balkánom ako súčasťou Európskej únie.
Zvyknem na záver relácie pýtať, či máš pre našich čitateľov, poslucháčov a divákov nejaké odporúčanie, čo sa týka literatúry, buď súvisiace priamo s touto témou, alebo so širšou témou medzinárodných vzťahov.
Napadá mi s tým Balkánom taká šikovná knižka, dobre sa číta a opisuje aj to, že prečo je ten Balkán odlišný. A napriek tomu, že je nám veľmi blízky geograficky, aj inak, tak na to, aby sme ho pochopili, potrebujeme poznať dejinné súvislosti a problémy v regióne. A to je knižka od Andreja Bána Trochu oheň, trochu voda, ktorá vyšla ešte pred pandémiou vo vydavateľstve Absint.
Je to kniha esejí, ktorá zachytáva nielen Srbsko, ale vlastne celý región. Chorvátsko, Bosnu-Hercegovinu, Severné Macedónsko, Čiernu Horu, Kosovo, Albánsko. Popisuje celý ten priestor veľmi dobre plasticky cez príbehy. Odporúčam každému, kto sa chce trošku zoznámiť s tým regiónom.
Jednu z vecí, ktorú sme vôbec nespomenuli je vzťah Slovenska a Balkánu. Treba povedať, že tam slovenská diplomacia zanechala mnohé výrazné stopy. Spomeniem knižku od Miroslava Mojžitu. Spomínal som tie tragické udalosti, rozpad Juhoslávie, Miloševića a jeho obdobie. Miroslav Mojžita slúžil ako veľvyslanec v Belehrade v 90-tych rokoch a neskôr aj v Sarajeve. Napísal knihu , ktorá sa volá Belehrad poznámky 1995-2001. Sú to vlastne jeho zápisky z jeho diplomatickej misie z toho kľúčového obdobia, kedy mimochodom vznikal aj tzv. Bratislavský proces. To bola organizácia antimiloševićovskej opozície v Srbsku, aj tu na Slovensku a v Bratislave.
A potom by som ešte z takého globálneho hľadiska odporúčal úplnú klasiku od známeho ekonóma Johna Maynarda Keynesa Hospodárske dôsledky mieru. To bola knižka, ktorú napísal v roku 1920 a analyzuje tam dôsledky 1. svetovej vojny, dohody z Versailles, z Trianonu a už vtedy vlastne predpovedá možné zlé trajektórie medzinárodného vývoja v dôsledku toho, že sa rozkladá globálny, slobodný, investičný, obchodný a finančný systém. Krajiny sa uzatvárajú do seba, začínajú rôzne typy poplatkov, obchodných ciel a obchodných vojen. A on vlastne líči ako jeden z možne reálnych scenárov to, čo sa žiaľ neskôr začne diať v 30. rokoch a neskôr.
Tá knižka je veľmi dobrým čítaním o tom, čo nás môže čakať, ak našu súčasnosť, kedy sa rozkladá istý systém, nezvládneme dostatočne úspešne. Práve tu je o dôvod viac, aby sme sa v Európe nehádali medzi sebou, zomkli sa a pracovali na tom, aby bola Európa zvnútra pevná, smerom navonok silná.
Lebo tie časy, ktoré nás čakajú, nebudú jednoduché. Tá istota z minulosti, že veci budú fungovať tak, ako sme si zvykli aj vo vzťahu k tomu globálnemu systému, aj vo vzťahu k Spojeným štátom, to padá. A potrebujeme uvažovať nad tým, ako nastaviť nové pravidlá, ale aj nejakú novú silu, o ktorú sa vieme oprieť. A to sa dá jedine spoločne. A je to bytostnom životnom záujme Slovenska.