Už iba hodiny nás delia od štartu jubilejného 90. ročníka Medzinárodného maratónu mieru (MMM) v Košiciach. Vy ste sa ako tréner podieľali na kariére jeho jediného dvojnásobného slovenského víťaza Františka Višnického, ktorý triumfoval v roku 1983 a 1986. S akými pocitmi sa teraz chystáte na 90.ročník tohto významného atletického podujatia?
Predovšetkým s pocitom, že v Košiciach opäť bude veľký športový a bežecký sviatok! Košice a jeho obyvatelia budú žiť krásnym podujatím, ktorý do tohto mesta patrí už dlhých deväťdesiat rokov! Ak nám vyjde počasie, určite to bude nádherné podujatie. A nebude trvať iba jeden víkend. Veď Košice atmosférou MMM žijú už niekoľko týždňov, ak nie aj mesiacov (krátka odmlka). Príde sem takmer desať tisíc bežcov, bude ich plné mesto. Možno bude trochu problém s parkovaním – ako aj s pohybom chodcov v meste, lebo okrem bežcov bude v centre mesta aj plno divákov a milovníkov maratónu. V strede Košíc to bude v sobotu i v nedeľu poriadne ´našlapané.“ Bude tu hlava na hlave. Ale ja verím, že my to všetko zvládneme (dlhá odmlka). Opakujem ešte raz, ak vyjde počasie, tak to budú krásne preteky, na ktoré sa osobne veľmi teším. Navyše, budem mať na nich v akcii troch – štyroch pretekárov, tak ich budem intenzívne prežívať nie iba ako divák a funkcionár, ale aj ako tréner. Takže asi budem aj trochu nervózny. Ale to už ku košickému maratónu predsa patrí.
Ako aktívny športovec ste si trať košického maratónu vyskúšali na vlastnej koži niekoľkokrát. Máte presne spočítané vaše štarty na najstaršom maratóne v Európe?
Ak dobre počítam, tak MMM v Košiciach som v živote bežal šesťkrát. Prvý raz som ´išiel´ maratón v Košiciach v roku 1977, o rok som si to zopakoval. V roku 1980 som urobil na trati MMM svoj osobný rekord 2:15:44 h. Potom som ho pred dlhou pauzou bežal ešte raz. Začiatkom 90.rokov som však už súťažil v kategórii masters – teda medzi bežcami nad 40 rokov. Vtedy som dosiahol čas 2:19:37, čo bol tiež pekný výkon. A posledný raz som sa na štart postavil pred dvoma rokmi, keď som mal šesťdesiat rokov! Dal som si totiž záväzok, že košickým maratónom oslávim svoju šesťdesiatku (smiech). Som rád, že sa mi to aj podarilo, že som si ten maratón bez väčších problémov aj odbehol (smiech).
Koľkokrát osobne ste absolvovali klasickú trať MMM z Košíc do Sene a späť, a koľkokrát tzv. mestský okruh. Na ktorej trati sa vám ako pretekárovi bežalo lepšie?
Veľmi dobre sa bežalo aj na klasickej trati s obrátkou v Seni. Ale iba vtedy, keď fúkal južný vietor, čo bolo raz za desať rokov (smiech). Vtedy bolo ideálne bežať klasickú košickú trať. Lebo južný vietor bežcom fúkal pekne do chrbta a hnal ich do cieľa. Ale keďže deväťkrát z desiatich ročníkov dul nepríjemný severný vietor, bežci sa na klasickej trati poriadne vytrápili. Zažil som to niekoľkokrát, pri behu zo Sene do Košíc som mal pocit, že bežím proti stene. Bol to veľmi zlý pocit. Kto to nezažil, nevie, o čom hovorím (dlhá odmlka). Protivietor na tejto trati bol mimoriadne ťažký a nepríjemný súper. Nikto ho nemal rád. Preto sme pred 25 rokmi vymenili klasickú trať za mestský okruh. Bol som jedným z autorov tohto nápadu – a som rád, že trať, ktorú sme vtedy vybrali, je rýchla, dobrá – a predovšetkým menej veterná. Bežci, ktorí ju absolvovali, si ju pochvaľujú. Rekord Keňana Kimayia z minulého roka 2:07:01 je jasným dôkazom, že na novej trati sa dajú behať veľmi pekné časy. A o tom nám pred tými 25 rokmi predovšetkým išlo. Zmena trate bol pozitívny moment v dlhej histórii MMM. Je to skutok, na ktorý som aj po tých 25 rokoch hrdý. Urobili sme veľmi dobrú vec.
Ste členom Maratónskeho klubu Košice, takže určite viete povedať, s akými výsledkami jubilejného 90. ročníka MMM by v dejisku – a najmä v štábe organizátorov MMM- bola veľká spokojnosť?
Aj keď v súčasnosti sa už tak intenzívne neangažujem pri organizácii MMM ako to bolo v minulosti, všetko okolo maratónu stále veľmi pozorne sledujem. Je to predsa moja srdcovka! Voľakedy, keď som bol mladší, som robil všetko, čo bolo treba robiť. Dnes som už skôr v úlohe tichého pozorovateľa – a trénera. Ale, aby som sa vrátil k vašej otázke… Spokojní budeme, keď sa nám ako klubu podarí vyhrať tri majstrovské tituly na majstrovstvách Slovenska v maratóne (smiech). Keď z Obal servisu Košice bude najrýchlejší Slovák, Slovenka i družstvo mužov (smiech). Samozrejme, že to je iba moje zbožné prianie. Ale úprimne povedané, potešil by ma aj jeden titul majstra Slovenska. A je mi jedno z ktorej kategórie to bude. Tiež budeme veľmi spokojní, keď nám vyjde počasie, keď sa nikto na trati nezraní, keď sa počas MMM nestane nič nepríjemné, lebo dnes človek netuší, čo sa môže počas takého mamutieho podujatia udiať. Stačí si spomenúť na tohoročný Boston (dlhá odmlka). Preto budeme veľmi šťastní a spokojní, keď všetci, ktorí si počas najbližšieho víkendu do Košíc prídu plniť svoje sny a túžby, budú úspešní. A spokojní budeme, keď Košice v roku 2013 opäť urobia maratón na tej najvyššej európskej a svetovej úrovni. Želám si, aby bežci v Košiciach opäť zabehli kvalitný čas, ktorý pôjde s nimi do sveta. Aby sme ako mesto a klub dobre reprezentovali Slovensko na celom svete, no predovšetkým v tých 53 krajinách, z ktorých k nám počas najbližšieho víkendu príde tých viac ako 9500 bežcov.
Na ktorý výsledok zo svojej bohatej kariéry ste pyšný? Ktoré svoje umiestnenie si aj s odstupom času najviac ceníte?
Najviac ma potešil výkon 2:15:44 na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach v roku 1980. To je moje osobné maximum, ktoré som na maratónskej trati dosiahol. A tiež som hrdý na to, že po dlhej šesťročnej pauze som dokázal behať maratóny v čase pod 2:20. Som rád, že vo vekovej kategórii 40 ročných som zabehol maratón v čase 2:19:37. To sú dva najlepšie výkony, ktoré si zo svojej aktívnej bežeckej kariéry najviac vážim. Vďaka tomu druhému výkonu som mal možnosť bežať aj najstarší maratón na svete v Bostone! Jeho organizátori ma pozvali s tým, že mi uhradia všetky pobytové a cestovné náklady. Američania si veľmi vážia maratóncov z kategórie masters, ktorí dokážu túto trať zabehnúť v čase pod 2 hodiny a 20 minút. Pre nich je vecou prestíže mať čo najviac takých bežcov nad 40 rokov na štarte. Bol som jedným z nich – a som veľmi rád, že na vlastnej koži som spoznal trasu bostonského maratónu, ktorý je ešte starší ako náš košický. Je to najstarší maratón na svete!
Zažili ste vo svojej bohatej kariére preteky, podujatie alebo súťaž, po ktorej ste si povedali, že ste v nej prepásli životnú šancu? Ak áno, ako dlho vás tento neúspech mrzel? Ako dlho ste nad ním rozmýšľali?
Áno, zažil som takýto životný neúspech. Bolo to v roku 1980, keď som sa usiloval dostať sa na moskovskú olympiádu. Vtedy som bol v životnej forme, patril som do širšieho reprezentačného výberu, rok predtým som reprezentoval na Európskom pohári v Bruseli. O právo štartovať v Moskve som sa bil do poslednej chvíle. Ale neúspešne. Do Moskvy som sa ako maratónec nedostal, lebo tam išli lepší vytrvalci ako som bol vtedy ja. Do Moskvy išli prví traja z československého rebríčka, ja som v ňom bol štvrtý. Samozrejme, že ma to mrzelo. A veľmi dlho. Ale nič iné som s tým nemohol urobiť. Často som na to myslel.
Pán Madár, dresy ktorých atletických klubov ste si obliekali počas dlhej bežeckej kariéry?
Takmer celú svoju kariéru som súťažil v drese VSŽ Košice, pravda, s prestávkami akou bola vojenská služba, kedy som pretekal za Duklu Liptovský Mikuláš. Po už spomínanej 6-ročnej pauze som behal pod hlavičkou AO Družstevná pri.Hornáde. Od roku 1997 pôsobím v klube TJ Obal servis Košice. V ňom som momentálne tréner a športový manažér. Vzhľadom na moje civilne zamestnanie a zameranie bežci tohto klubu využívajú aj moje masérske služby.
Prečo ste si zo všetkých prístupných športov vybrali práve atletiku – a špeciálne stredné trate, z ktorých ste neskôr plynulo presedlali na dlhé cestné behy a maratóny?
Lebo atletika – a najmä beh na stredné a dlhé trate – vyhovovali mojej povahe. Beh na dlhé trate akoby bol ´vymyslený´ pre moju tvrdú náturu! Rád som si kládol pre seba smelé výzvy, rád som prekonával sám seba. Atletika mi vyhovovala aj preto, že je to individuálny šport. Od chlapca som rád behal, tak je iba logickým vyústením toho všetkého, že som sa ocitol medzi atlétmi (smiech). Neskôr to už nebolo iba o zábave, ale tvrdý tréning ma tiež napĺňal. Našiel som v ňom zmysel a prakticky aj podstatu môjho snaženia byť stále lepší v tom, čo robím. Začínal som behom na 800 m, a 1500 m neskôr 3000 m. V dvadsiatke som si vyskúšal päťku a desiatku na dráhe, na ceste sa behalo 20 a 25 kilometrov a maratón. Polmaratóny sa vtedy, keď som ja aktívne súťažil, veľmi nebehali. Táto trať prišla do módy až oveľa neskôr.
Pán Madár, ktorý tréner vám ako športovcovi dal najviac? S ktorým trénerom sa vám ako športovcovi najlepšie pracovalo?
Mojim prvým čisto atletickým trénerom v Košiciach bol Jan Liška ktorý mi dal dobré bežecké základy. Bol to skúsený atletický odborník, ktorý bol telocvikárom na vojenskom leteckom učilišti v Košiciach. Bol trénerom dvoch špičkových bežcov – Jozefa Plachého a Josefa Odložila – úspešných účastníkov olympijských hier. V prípade Josefa Odložila dokonca aj strieborného medailistu z olympiády 1964 v Tokiu. Vďaka tomu, čo ma Liška naučil, som sa postupne ako skúsený vytrvalec vypracoval medzi bežeckú špičku nie iba v rámci Slovenska, ale aj v rámci celého Československa. Jemu ako trénerovi vďačím za veľmi veľa. Bol som v dobrých rukách. Po odchode Jana Líšku z Košíc som dva roky trénoval s Ladislavom Petöm .Od roku 1978 som na diaľku trénoval s vtedajším reprezentačným trénerom Bohdanom Mülerom.
Ako 15-ročný chlapec ste prišli do Košíc na strednú školu? Ktorú z nich ste si vybrali na štúdium? Čím ste v civilnom povolaní chceli pôvodne byť?
Vyštudoval som strednú priemyselnú školu hutnícku, ale po maturite som si dal prihlášku na Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Už počas strednej školy som začal viac inklinovať k športu, vedel som, že práve šport, a konkrétne atletiku, chcem profesionálne robiť. Hutníctvo ma nelákalo. Chodil som do VSŽ na brigády a prax, vedel som, aká ťažká práca by ma čakala. Preto som si vybral radšej šport. Ten bol môjmu srdcu bližší (krátka odmlka). Po skončení vysokej školy som sa chcel dostať ako atlét do Dukly Banská Bystrica, ale keďže vtedy som patril medzi priemerných bežcov, prednosť pri výbere športovcov dostali iní adepti. Ja som vojenčinu strávil v Dukle Liptovský Mikuláš, čo napokon tiež bola veľmi dobrá alternatíva, lebo moja výkonnosť išla hore až po návrate z vojenčiny. Až po nej som sa postupne vypracoval na dobrého bežca na dlhé trate. Výkonnosťou smerom hore som išiel postupnými krokmi (smiech). Nebol som talent od boha, všetko, čo som dokázal, som musel tvrdo natrénovať a odbehať. Musel som si to všetko poctivo odtrpieť. Nebolo to ľahké.
Hovoríte, že ste patrili do skupiny atlétov, ktorých trénoval odborník na stredné trate Jan Liška, vtedajší tréner Jozefa Plachého a bývalý kormidelník strieborného z olympiády 1964 v Tokiu Josefa Odložila? Ako ste sa k trénerovi Janovi Liškovi vlastne dostali? Kto vám ho poradil?
Sám som sa k nemu prihlásil. Dozvedel som sa, že hľadá chlapcov, ktorí chcú behať, tak som sa mu ponúkol. Zobral ma do skupiny a bol mojím prvým naozaj atletickým trénerom. Jemu vďačím za veľmi veľa. On ma naučil systematickému tréningu. Od neho som sa učil, škoda, že neskôr odišiel do Čiech.
Kto bol vašim prvým zverencom – a ako ste sa k nemu dostali?
Ferko Višnický, dvojnásobný víťaz Medzinárodného maratónu mieru, veľmi talentovaný a cieľavedomý vytrvalec. Spolupracovali sme dve sezóny po jeho návrate z vojenskej služby do Košíc v roku 1979. V Košiciach vyhral MMM v rokoch 1983 a 1986. On spolu s nami najskôr iba trénoval a behal. Bol odo mňa o sedem rokov mladší, tak som ho začal trénovať. Bol to vytrvalec, ktorý 10 km behal v čase 29:10, čo ho radilo medzi maratóncov s výkonom na hranici 2:14 – 15 h. Takže teraz môžem s hrdosťou povedať, že som pomohol vychovať domáceho dvojnásobného víťaza MMM. Zo všetkých československých bežcov iba on a Pavel Kantorek dokázali vyhrať MMM v Košiciach viac ako raz. Pavel Kantorek MMM v Košiciach vyhral trikrát.
Ktorý zverenec vám za tie roky trénovania atlétov – vytrvalcov a bežcov na stredné trate priniesol najviac radosti?
Ak mám byť úprimný, to je ťažko takto jednoznačne povedať. Pracoval som s mnohými veľmi dobrými a talentovanými bežcami. Obrovský potenciál mal v sebe napríklad Vladislav Lipovský. Bol z môjho pohľadu možno väčší talent ako Róbert Štefko, ktorý v súčasnosti drží všetky slovenského rekordy od päť kilometrov až po maratón. Lipovský mal predpoklady na to, aby to v atletike dotiahol veľmi ďaleko. Lenže on – aspoň podľa mňa – svoj talent naplno nevyužil. Škoda toho, lebo bežecký bol na tom veľmi dobré .Bežecké základy som dal aj Marcelovi Mataninovi, šikovnému maratóncovi, ktorý to dotiahol až na olympiádu do Atén. Imrich Pástor, niekoľkonásobný majster Slovenska v maratóne, bol ďalším bežcom na dlhé trate, ktorý prešiel mojimi rukami. Jozefa Urbana ktorý vlani vyhral slovenský šampionát v maratóne, som pripravoval od jeho začiatkov. Pomohol som z neho urobiť vytrvalca, ktorý momentálne právom patrí do slovenskej špičky. S radosťou sledujem aj výkonnostný rast Jaroslava Szaba či Tibora Sahajdu. Tibor bude teraz v Košiciach bežať polmaratón. Aj títo chlapci mi ako trénerovi robia radosť. Navyše, všetci majú pred sebou veľkú perspektívu.
V súčasnosti celá Európa prežíva ohromný boom v masových bežeckých podujatiach. Čím si vy ako erudovaný atletický odborník tento rozmach rekreačného behu vysvetľujete?
Odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá. Beh je predsa tá najprirodzenejšia forma pohybovej aktivity človeka. Ľudia, najmä mladí ktorí majú väčšinou sedavé zamestnanie, pochopili, že veľkú psychickú záťaž musia kompenzovať pohybom, preto sa často rozhodnú behať. Chcú žiť zdravo a v rovnováhe, preto musia športovať. Pohybom si musia kompenzovať svoju fyzickú nečinnosť… Ak nechcú mať neskôr zdravotné problémy vo všeobecnosti, musia začať športovať. Beh pomáha udržiavať organizmus v rovnováhe. Výhodou behu je, že sa dá praktizovať všade. Nepotrebujete k tomu špeciálne vybavenie a zariadenia. Stačí kvalitná obuv, dobré oblečenie a môžete behať podľa chuti. Navyše, hocikedy. Cez deň, ráno, večer alebo v noci. Pri obyčajnom rekreačnom behu nie ste na nikoho viazaný, nik vám neurčuje, kedy máte a môžete behať. Každý človek si môže vybrať dĺžku trate podľa svojej kondície a podľa svojich časových možností. V tomto smere je beh ideálnou športovou aktivitou. Preto v posledných rokoch veľmi vzrástla jeho obľuba. Beh je dobrým liekom proti stresu.
Máme vôbec šancu, že by z tejto širokej základne rekreačných bežcov vyrástli budúci reprezentanti v atletike?
Ja som bol v tomto smere vždy optimista. Áno, máme. Ak niektorí zo súčasných milovníkov rekreačného behu budú chcieť neskôr na sebe tvrdo pracovať, tak môžu z nich byť aj reprezentanti svojich krajín. Ja si myslím, že taká možnosť je tu stále. Len jej treba trochu pomôcť. Vyžaduje si to nájsť dobrých trénerov, ktorí dokážu usmerniť prípravu budúcich bežcov od ich začiatku . Aby sa naučili správnej technike behu, ovládali teóriu športového tréningu a nadobudli vedomosti o výžive.
Je to pravda, že nedávno počas dovolenkovej plavby po Stredozemnom mori ste behali každý deň svoju dávku 10 – 14 km na palube lode na okruhu, ktorý mal iba 150 metrov? Ako ste na ten nápad prišli? Kto bol iniciátorom tohto vášho športovania na palube lode?
Áno je. Najskôr som každý deň behal na klasickom bežiacom páse vo fitnes centre, ktoré bolo na lodi. Keď mi tento tréning zovšednel, ľudia z lode mi poradili, že na palube je krátka dráha, aby som si ju vyskúšal. Niekedy som behal na nej sám, niekedy nás bolo viac. Niekedy sme na nej behali iba dvaja – so synom. Každý si určil svoju vzdialenosť, ktorú chce prebehnúť, aj bežecké tempo. Ja som tam behal denne aj tých desať kilometrov. Moje telo beh k normálnemu fungovaniu jednoducho potrebuje. Takže na lodi počas plavby som sa vôbec nenudil. Vždy sa na nej niečo dialo. A keď nie, tak my sme si už niečo vymysleli (smiech). Ale fitnes centrum na tej našej lodi bolo veľmi obľúbeným miestom. Dosť ho ľudia navštevovali.
Ste dlhoročným atletickým odborníkom a skúseným funkcionárom. Preto by nás zaujímalo ako vidíte šance slovenských vytrvalcov, povedzme o päť –šesť rokov? Majú šancu výrazne sa presadiť na veľkých medzinárodných podujatiach a šampionátoch?
To je veľmi ťažká otázka. Presadiť sa na veľkých podujatiach to chce udržať krok s veľmi rýchlymi Afričanmi. A to nie je vôbec jednoduchá a ľahká vec. Už dlhé roky v dlhých behoch dominujú Afričania. Ich výkony sa také výborné, že Európania sa ich najlepším časom veľmi ťažko približujú. Dokonca sa nebojím povedať, že najlepšie výkony afrických bežcov z Kene, Etiópie či Nigérie bežcov z Európy momentálne doslova demotivujú. Takže keď sa k Afričanom nemôžu výkonmi priblížiť najlepší Európania, ťažko to dosiahnú najlepší Slováci (dlhá odmlka). To by sme na Slovensku museli mať iné podmienky na prípravu, museli by sme sa pripravovať v úplne inom prostredí, v inej klíme i v iných poveternostných podmienkach (krátka odmlka). Ale ja verím, že táto prevaha rýchlych Afričanov nebude trvať večne. Dúfam, že opäť sa k slovu dostanú aj Európania. Samozrejme, bol by som veľmi rád, keby medzi nimi boli aj slovenskí vytrvalci. Ale to je momentálne hudba ďalekej budúcnosti. V súčasnosti na takú konfrontáciu nemáme vychovaných pretekárov. Afrika v dlhých behoch je už dvadsať rokov úplne iný level.
Aj vinou globálnej ekonomickej krízy momentálne zažívame aj v športe veľmi zložité obdobie. Máme šancu v ňom vychovať povedzme novú Luciu Klocovú, nového Jozefa Plachého, resp. Jozefa Repčíka?
Ja osobne by som to všetko ´nehádzal´ iba na globálnu ekonomickú krízu. Lebo ja si myslím, že kto je šikovný, kto má aj v súčasnosti dobré výsledky, ten získa aj tie peniaze. Aj od sponzorov, aj od mecenášov, od partnerov, aj od štátu… Ak je niekto veľký talent, peniaze na športovú prípravu určite zoženie. Len treba na tom talente poriadne pracovať. Netreba sa vyhovárať na ekonomickú krízu (krátka odmlka). A tiež netreba hneď všetko vidieť iba z pohľadu financií. Je síce pravda, že peniaze sú veľmi dôležité, ale dôležitejšie ako peniaze je predsa zdravie. Mnohí bežci začali behať preto, aby si upevnili zdravie. Aj to je motivácia. A potom už pri behu zostali. Lebo sa stal nevyhnutnou súčasťou ich života. Ale o tom sme už hovorili… Každý, kto má talent, a je ochotný tvrdo na sebe pracovať, môže nadviazať na úspechy Klocovej či Repčíka. Ale vychovať nového Jožka Plachého bude veľmi ťažké. Takého atléta, ktorý by v behoch reprezentoval Európu v súboji s výberom sveta, tak skoro mať nebudeme. Jožko Plachý v časoch svojej najväčšej slávy bol predsa európska extratrieda!
S menom ktorého slovenského atléta spájate svoju trénersku budúcnosť? Od ktorého zo svojich zverencov si smerom do budúcnosti najviac sľubujete? Koho z nich chcete pripraviť na účasť na olympijských hrách či svetových a európskych šampionátoch?
V klube TJ Obal servis máme niekoľko veľmi perspektívnych pretekárov, ktorých trénujem, respektíve, ktorým radím a pomáham. Veľmi rozumným a šikovným bežcom na dlhé trate je Jaroslav Szabo. Veľkú perspektívu má pred sebou Tibor Sahajda, ktorý má iba 22 rokov. On je momentálne v podstate na začiatku kariéry. A už má za sebou pekné výsledky. To je možno bežec, ktorý by mohol o tých päť – šesť rokov Slovensko reprezentovať na majstrovstvách Európy alebo na svetovom šampionáte. Ak pravda, nepoľaví v tréningu. Lebo byť bežcom, byť dobrým bežcom na dlhé trate, je predovšetkým veľmi tvrdá rehoľa. Je to o silnej vôli, tvrdej náture – a tiež o vyrovnanej psychike. Tie kilometre musí človek predsa len odbehať. To sa nedá nejako obísť, respektíve oklamať. Telo musíte na pravidelné behanie naučiť.
O niekoľko hodín bude váš bývalý zverenec Jozef Urban, z ktorého ste rokmi urobili spoľahlivého vytrvalca, obhajovať slovenský majstrovský titul v maratóne. Ako je podľa vás na túto obhajobu pripravený? Má šancu opäť si vybojovať post slovenskej jednotky?
Ja v súčasnosti už s Jožom Urbanom nerobím, hoci som ho viedol od jeho začiatkov. Myslím si však, že je dobre pripravený, ale, či sa mu podarí obhájiť titul v maratóne, to sa neodvážim predpovedať. Maratón je veľmi ťažká atletická disciplína, ktorá si od športovcov vyžaduje najmä pokoru a skromnosť. V maratóne sa výsledky tipovať nedajú. Maratón treba bežať s úctou k tej vzdialenosti i k jeho veľkej histórii. Pred maratónom netreba mať silné reči. A už vôbec nie široké ramená… A netreba pri ňom absolútne nič zanedbať. Žiadny detail. (dlhá odmlka). Navyše, mimoriadne dôležitú úlohu pri maratóne zohráva predovšetkým počasie, protivietor, dážď, horúčava, vlhkosť vzduchu, ale aj správne nasadené tempo. Jednoducho, je toho veľmi veľa, čo sa môže podpísať na konečnom výsledku maratónca. Preto fakt neviem, kto zo Slovákov vyhrá šampionát, ani čas sa neodvážim predpovedať.
Po roku 1982 ste sa na dlhých šesť rokov ako maratónec odmlčali. Čo bolo dôvodom toho, že ste sa šesť rokov zo štartovných listín atletických podujatí úplne vytratili?
Vtedy sa toho nazbieralo veľmi veľa. Mal som vážne zdravotné problémy. Čoraz viac ma bolel chrbát, ľavá noha mi prestávala pri behu fungovať tak, ako by mala. Dosť som sa trápil. Navyše na pokoji mi nepridali ani určité problémy v rodine. Tak som prestal súťažne behať – a začal behať po lekároch a liečeniach (krátka odmlka). Potreboval som sa dať predovšetkým po zdravotnej stránke dokopy. Keď som zistil, že klasická medicína mi nepomôže, začal som študovať záležitosti okolo fungovania svalov v tele, o väzivách, mäkkých tkanivách, kostiach, cievach a nervoch, čiže o stavbe ľudského tela. Absolvoval som masérsky kurz a následne ďalšie fyzioterapeutické školenia a kurzy. Veľmi ma zaujala táto problematika o nových postupoch pri liečbe svalových problémov. Veď vďaka nadobudnutým skúsenostiam som nastavil svoje telo opäť na behanie. Referencie tých, ktorým som pomohol, svedčia o tom, že som sa vtedy veľmi dobre rozhodol, čo budem robiť (smiech).
Čo bolo podnetom, že ste sa predsa k cestným behom a maratónom vrátili? Prečo ste si opäť obuli bežecké topánky?
K behu som sa vrátil z jednoduchého dôvodu. Beh mi chýbal. Presnejšie, začal mi chýbať. Zrazu som zistil, že moje telo k normálnemu fungovaniu potrebuje beh. Jednoducho, keď si vaše telo zvykne na to, že dlhé roky až desaťročia každý deň beháte, tak neskôr mu ten pravidelný pohyb chýba. Telo pohyb, na ktorý si zvyklo, potrebuje. Preto som sa po šiestich rokoch k behaniu opäť vrátil. A postupne som začal opäť aj súťažne behať. Zasa som bol v tom kolotoči, z ktorého som na dlhých šesť rokov vystúpil. Som veľmi rád, že som sa vrátil. Že som sa dokázal vrátiť.
Po šesťročnej pauze ste sa vrátili do atletického diania ako vytrvalec v drese Družstevnej pri Hornáde? To žiadny klub z tých lepších a známejších klubov na Slovensku nemal o vás ako o bývalého člena širšieho československého reprezentačného výberu záujem? V žiadnom z nich nebolo pre vás miesto?
Samozrejme, že nie. Veď som šesť rokov nebehal! Pre tých ľudí v kluboch som bol totálna mačka vo vreci! Ukážte mi športový klub, ktorý by si zobral zodpovednosť za výsledky človeka, ktorý šesť rokov nebol na žiadnych pretekoch! Pri dlhých tratiach sa predsa z minulosti žiť nedá. Nech je už akokoľvek slávna a úspešná (dlhá odmlka). V cestných behoch, keď už nespomínam maratón, buď na dobrý čas máte natrénované, alebo nemáte. To sa nedá oklamať. Až po určitom čase mi dali šancu v Bardejove. Ale najskôr som si to musel odskúšať v Družstevnej pri Hornáde. V Družstevnej mi vtedy dosť pomohli, zastrešili ma, vytvorili mi podmienky na tréning i na prácu. Pomohli mi vrátiť sa späť. Som rád, že som vtedy vôbec mohol niekam patriť, za niekoho behať. Myslím si, že to bol dobrý výber.
Počas základnej vojenskej služby ste súťažili v drese Dukly Liptovský Mikuláš. Vojaci nemali záujem natrvalo vás obliecť do uniformy, nechceli si vás v armáde ako dobrého vytrvalca nechať?
Už som spomínal, že počas vysokoškolského štúdia som bol obyčajný priemerný bežec. Moje výkony sa vo vtedajšej slovenskej konkurencii nejako extra nevynímali. Ešte aj počas vojenčiny som behal iba priemerné časy. Moja výkonnosť prudko gradovala až po návrate z vojenčiny. Preto mi vojaci neponúkali nijaký úväzok, nemali o mňa záujem. Ale každodenný tréning, ktorý som v Liptove ako vojak absolvoval, ma ako bežca posunul veľmi dopredu. Hoci som veľmi túžil skončiť v Dukle Banská Bystrica, musím priznať, že s odstupom rokov som rád, že som počas vojenčiny v Liptove mohol toľko športovať a trénovať.
Dlhé roky patríte medzi vyhľadávaných fyzioterapeutov. Aká bola vaša cesta k tejto užitočnej profesii? Prečo ste sa rozhodli pomáhať športovcom aj v pozícii fyzioterapeta?
Vždy ma zaujímalo ako funguje naše telo. Hľadal som možnosti ako sa o ľudskom organizme naučiť čo najviac. Vtedy, keď som mal problémy s chrbtom a ľavou nohou, keď som mal svaly veľmi preťažené, začal som sa učiť spoznávať svoje telo. Vďaka tomu, že som si veľa vecí odsledoval a odskúšal na sebe, rozumiem tomu, ako fungujú svaly. Viem, čo treba s nimi urobiť, ako ich napraviť, ako ich naštartovať. Som rád, že rozumiem pochodom v ľudskom tele. Mám za sebou ohromné množstvo hodín klasickej športovej masáže i roky systematického štúdia a zbierania najnovších vedeckých poznatkov. Ľudské telo je veľmi geniálny mechanizmus, ktorý ako fyzioterapeut chcem dôkladne spoznať.
Viac ako desať rokov medzi vaše stále klientky okrem iných patria skokanské dvojičky Dana a Jana Veľďákové. Ako sa do vašej klientely dostali? Ako sa vám s nimi pracuje?
So sestrami Veľdákovými robíme spolu už trinásty rok. Poznáme sa veľmi dobre ešte z čias, keď som pracoval na športovom gymnáziu. Vždy som ich obdivoval, že pri tak enormnom tréningovom nasadení ich organizmus ešte tak dobre funguje. Mám na tom tak trochu aj podiel ako ich fyzioterapeut. Robím všetko pre to, aby ich obchádzali vážne zranenia. Ale ako trojskok, tak aj diaľka sú disciplíny, pri ktorých sú kĺby, šľachy a svaly veľmi zaťažované. Najmä pri tých odrazoch dostávajú ich svaly, šľachy a kĺby poriadne zabrať. Preto sa treba o ne výnimočne pedantne starať. Ani pri správnej regenerácii netreba nič podceniť.
Pred ZOH 2010 vo Vancouveri ste zázračne postavili na nohy zjazdárku Veroniku Velez- Zuzulovú, ktorej hrozilo, že na tejto olympiáde bude pre zranenie chýbať. Veľmi dlho sa trápila so zraneným kolenom. Ako sa vám vlastne podarilo vyliečiť jej boľavé koleno?
Veronika Zuzulová mala problémy s postranným väzom v kolene. Koleno mala veľmi preťažené a hrozilo, že pre zranenie nepôjde na zimnú olympiádu vo Vancouveri. Metódou manipulácie mäkkých tkanív sa mi podarilo vrátiť do hry svaly zabezpečujúce fixaciu kolena a veľký problém bol vyriešený! Veronika nakoniec vo Vancouveri vyjazdila 10. miesto v slalome, čo bol najlepší výsledok celej slovenskej lyžiarskej výpravy na ZOH 2010. Som veľmi rád, že som jej mohol pomôcť, že som jej pomohol zachrániť olympiádu.
Doteraz ste spolu s paralympionikmi Slovenska absolvovali päť paralympiád. Ako masér výpravy ste s nimi cestovali od paralympiády v Sydney 2000 až po Vancover 2010. Kde hľadať korene tejto vašej užitočnej spolupráce so slovenskými paralympionikmi?
S paralympionikmi som začal spolupracovať prostredníctvom ich trénerov. Oni ma najskôr kontaktovali. Oni poznali moju prácu i moje výsledky. Prvýkrát som s nimi vycestoval na Paralympiádu v Sydney v roku 2000, neskôr to boli Atény 2004, Turín 2006, Peking 2008 a Vancouer 2010. Veľmi rád s nimi robím, lebo pri riešení ich problémov získavam nové skúsenosti a podnety. Pri nich sa učím napríklad aj to, že zdravie si treba chrániť, že sa oň treba starať po každej stránke. Sú to vzácni ľudia, ktorí majú nevšedné osudy, no napriek tomu chcú Slovensko reprezentovať. Ich príbehy sú ľudsky veľmi silné, sú o ich nezlomnej vôli, o ich odhodlaní, ako aj o vzdorovaní osudu, ktorý k ním mnohokrát bol dosť krutý a nemilosrdný. Sú to však veľmi srdeční a úprimní ľudia. Mám ich rád. Veľmi rád s nimi spolupracujem.
Vaše služby využívajú športovci z mnohých odvetví. Ako si k vám našli cestu? Musíte si robiť reklamu na športových podujatiach, v kluboch a oddieloch, alebo ich k vám privedie dobrý chýr a dobré referencie od kolegov a kamarátov, ktorým ste už pomohli?
Najlepšou reklamou sú referencie spokojných klientov, preto nejakú extra reklamu si nerobím. Moje služby využívajú mnohí atléti, hokejisti, futbalisti, paralympionici, tenisti, ale aj nešportovci, aj obyčajní a prostí ľudia. V pozícii zraneného športovca som bol v živote mnohokrát. Viem, čo to je. Veľmi dôverne poznám tie pocity, keď sa človeku nedarí, keď musí pauzovať pre nejaké vážne zranenie alebo chorobu. Preto tým športovcom, ktorí prídu za mnou s prosbou o pomoc, pomáham, ako najlepšie viem. Robím všetko pre to, aby si opäť mohli plniť svoje sny. Aby ich telo bezchybne fungovalo (krátka odmlka). Moje služby využili títo známi športovci: Marián Hossa, Radoslav Židek, Jozef Krnáč, Veronika Velez – Zuzulová, Martin Bajčičák, Jana a Dana Velďákové, Katarína Berešová, Ladislav Nagy, Peter Bartoš, Rastislav Staňa, Ján Laco, Stanislav Šesták, Jakub Krako, Henrieta Farkašová, Ján Riapoš, Rastislav Tureček a mnohí ďalší, ktorí za mnou prišli s konkrétnym problémom.
Zhováral sa Štefan Žilka