Šport vyvoláva emócie. Radosť z úspechu, na druhej strane sklamanie, keď sa niečo nevydarí. U športovcov i u fanúšikov je to rovnaké. Radosť jedného obyčajne ide na úkor smútku druhého.
Paralympiáda je však v tomto špecifická. Po niekoľkých dňoch strávených medzi postihnutými športovcami mám pocit, že tu majú radosť všetci. Niektorí väčšiu, iní menšiu. To isté platí o smútku či sklamaní. „My všetky sme vlastne kamarátky, fandíme si navzájom. Keď sa niektorej nedarí, bolí nás to všetky,“ pootvorila dvere do zákulisia zdravotne postihnutých športovcov zjazdárka Iveta Chlebáková. A tá vie o čom hovorí, veď štartuje už na svojej štvrtej paralympiáde. „Mám striebro, chcela som zlato. Získala ho domáca Kanaďanka, ja jej ho doprajem,“ potvrdila akési iné vzťahy medzi súperkami na tomto stretnutí strieborná medailistka zo štvrtkového zjazdu Henrieta Farkašová.
Fanúšikovia na tribúnach sa tiež tešia z každého úspechu. Samozrejme, najviac z toho, čo dosiahnu „ich“ športovci. Ale tlieskajú skutočne každému. Nevidno tu žiadne transparenty vyzývajúce zabiť toho najlepšieho. Tu nikto nikoho neuráža len preto, že vie niečo lepšie ako ten jeho obľúbenec.
Žiaľ, aj my, novinári prispievame k tomu, že tribúny na našich slovenských športoviskách sú také, aké sú. Veď práve my sa snažíme fanúšikov presvedčiť o tom, že zápas, ktorý by mal byť vyvrcholením nejakého snaženia a oslavou toho ktorého športu je vlastne „súbojom života a smrti“, že v ňom pôjde o „bratovražedný boj“, že skupina, v ktorej sa stretnú tí najlepší, je „skupinou smrti“… Slová s obrovským emočným potenciálom – vražda, smrť … sa stávajú takými bežnými, že strácajú na svojej sile. Nečudo, že ho do úst (či na transparent) zoberú aj fanúšikovia.
Neviem, ako burcujú emócie fanúšikov kanadskí novinári. Či sa to aj v ich komentároch hemží bojom o život, vraždením, smrťou. V každom prípade atmosféra na tunajších paralympijských športoviskách je pre mňa, ktorý mám návštevu slovenských štadiónov v pracovnej náplni, balzamom. Tu sa totiž z tribún doslova valí pozitívna energia. Tí, ktorí ich denne zapĺňajú, sa tešia aj bez toho, aby súperov svojich miláčikov urážali, či vyzývali k ich fyzickej likvidácii.
Koľko mi to vydrží po návrate domov?
