Stačí, aby sa chalan s mokrými vlasmi postavil na námestie, povedal pár všeobecných viet o slobode a už máme hotového spasiteľa. Nie je to o ňom. Je to o nás – o našej lenivosti a o potrebe mať niekoho, na koho môžeme ukázať prstom a povedať: „Vidíte, ešte nie je všetko stratené!“
Včera to bol Muro. Študent z Popradu, ktorý stál v daždi pred tisícmi ľuďmi a povedal to, čo sa dá nájsť v každej učebnici dejepisu okorenenej Instagramom. Slová o tom, že moc má slúžiť ľuďom, že slobodu treba stále obhajovať, že ticho je zrada. Nič, čo by ste nepočuli už stokrát.
Občania, nerušte, robíme opozičnú politiku - KOMENTÁR
Lenže tentokrát to povedal niekto s pubertálnym hlasom a mokrými vlasmi, takže sa z toho stal virálny zázrak. A my sme okamžite zabudli, že ide o obyčajného tínedžera.
Že sa mu triasol hlas, že po tretej vete už nevedel, kam s rukami, že polovicu veci zopakoval, lebo mu to možno niekto napísal text na papierik. To všetko je jedno. Dôležité je, že vyzerá čisto. Že ešte nemá hypotéku, korupčné kauzy ani dvadsať rokov zlých kompromisov za sebou. A to nám stačí na to, aby sme ho vyhlásili za hlas generácie. Je to pohodlné.
Keď máme Mura, nemusíme sa pozrieť na seba – na nás, čo sme v osemdesiatom deviatom štrngali kľúčmi a dnes volíme presne tých, ktorým sme štrngali. Nemusíme priznať, že sme to my, ktorí sme túto krajinu doviedli tam, kde je. Stačí nám dieťa na piedestáli a môžeme sa tváriť, že problém je niekde inde.
A tak robíme presne to, čo robíme vždy: namiesto dospelých riešení si pestujeme detských hrdinov. Lebo kritizovať dieťa je neprístojné. Lebo keď sa za rok Muro niečím skompromituje (a asi sa stane, lebo sa to stáva vždy), budeme môcť povedať: „Vidíte, aj tí mladí sú už pokazení.“ A zase sa nemusíme pozrieť na seba.
Prestaňme. Prestaňme robiť z každého tínedžera s mikrofónom proroka. Oni nie sú naša spása. Sú len naša výhovorka. Muro to vybavil. Vybavil nám alibi, že sa ešte stále môžeme tváriť, že za nič nemôžeme. A to je na celej tej fraške to najtragickejšie.
