Kto kde pracoval?
Máme novú prezidentku. Chystajú sa parlamentné voľby. Beží výber ústavných sudcov. Čakáme, že príde k mnohým výmenám ľudí na rôznych postoch. Možní kandidáti sú dnes na internete a v médiách lustrovaní, kádrovaní. Často nie pre to, čo urobili, ale pre to, kde pracovali.
Ako to je s pracovnou históriou ľudí?
Pracovníci v organizáciách verejnej správy (štátna správa, polícia, armáda, obchodné spoločnosti, kde má štát vplyv, nemocnice, kultúrne zariadenia, školy, podobné organizácie krajov, miest a obcí…) plnia úlohy určené politikmi. Iné ciele určujú obyvatelia, ak zvolili ľavičiarov, liberálov či konzervatívcov.
Všetci politici sľubujú, že sa budeme mať lepšie, bezpečnejšie, prinesú konečne spravodlivosť, odstránia korupciu. Zdravotníctvo bude lepšie pre všetkých a práce, lepšie platenej, bude dosť.
Ak si ľudia zvolia progresívcov, zelených, ľavicových liberálov, politici vyžadujú „experimenty“ so spoločnosťou, ľubovoľnú voľbu ktoréhokoľvek z 50, alebo 80, pohlaví, antikoncepciu a potraty zdarma, bez obmedzenia, vysoké dane, rozbujnenú byrokraciu, regulácie, predpisy na všetko…
Ak konzervatívcov, tak verejný sektor neexperimentuje na ľuďoch, používajú sa osvedčené spôsoby vlády…
A každý sľúbi ešte všeličo, čo sa jeho voličom páči a odporcov zdvíha zo stoličiek.
Štát potom dosadí do rozhodujúcich pozícii ľudí, ktorým politici veria, že politiku, vybratú ľuďmi vo voľbách, uskutočnia. To sa týka nielen štátnej správy, ale aj zástupcov štátu, krajov a obcí v obchodných spoločnostiach, v školstve, zdravotníctve a štátom dotovanej kultúre. Iný postoj vedúcich gynekologických pracovísk vyžadujú progresívni, iný postoj konzervatívni politici.
Všeobecne sa v demokratických spoločnostiach hovorí, že politici po voľbách vymenia len špičkových vedúcich pracovníkov a tí ostatní sa musia „prispôsobiť“. Predpokladá sa, že ostatní pracovníci budú dobre, odborne a výkonne plniť úlohy určené „zhora“. Dnes máme aj predpisy o „výhrade vo svedomí“, ktoré bránia ľubovoľnému, násilnému, prispôsobeniu. Skutočnosť, aj v celom demokratickom svete, je ale tvrdšia. Po voľbách sa politici snažia vymeniť ľudí v celom verejnom sektore, aby sa lepšie plnila vôľa voličov.
Tieňom na povesti pracovníkov verejného sektora je možné spojenie s korupčnými a klientelistickými praktikami. Nielen vedúci pracovníci, ale aj akýkoľvek zamestnanci môžu byť prijatí z protekcie. Politici môžu dosadiť nielen ľudí, ktorí budú najlepšie plniť vôľu ľudí, vyjadrenú vo voľbách, ale na dobre platené miesta môžu byť prijatí pracovníci rodinne či inak blízki politikom, či za staré zásluhy v danej politickej strane. Môžu byť prijatí ľudia, ktorých úlohou môže byť organizovať korupciu, alebo kryť korupciu politikov a politických strán. Niekedy sú prijatí na akékoľvek miesto celkom neschopní ľudia, ktorí si nenašli miesto nikde v súkromnej sfére. Za prvej republiky boli trafiky štátom určované. Bolo to výhodné povolanie aj pre neschopných ľudí a invalidov. Trafikantmi sa stali ľudia blízki politickým stranám, ktorí argumentovali svojimi drobnými politickými zásluhami pre vznik Československa. Odvtedy sa o miestach vo verejnom sektore hovorí ako o trafikách.
V súkromnom sektore je hlavným kritériom dobrej práce ľudí prínos k tvorbe zisku. Zisk odzrkadľuje nielen náklady na tvorbu výrobku či iného produktu, ale aj spoločenský úžitok produktu či služby. Platí to takmer pre všetko, okrem prípadov možnej škodlivosti produktu (tabakové výrobky, alkohol, znečistenie prostredia), kde ale platia rôzne regulácie. Ľudia majú strach z možných korupčných postupov súkromných spoločností pri získavaní verejných objednávok, pri rôznych „schvaľovaniach“ na úradoch, či z iných nemorálnych postupov pri tvorbe zisku. Pracovníci týchto spoločností sú podozrievaní z nadštandardných stykov s majiteľmi. Máme predstavu, že môžu pracovať pre majiteľov aj pri eticky nedobrých alebo kriminálnych skutkoch.
Tak podozrenie z čohokoľvek môže padnúť na kohokoľvek. Komu veriť? Verejným, či azda súkromným zamestnancom? Podnikateľom?
A vyššia transparentnosť nepomáha. Ivan Krastev nedávno konštatoval: „Rast transparentnosti znižuje dôveru v spoločnosti.“