BRATISLAVA 11. mája (WebNoviny.sk) – Vo štvrtok uplynulo 15 rokov od momentu, keď sa slovenská hokejová reprezentácia v roku 2002 tešila z premiérového a doteraz jediného titulu majstra sveta. Vo finále výber trénera Jána Filca zdolal Rusov v göteborskej aréne Scandinavium tesne 4:3.
„Bol to jeden z najkrajších zážitkov v reprezentácii, čo som zažil a dosiahol. Som šťastný, že som bol v generácii tých chlapcov a mohol prispieť k tomu úspechu,“ spomína na dosiaľ najväčší úspech slovenského hokeja Ľubomír Višňovský.
Rodák z Topoľčian a zároveň majiteľ kompletnej medailovej zbierky z MS bol prvý, kto sa zapísal do streleckej listiny spomenutého zápasu o zlato proti Rusku.
„Pamätám si ho, ako by to bolo včera. Presne viem, odkiaľ som strieľal, ako som si tam nakorčuľoval, aj to, že mi naň prihrával Jožko Stümpel. To sú také momenty, na ktoré človek nikdy nezabudne,“ pokračoval Ľ. Višňovský.
Neskutočný kolektív
Paradoxne, Slovensko nemalo vo Švédsku taký silný výber, ako malo o rok neskôr na šampionáte vo fínskych Helsinkách. Tam sa však slovenským hokejistom ušiel „len“ bronz.
„Bola to v roku 2002 možno akási zhoda náhod. Aj to šťastie sme si priklonili na našu stranu. Keď si vezmeme semifinálový zápas so Švédskom, tam sme v predĺžení boli už na kolenách, keď tam jeden zo súperových hráčov nezdvihol puk ponad Lašákovu lapačku. Jano tam dal tú ruku už len tak zo zúfalstva a chytil to. Dá sa povedať, že práve tento moment nás posunul do finále. Keby túto šancu Švédi premenili, tak by to bol náš koniec. Mali sme tam neskutočný kolektív, pracovalo sa, makalo sa. Fínsko o rok bolo tiež super. Tam sme prehrali jediný zápas za celý šampionát, paradoxne ten najdôležitejší. V semifinále nám to Švédi vrátili a prehrali sme 1:4. V Helsinkách sme mali síce silnejší tím, no bohužiaľ bola z toho ´len´ bronzová medaila. Dnes by ten bronz brali všetci, v tom čase sme z toho však boli sklamaní,“ poskytol svoj názor Ľubomír Višňovský.
Najťažšie bolo semifinále
Ak sa majstra Slovenska so Slovanom Bratislava zo sezóny 2003/2004 spýtate, ktorý zápas bol na zlatom svetovom šampionáte v roku 2002 najťažší, má jednoznačnú odpoveď.
„Ten semifinálový duel so Švédskom bola naozajstná drina. Tam sa to všetko zlomilo. Vo finále s Ruskom sme dobre začali. Viedli sme už 3:1, no potom zapli na vyšší prevodový stupeň a drvili oni nás. Napokon si to tam hodili Žigo Pálffy s Peťom Bondrom a rozhodli duel 100 sekúnd pred koncom. Povedal by som, že kľúčový bol zápas so Švédskom, finále s Ruskom už bola akási čerešnička na torte,“ zhodnotil Ľ. Višňovský.
Aj keď cesta za zlatým úspechom bola nádherná, štyridsaťročný obranca na športovom dôchodku si ho doma nepremieta.
„Ľudia na sociálnych sieťach tie momenty stále zdieľajú. Sám od seba si ich však nepozriem. Keď už to vidím, vtedy cítim nostalgiu a ľútosť, aké to bolo krásne a super. Niekedy sa pristihnem, akoby mi chceli pritom slzy vyhŕknuť. Bolo to nádherné,“ povzdychol si nostalgicky „Višňa“.
Niekde sme zaspali
Úspech bol nádherný, ale 11. mája 2002 si hráči to, čo dosiahli, ešte poriadne neuvedomovali.
„V momente, keď sme dostali na krk medailu, nám to ešte nedošlo. Na mňa to doľahlo, až keď sme prišli domov a na námestí v Bratislave na nás čakal obrovský dav ľudí. Tam som si povedal: ´Wau, asi sme niečo dosiahli, keď nám tu prišlo zatlieskať a poďakovať toľko ľudí.´‘ Na ľade som si to neuvedomoval, tam som bol ešte v akejsi hernej eufórií,“ zaspomínal si ďalej Višňovský. Okrem zlatej medaily však z toho slovenský hokej nevyťažil nič.
„Momentálna situácia je o výchove hráčov. Niekde sme zaspali. Asi sme sa učičíkali tými úspechmi a nič sme nespravili pre ich zopakovanie. Nevyužili sme, že sme boli majstri sveta. Nepostavili sa nové haly, v celom systéme a koncepcii sa zaspalo a teraz je to bohužiaľ cítiť. Ohľadom infraštruktúry sme z toho zlata nevyťažili vôbec nič. Neškolili sa tréneri, podmienky pre mladých hokejistov sme mali zlé. Teraz sa musíme zobudiť a nastaviť to lepšie,“ povedal svoju víziu smerom do budúcnosti Ľubomír Višňovský.