Herec Tomáš Hanák: Vytvoril som dielo, ktoré ma prežije

V októbri sa do slovenských kín po dlhom čase dostane pôvodná rozprávka Láska na vlásku, v ktorej si popri Samovi Spišákovi a Celeste Buckingham zahral aj český herec a textár Tomáš Hanák. Rodák z Kremnice, ktorý novú rozprávku prišiel predstaviť na Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach, portálu Webnoviny.sk porozprával o šťastných koncoch, kráľovských momentoch, písaní i návratu k manuálnej práci.

Aký máte vzťah k rozprávkam?

Rád si vymýšľam príbehy, takže rozprávky sú pre mňa zaujímavé. Čo sa mi páči a dúfam, že sa to Mariane podarilo zakomponovať do filmu, je skutočnosť, že sú dôležitejšie a zásadnejšie veci, ako to, či je človek kráľom alebo kováčom. Že nie je dôležité, či máme permanentné pripojenie na internet alebo osem zlatých platobných kariet, ale je dôležité mať po boku niekoho, koho máme radi a komu sa môžeme pozrieť s čistým svedomím do očí.

Predpokladám, že vy takých ľudí okolo seba máte…

Mám tri deti a už 16 rokov skutočne skvelú, skvelú, skvelú ženu, až som dojatý, keď si na ňu teraz spomínam. Ale teraz sa začali objavovať problémy – štandardné veci ako priveľa práce a málo času na seba. Ja som pomaly v preddôchodkovom veku a bol by som rád, keby sme dokázali pribrzdiť, urobiť ostrý rez a začať si užívať život. To neznamená, že chcem skákať s padákom z lietadla alebo na rafte splavovať vodopády, ale napríklad niekoľko týždňov nerobiť nič a len byť spolu. Netreba ani rozprávať, len byť spolu. Toto teraz riešime a držte palce, aby sa to podarilo.

Želám vám, aby to dobre dopadlo. Vy veríte na šťastné konce?

Som výrazný skeptik. Som rád, keď idem do kina a na konci to dobre dopadne, ale normálne očakávam, že všetko neskončí až tak skvelo. Má to tú výhodu, že občas som prekvapený, že veci môžu skončiť aj dobre. Ale samozrejme, človek robí, čo môže, aby svätý Peter pri bráne nebeskej povedal: „No dobre, nič moc to na tej zemi nebolo, ale poď teda ďalej.“ A to by bol pekný koniec môjho života – keby mi otvoril tie dvere a ja by som sa cez ne pretiahol. Preto sa snažím schudnúť, aby som sa aj len do pootvorených dverí napchal.

V jednom rozhovore ste povedali, že ste si šoubiznisom zarobili na to, aby ste sa mohli vrátiť k manuálnej práci. Nedávno ste zachránili starý železničný sklad a premenili ho na príjemné pohostinstvo priamo na železnici. Ste spokojný s výsledkom?

Moje ruky sú plné mozoľov a triesok. Skutočne som tam veľa robil a podľa ohlasu som zaskočený, čo sa mi to vlastne podarilo. Z toho sa stala udalosť sezóny. Nikdy v živote by som nepovedal, že sa mi podarí vytvoriť také dielo, ktoré ma prežije. Zachránil som 140 rokov starý železničný sklad aj s tromi starými vagónmi a tie budú žiť, ak ich nejaký závistlivec nezapáli, ešte dlho po mne. Som nadšený.

Ľuďom poskytujem atmosféru, ktorá už nikde nie je – je to lokálna trať, zastavil sa tam čas, zdochol tam pes. Ľudia sú tam síce šťastní, ale má to aj druhú stránku. Všetko, čo prináša vedenie, udržovanie atmosféry a štandardu, aby to bolo tak, ako som si stanovil, je náročné. Neustále vysvetľovanie zamestnancom, ktorí nie sú zlí, ale vidia svet a veci inak a ja im musím stále hovoriť, prepáč, nehnevaj sa na mňa, ale toto musí byť takto, lebo tak som to robil, tak to chcem a tak sa to páči ľuďom. To som to nezažil za celý život, byť zodpovedný za celú vec, riadiť zamestnancov – a to je strašné.

Aj sem sa vám podarilo prepašovať film…

Predstava, že niekto ide z posledného nočného motoráčika, nášho lokálneho vlaku v Nižbore, a v tej temnej budove dreveného skladu vidí cez okná, že sa tam pohybujú obrázky a keď podíde bližšie, počuje aj filmovú hudbu – tak to mi pripadá ako zjavenie. Je to neveľká dedina s asi 2000 obyvateľmi. Kúpil som špičkový projektor, legálne si požičiavam filmy a po záverečnej premietame skvelé filmy a možno trocha inakšie filmy. Pre obyvateľov dediny je niekedy ťažké vydržať do konca filmu. Nevyberám vstupné, beriem to ako osvetu. Keď už som radný v obci, tak zaplatím autorské práva a chcem, aby ľudia videli niečo iné, než je štandardná produkcia televízie. Existujú fantastické filmy, o ktorých sa len málo píše a sú o zásadných veciach. Dnes sa už menej sa číta a niektoré filmy sú skvelo sfilmovanými príbehmi. My si vďaka nim môžeme korigovať naše životy, porovnávať s tým, čo tam vidíme. Myslím, že je to veľmi potrebné.

Aké filmy máte rád?

Mám veľmi rád, keď sa film rozpovie filmovou rečou. Nechcem sa vo filme pozerať na hovoriace hlavy. Rád počúvam, čo hovorí postava, ale pozerám pritom na niečo iné, čo zaberá kamera a vytvára tak spojitosť medzi monológom a tým, čo leží na pracovnom stole alebo čo sleduje cez okno. Dá sa s tým pekne pracovať. Film je fantastický, ale nie na monitore počítača.

V najnovšom filme Láska na vlásku, ktorý sa práve dokončuje, ste sa zhostili úlohy kráľa. Dievčatá často ako malé snívajú o tom, že budú princezné. Túžili ste sa aj vy niekedy ocitnúť v úlohe princa alebo kráľa?

Kedysi som v televíznej rozprávke stvárnil princa, ale teraz prišla ponuka zahrať si kráľa, ktorý zomiera a prinútilo ma to k tomu, aby som sa pozrel na svoje rodné číslo. To končí cifrou ´57. Tak som si povedal, že asi nastal čas prejsť od princov k zomierajúcim kráľom. Bolo to výhodné, v posledných piatich rokoch som mal veľa roboty, bol som veľmi unavený, takže večer pred nakrúcaním scény zomierania som si ľahol v boteli na Dunaji a skúšal som zomierať. Išlo mi to veľmi dobre. Takmer som zomrel, taký som bol realistický. (smiech)

Ale nechcel by som byť kráľom, ťažko znášam prílišnú zodpovednosť, radšej pre niekoho pracujem. V obci som radným už osem rokov, ale starostom by som nechcel byť. To je pre mňa príliš, rád zostanem len tým zázemím.

Kedy sa vy osobne cítite ako kráľ?

Kráľom som sa cítil asi sedem rokov dozadu, keď som oslavoval päťdesiatku a dcérky dali dokopy nejaké peniaze a povedali: „Tu máš ocko, choď si kam chceš. Stále nás ťaháš do prístavov a pozeráme na lode a je ti vidieť na očiach, ako rád by si išiel niekam ďaleko. Tak tu máš príspevok od nás a choď si kam chceš.“ Išiel som sám do Turecka. Bol som tam 14 dní, cestoval stopom aj autobusom a ako kráľ som si pripadal jedného dňa na rázcestí. Bola to relatívne nudná krajina, stál som tam sám a všetko, čo som potreboval – spacák, karimatku, vodu, keksy – som mal pri sebe. Na štyri strany viedli cesty a ja som sa sám mohol slobodne rozhodnúť, kadiaľ pôjdem. A tak som tam stál, otáčal sa a konštatoval – tam to vyzerá tienisto, tam zasa asi bude rieka, tam je to dramatickejšie, kamene, ale možno tam, za kopcom… A vtedy som si pripadal ako kráľ vlastného života, keď som si mohol zvoliť vlastnú cestu.

Ľudia vás poznajú nielen vďaka herectvu, ale aj ostrému peru. Venujete sa ešte písaniu?

Päť rokov som venoval rekonštrukcii tej zastávky, takže po mojom hriechu som nemohol, ale už mám absťák. Aj keď človek robí rukami, tak premýšľa o svojich veciach, čo sa prejaví, že má necht rozbitý od kladiva, pretože myslí na svoje veci a netrafí klinec. Mám námety na scénky pre divadlo aj na filmové scenáre. Teraz potrebujem odísť, nabrať síl a byť sám – nekomunikovať s ľuďmi a sústrediť sa len na to. Teším sa veľmi, lebo písanie ma baví zrejme najviac zo všetkých mojich aktivít.

Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová