Urastený 35-ročný futbalový útočník MFK Ružomberok Martin Jakubko prvýkrát ukončil reprezentačnú kariéru v decembri 2010. Nebol spokojný s tým, koľko šancí mu dával tréner Vladimír Weiss st. na medzinárodnej scéne. Po dvoch rokoch sa do A-mužstva SR vrátil. Urobil dobre, pretože po účasti na MS 2010 v JAR má šancu v lete hrať aj na ME vo Francúzsku. Hoci on to v týchto dňoch tak nádejne nevidí… Trápia ho zranenia.
Slovensko nemalo vo svojej histórii veľa futbalistov, ktorí sa mohli pýšiť tým, že hrali na svetovom šampionáte i na majstrovstvách Európy. Martin, vy medzi nich patríte. Ako aj s odstupom určitého obdobia vnímate tento fakt?
Tak, musím vás opraviť. Hneď v úvode tohto rozhovoru. Najmä, pokiaľ ide o ten európsky šampionát vo Francúzsku. S tým veľmi nesúhlasím. Nie som totiž na sto percent presvedčený, že tam v lete budem hrať. To nie je ešte nikde napísané (krátka odmlka). Že som bol pri dvoch postupoch, že som hral v úspešnej kvalifikácii o postup na MS i v kvalifikácii o postup na ME, to je pravda. Z toho mám veľkú radosť. Aj z toho, že som hral na MS 2010 v JAR. To bol vrchol mojej kariéry. Ale, o tom, že budem v júni hrať na európskom šampionáte vo Francúzsku, už tak veľmi presvedčený nie som. To vás musím opraviť, lebo na ME 2016 ešte nie som (krátka odmlka). Ale máte pravdu v tom, že na Slovensku nie je veľa futbalistov, ktorí si môžu povedať, že sa tešili z dvoch postupov na veľké podujatie vo svojej kariére. Ja medzi nich patrím. V tom je to krásne (krátka odmlka). Zažiť ako futbalista postup na dve takéto veľké podujatia… Pre mňa je to veľká česť a veľmi sa z toho teším. Som rád, že mi to futbalový osud doprial.
Hoci vaše reprezentačné kopačky už takmer dva roky viseli na povestnom klinci, predsa ste ich odtiaľ zvesili a „kozákovcom“ ste pomohli postúpiť na ME 2016. Aký najkrajší zážitok z tejto úspešnej kvalifikácie ste si odniesli do ďalšieho športového života?
Víťazné stretnutie so Španielskom v Žiline. Jednoznačne. Netreba sa o tom nejako zoširoka baviť… To je zápas, ktorý mi veľmi dlho bude rezonovať v pamäti. Tie rozhodujúce okamihy z neho zostanú v mojej pamäti možno až do konca života. Hoci som do toho zápasu nezasiahol, okamihy z neho si určite budem pamätať veľmi dlho. Boli to fakt obrovské emócie. Niečo nádherné! Som rád, že som bol súčasťou kolektívu, ktorý dokázal nad Španielskom zvíťaziť. To sa predsa nestáva každý deň. Bolo to fantastické, čo sme v Žiline dokázali. Na také chvíle sa nezabúda.
A ktoré momenty z vašej mnohoročnej futbalovej kariéry považujete za najkrajší okamih? Čo považujete za takú chvíľu, pre ktorú sa oplatilo hrať futbal na špičkovej úrovni tak dlho?
Do dnešného dňa určite to, že som mohol vybehnúť na trávnik a hrať v stretnutí s Holandskom na majstrovstvách sveta. Nebolo to síce dlho, bolo to iba niekoľko minút, ale bol som tam – a hral som. Veľa futbalistov na Slovensku si toto povedať nemôže. Veľmi si cením to, že som v tej Južnej Afrike bol (krátka odmlka). Hoci som veľa minút neodohral, ale šancu som´dostal. Za to som veľmi vďačný každému, kto mi aspoň trochu pomohol k tomu, aby som mohol hrať na svetovom šampionáte.
Počas kariéry ste hrali v troch slovenských ligových mužstvách, vyskúšali ste si náročnú futbalovú súťaž v Rusku, odkiaľ ste sa po desiatich rokoch vrátili domov. Aké pocity vo vás prevládali, keď ste po takom dlhom čase opäť vybehli na slovenské ligové trávniky?
Aby som bol úprimný. Po desiatich rokoch … V podstate desať rokov som bol v Rusku. Ako vám to povedať? Môj pocit po návrate domov? Predstavoval som si to inak. Určite. Najmä z tej fanúšikovskej stránky. Fanúšikovská obec ma sklamala. Keď to porovnávam s Ruskom, naši fanúšikovia sa majú aj od nich ešte čo učiť. Najmä v otázkach fanúšikovskej kultúry. Podľa mňa tá úroveň v tejto oblasti nie je taká, aká by mala byť. Z toho som stále trošku sklamaný (krátka odmlka). Na druhej strane som milo prekvapený, že konečne sa pre futbal na Slovensku začalo niečo robiť. Som rád, že sa začali stavať nové štadióny a modernizovať ihriská. Keď dnes prejdete po kluboch, ktoré hrajú prvú ligu, alebo najvyššiu futbalovú súťaž, všade sú kvalitné a vyhrievané ihriská. To pred desiatimi rokmi, keď som odchádzal do zahraničia, nebolo. Futbal sa aj po tejto stránke stáva kvalitnejším. Aj pre futbalistov, aj pre divákov. To je dobrá cesta, po ktorej sme sa vydali. Vidieť, že pre futbal na Slovensku sa niečo začalo robiť.
Ako ste si dokázali zvyknúť na život v Rusku, že ste tam vydržali až desať rokov?
Veľmi dobre. Ani som netušil, že som taký prispôsobivý (smiech). Možno som im vyhovoval svojou povahou… Neviem (krátka odmlka). S Rusmi som veľmi rýchlo našiel spoločnú reč. Mne sa v Rusku veľmi páčilo. Bola to dobrá skúsenosť. Bol som rád, že som mohol v Rusku hrať, že som tam mohol pôsobiť tak dlho. Prežiť desať rokov v nejakej inej krajine, to je veľmi dobrá životná skúsenosť (krátka odmlka). Ja predsa už veľa od tohto môjho života ani nechcem. Dokážem sa uskromniť. Za roky v Rusku som veľmi vďačný. Mám tam veľa kamarátov. Na Rusko spomínam veľmi rád. Mám tam stále kamarátov, ktorí ma veľmi radi privítajú vo svojej domovine. Škoda, že ten futbalový život tak veľmi beží. V tomto je nekompromisný. Človek má toľko rokov, koľko má. S tým sa už nedá nič robiť… A futbal sa nedá hrať až do penzie (smiech).
Hovoríme spolu o vašej dlhej futbalovej kariére . Na čo z nej by ste najradšej zabudli?
Myslím si, že toto je spojené s tými mojimi zraneniami. Mal som ich v kariére pomerne dosť. Najskôr som si roztrhol krížny väz. A hneď na to, možno po roku, a možno ani celý rok neprešiel – a ja som si roztrhol aj druhý krížny väz. To bolo dosť ťažké! Vyrovnať sa s tým najmä po psychickej stránke (krátka odmlka). Viete, vážne zranenia k veľkému futbalu patria. Ale teraz môžem povedať, že to celkom dobre prešlo. Dokázal som sa chlapsky popasovať aj s týmito zdravotnými problémami. Mám za sebou trinásť operácii! Štyri razy mi operovali jedno koleno, štyri razy druhé, trikrát slabiny, k tomu ešte palec na nohe a zlomenú sánku… Takže aj to som prežil. Tak to sú veci, na ktoré by som najradšej zabudol. Ale nedá sa, nejde to (krátka odmlka). Aj tieto smutné a nešťastné okamihy boli a sú súčasťou mojej futbalovej kariéry. Keď človek chce, dokáže veľa (krátka odmlka). A niekedy až veľmi veľa.
Verili ste, že sa po tých všetkých zraneniach a operáciach dokážete ešte vrátiť na slovenské trávniky?
Tak nie iba na slovenské trávniky… Po tých operáciach a vážnych zraneniach som predsa ešte niekoľko rokov hral najvyššiu futbalovú súťaž aj v Rusku. Až potom som prišiel domov. Po operáciach som sa stále dokázal dať do poriadku. Opäť sa mi začalo dariť. Vrátil som sa aj do reprezentácie. To bola pre mňa veľká vec (krátka odmlka). Veľmi si to vážim. Lebo tie návraty po zraneniach a najmä po operáciach boli veľmi ťažké. Naozaj. Ale, keď má človek pred sebou nejaký veľký cieľ… Dajú sa dosiahnuť ešte väčšie veci, aké som dosiahol ja (krátka odmlka). O tom som presvedčený. Mňa ako futbalistu však ten návrat do slovenskej reprezentácie naplnil spokojnosťou. Potvrdil mi, že sa mi oplatilo opäť na tréningu a v príprave drieť, nič v nej neoklamať, nič si v nej neuľahčovať a neobchádzať. Poctivo odrobiť všetko, čo bolo treba.
Pamätáte sa ešte na svoj debut v slovenskej reprezentácii? V ktorom zápase ste prežili svoj krst? Ako si na tie prvé minúty v najcennejšom drese s odstupom niekoľkých rokov spomínate?
Myslím si, že môj prvý zápas za reprezentáciu, ak si dobre pamätám, bolo stretnutie v Estónsku. Za trénera Dušana Galisa. Bolo to v kvalifikácii o postup na MS 2006 v Nemecku. Tam som odohral nejakých 20 – 30 minút. To bol môj ostrý debut v A-mužstve Slovenska. A hneď v ďalšom zápase v Portugalsku som nastúpil už v základnej zostave. To tiež bol dôležitý okamih mojej kariéry. Samozrejme, bol som aj v nominácii vtedajších ligových výberov, hral som na medzinárodných turnajoch, ale prvé minúty v najcennejšom drese som zažil v Estónsku. (vzhľadom na to, že neskôr vystúpenia ligového výberu v Thajsku a Japonsku dodatočne získali štatút oficiálneho štartu A-mužstva SR, Jakubko v tomto tíme debutoval 30. novembra 2004 na Kirin Cup v Bankogu v zápase s Maďarskom, pozn.). To sú predsa momenty, ktoré sa futbalistovi vryjú hlboko do pamäte. To sú okamihy, ktoré si človek pamätá celý život.
Tento rok pred ME vo Francúzsku slovenskú reprezentáciu čakajú minimálne tri medzinárodné zápasy s kvalitnými súpermi, účastníkmi ME. S akými cieľmi a ambíciami pôjdete do tejto medzinárodnej konfrontácie? Čo v týchto dueloch budete chcieť dokázať?
V prvom rade budeme hrať tak, aby sme potešili fanúšikov. Keďže teraz nebudeme pod nejakým tlakom, pod akým sme absolvovali mnohé kvalifikačné stretnutia, tak si budeme chcieť tie zápasy užiť. Vychutnať si ich, potešiť sa (krátka odmlka). Hrať za reprezentáciu je pre každého hráča veľká česť. To je prvá vec, ktorú chcem zdôrazniť. Druhá vec, ktorú chcem teraz pripomenúť, je fakt, že aj keď súboje s Lotyšskom, Írskom a Nemeckom nebudú ostrým kvalifikačným zápasom, treba ich hrať so všetkou vážnosťou a odhodlaním. A samozrejme odohrať ich s veľkým nasadením. Nikoho nemôžete v dnešnej dobe nejako podceniť, pretože by sa vám to mohlo veľmi kruto vypomstiť. V reprezentačnom drese treba hrať tak, aby sme si neurobili žiadnu hanbu. Aby sme nespôsobili medzinárodnú blamáž (krátka odmlka). Každý výsledok z takého zápasu predsa ide do sveta. Každý výsledok je predsa signálom o niečom.
Štefan Žilka