BRATISLAVA 20. októbra (WEBNOVINY) – Herec Pavel Liška vo svete českého filmu prerazil koncom 90. rokov, kedy sa objavil v romantickej dramédii Návrat idiota (1999) režiséra Sašu Gedeona. Počas nasledujúcich rokov sa predstavil vo viac ako 30 televíznych a celovečerných filmoch, pričom sa stal obľúbencom hneď niekoľkých režisérov.
Jan Hřebejk ho obsadil do snímok Pupendo (2003), Horem pádem (2004) a Nestyda (2008) a Bohdan Sláma do filmov Divoké včely (2001), Štěstí (2005) a Venkovský učitel (2007). Zahral si aj v snímkach Vyhnání z ráje (2001) Věry Chytilovej, Šílení (2005) Jana Švankmajera či Účastníci zájazdu (2006) Jiřího Vejdělka.
Najnovšie ho môžu jeho slovenskí fanúšikovia vidieť v snímke Polski film (2012), kde si de facto zahral samého seba. Liška je známy ako predstaviteľ podivínov a ani v najnovšom filme sa od tejto polohy príliš nevzdialil.
Tento rok ste oslávili 40. narodeniny. Na jednej strane bývate zaraďovaný medzi mladú hereckú generáciu, no na druhej strane máte za sebou už množstvo skúseností a určite nie ste vo svete filmu nováčikom. Ako to vnímate vy?
Ten vek si uvedomujem, no je to iba číslo. Ja osobne sa cítim veľmi oneskorený. V niečom je to dobré, v niečom zase zlé. Ja sám sa však na 40 rokov necítim. Keď si predstavím môjho otca, keď mal 40, tak to bol dospelý a veľmi vážny starší muž. Ja si tak vôbec nepripadám.
Čo sa týka herectva, beriem ho veľmi intuitívne. Ja sám mám množstvo neduhov a ako herec sa tým herectvom snažím iba tak preplávať. Človek samozrejme má nejaké skúsenosti, tuší, ako sa v tom má pohybovať, ale o nejakých nadobudnutých praktikách neuvažujem. Skúsenosti mám skôr v tom, že viem, že sa nad niektorými vecami musím povzniesť. Poviem si „vyser sa na to, nejako to bude“ a ono to skutočne nejako bude.
Vo svete českého filmu vám prischla nálepka herca, ktorý stvárňuje rôznych podivínov. Ako sa stotožňujete s týmto označením? Vyhovujú vám tieto postavy?
Už som si na to zvykol. A vlastne ja som za tie postavy, ktoré ma stretli, rád. Žiadneho podivína, ktorého som stretol, by som si totiž nevymyslel, a ani by som si ho nevysníval ako rolu. Pre mňa to vždy boli zaujímavé duše a iní ľudia.
Pre mňa sú tie postavy buď zaujímavé alebo nie a v tomto som mal veľké šťastie. Boli to pre mňa zaujímavé duše a preto mi ani nesplývali. Samozrejme postavy, ktoré mi nič nehovoria, do tých sa snažím nepúšťať.
Súvisí tento výber postáv s tým, že sa takmer neobjavujete v televíznych seriáloch?
V poslednom čase som sa objavoval aj v menej filmoch. Bolo to čiastočne aj preto, že som tým ponukám, postavám alebo scenárom nerozumel. V tomto smere si chcem zachovať odstup a robiť iba to, čo pre mňa má zmysel a neplytvať zbytočne energiou. Navyše, nechcem to brať smrteľne vážne, chcem sa baviť aj životom, taktiež mám rodinu. Chcel by som, aby mi to vydržalo a ak mám niečo robiť, nech to je s radosťou. Ak sa do niečoho ponorím, chcem si z toho aj niečo odniesť.
Keď som už spomenul televíziu, v súčasnosti vás vidno v sérii vtipných reklám. Čo sa musí stať, aby ste prijali takúto ponuku?
V prvom rade odo mňa nikto nesmie chcieť, aby som ľuďom niečo sľuboval, že by som im hovoril, že nejaký produkt je najlepší. V tom prípade by som to nerobil. Potom musí mať tá reklama nejaké kúzlo, vtip. No a ďalšia vec, keď už to robím, musí to byť rozprávkovo zaplatené, aby mi to za to stálo.
Najnovšou snímkou, v ktorej ste si zahrali, je Polski film (2012) režiséra Mareka Najbrta. Zaujímalo by ma, ako veľmi sa jej konečná forma zhoduje s tým, ako ste si ju predstavovali pred nakrúcaním?
Pocitovo sa to zhoduje, ale vizuálne som si ten film najprv vôbec nevedel predstaviť. Pustiť sa do toho bolo skutočne veľké dobrodružstvo. My štyria (Liška a herci Tomáš Matonoha, Josef Polášek a Marek Daniel, pozn. autora) a trojica scenáristov (Marek Najbrt, Benjamín Tuček a Robert Geisler, pozn. autora) sa poznáme už roky a skutočne si rozumieme, nielen v humore, ale aj v rámci poetiky, v tom ako vidíme tie veci, v jazyku, akým sa vyjadrujeme.
Ten film je naozaj výnimočný formou, ale to vôbec nebolo tak myslené. Tá forma sa nám vyjavila až spoločným rozmýšľaním, schádzaním sa a hovorením o tom projekte. Ja som si ten film naozaj nedokázal predstaviť. Ako sme ho nakrúcali, tak sa tam prelínali viaceré roviny a v strižni sa dali robiť kúzla a mohlo z toho vzniknúť niekoľko filmov. Jediné, čo sa naplnilo, je ten pocit, a ja mám z toho filmu obrovskú radosť.
Vaša postava v tomto filme predstiera, že má rakovinu a umiera, aby sa o filme viac písalo. Ide o pomerne kontroverznú vec, pretože je to také hranie sa s vážnou chorobou a smrťou. Nemali ste s tým problém?
Tento moment som si dokonca vymyslel sám a neskôr som sa toho sám zľakol a hovoril som, že to robiť nebudem, lebo to je rúhanie. A v tom filme presne toto riešim. Hovorím to teda ako postava, ale aj ako ja sám. To je dôkaz toho, ako tento film vznikal a ako je v ňom prepojená fikcia s realitou.
V rámci naplánovaných produkcií figurujete v niekoľkých projektoch, napríklad v snímke Anna. Čo je to za film?
K filmu Anna je napísaný veľmi pekný scenár, no ide o projekt starý päť, šesť, možno aj sedem rokov. Ide o scenár Alice Nellis, ktorým som bol naozaj unesený, pretože o dobré scenáre je núdza. Vtedy sa to malo točiť v anglickej produkcii, no vypadol im tam nejaký anglický herec a tak to zostalo stáť. Ani som s Alicou nehovoril o tom, či sa to nejako hýbe. Ale ten film je z hľadiska scenára výnimočný. Neviem, či sa to niekedy zrealizuje a je možné, že som pre tú rolu už dávno vyrástol.
A čo ďalšie celovečerné filmy?
Sme v počiatočných fázach a úvahách s ľuďmi, s ktorými vždy má pre mňa veľký zmysel a radosť spolupracovať, avšak nie sme vo fáze, v ktorej by sme chceli alebo mali o týchto projektoch viac hovoriť.
Čomu sa teda teraz budete venovať? Divadlu?
Práveže z divadla som teraz odišiel. Chcem si teraz trochu užívať slobody. Stávalo sa mi, že tej práce bolo viac, ako by som chcel. Ja však chcem mať z práce radosť, no žiť si aj vlastný život. Považujem sa za rodinný typ človeka a mám sedemročného chlapca, s ktorým ma to veľmi baví. Viac než divadlo.
