BRATISLAVA 18. novembra (WEBNOVINY) – V piatok 18. novembra uplynie 20 rokov od smrti slovenského politika a bývalého československého prezidenta Gustáva Husáka, ktorý bol rozporuplnou osobnosťou a symbolom normalizácie.
Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 však lepšia alternatíva ako Husák a normalizácia neexistovala. Myslí si to bývalý politik, právnik a disident Ján Čarnogurský, pre ktorého Husák práve svojou rozporuplnosťou najvýstižnejšie zobrazuje slovenské dejiny 20. storočia.
Čarnogurský je presvedčený, že na osobnosti Gustáva Husáka treba hľadať aj pozitíva. „Dobrým smerom išla jeho príprava SNP, ktorá nakoniec nevyšla tak, ako to plánovali, ale nejaká forma odpútania sa Slovenska od nemeckého tábora za vojny bola potrebná a Gustáv Husák išiel tým smerom,“ povedal agentúre SITA Čarnogurský, ktorého otec Pavol, poslanec Slovenského snemu, bol počas druhej svetovej vojny v opačnom tábore než Husák.
Ten zakladal povstaleckú Slovenskú národnú radu a neskôr sa podieľal na upevňovaní komunistickej moci v povojnovom Československu. V roku 1951 bol zatknutý a v apríli 1954 ho vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami odsúdili na doživotie. Bol jedným z mála, ktorí pri procese nepriznali žiadnu vinu. „Treba vzdať úctu tomu, že bol deväť rokov v komunistickom väzení, že neurobil žiadnu sebakritiku, že vydržal doslova mučenie pri vyšetrovaní,“ hovorí Čarnogurský.
Po rehabilitácii sa Husák stal prívržencom Dubčeka a ako zdôrazňuje Čarnogurský, bol ideovým otcom federácie. Po 21. auguste 1968 však Husák zmenil kurz a postavil sa za Brežneva.
Husák našiel východisko
„Československo v tej dobe bolo obsadenou krajinou, bolo tu pol milióna cudzích vojakov a bolo treba hľadať východisko a Dubček to východisko nevedel nájsť. Husák aké-také východisko našiel, teda normalizáciu, ktorá sa nám nepáčila vtedy a nepáči sa nám ani dnes, ale z tých alternatív, ktoré vtedy prichádzali do úvahy, to bolo najlepšie,“ myslí si Čarnogurský.
Podľa jeho názoru druhou alternatívou bola len robotnícko-roľnícka vláda Indru, Jakeša a Biľaka.
„A tá by znamenala zatváranie a ďaleko tvrdší režim než bola normalizácia,“ doplnil. Istú zásluhu možno Husákovi pripísať aj za to, že nebol proti ustanoveniu Slovenska ako samostatnej cirkevnej provincie v roku 1977. „Lebo keby bolo Československo proti, Vatikán by to možno nebol urobil,“ dodal advokát, ktorý bol v auguste 1989 zatknutý a obvinený z rozvracania republiky.
Právo na tabuľu
Čarnogurský považuje Husáka za najvýznamnejšieho rodáka Dúbravky, a preto nevidí problém v tom, aby mal bývalý prezident ČSSR a generálny tajomník ÚV KSČ v bratislavskej mestskej časti pamätnú tabuľu. Tá mala byť nainštalovaná ešte v roku 2009 na základe rozhodnutia miestneho parlamentu, ktoré však vyvolalo kritiku i nevôľu zo strany verejnosti.
„Tá tabuľa iba vypočítavala jeho funkcie, ktoré mal, teda štátne, pokiaľ si pamätám, a to znamená, obec Dúbravka má právo, aby si svojho najvýznamnejšieho rodáka nejakým spôsobom pripomenula. Keď si ho chcela pripomenúť touto tabuľou, považujem to za prijateľné. Nevidím problém v tom, aby táto tabuľa bola v Dúbravke,“ uzavrel Čarnogurský.
„Človek, čo išiel za mocou“
František Mikloško, politik a bývalý disident, hodnotí Husáka ako človeka, ktorý sa do dejín Československa zapísal zle. „Husák patrí k tragickým slovenským príbehom. Husák bol nadaný, schopný človek, veľmi ambiciózny, v prvom rade mocensky. Človek, čo išiel za mocou,“ hovorí Mikloško.
Podľa jeho slov zostane Husák symbolom veľmi tupého obdobia normalizácie, udupávania akýchkoľvek ľudských hodnôt.
„Takisto istotne Husákovi treba asi proste dať nejakú zásluhu, že bola obnovená gréko-katolícka cirkev. Ale ten celkový dojem zostane zlý,“ doplnil.
„Samozrejme, sú politici, ktorí hovoria – čo mal robiť? Čo mal robiť, keď tu boli sovietske tanky, 500-tisíc cudzích vojsk, čo mal v tej chvíli ako politik robiť, ak teda mal zabrániť ešte horšiemu?“ pýta sa Mikloško. Ako však dodal, politici sú hodnotení aj z hľadiska politicko-morálneho. „No tak potom mal zápasiť. Zápasiť, aby to tu bolo iné,“ uzavrel.
