BRATISLAVA 19. augusta (WEBNOVINY) – Dolnorakúske mestečko St. Pölten sa v roku 2009 stalo po prvý raz dejiskom hudobného festivalu Frequency. Ten začínal ešte v roku 2001 vo Viedni ako mestský festival a následne sa presťahoval do Salzburgu, kde sa s týmto podujatím príroda neraz kruto zahrala. Systém pokus-omyl organizátorom vyšiel, a dnes možno povedať, že Greenpark na okraji St. Pöltenu je pre tento typ podujatia ideálnym miestom.
Človeku trvá menej ako päť minút, kým sa dostane z hlavného pódia na druhé, pričom po ceste má ešte tretí stage v hale a rôzne menšie pódiá partnerov akcie, napríklad Red Bull Brandwagen stage. To všetko na priestranstve, ktoré pojme 45-tisíc ľudí. Celkom po ruke sú aj parkoviská a stanové mestečko s potokom. Ten sa pre horúce letné počasie tento rok znovu stal obľúbeným miestom stoviek návštevníkov, ktorí sa vo vode neváhali schladiť napriek tomu, že potok medzitým mnohí využívajú ako toaletu.
Ďalšou výhodou Frequency je fakt, že sa koná v meste. To ocenia predovšetkým ľudia, ktorí si nevedia predstaviť, že by fungovali tri dni v typických festivalových podmienkach niekde na letisku alebo poli. Blízkosť rôznych obchodov, reštaurácií, ubytovacích zariadení a kyvadlová doprava robí Frequency festival prijateľný pre širšiu masu ľudí, ktorí z bežných festivalových „stanovačiek“ už vyrástli.
Nepochopení Tenacious D?
Z hudobného hľadiska bol festival aj tento rok prehliadkou rôznych žánrov. Snáď neexistuje človek, ktorý by si z ponuky nedokázal vybrať a na druhej strane sa len sotva môže celý program páčiť každému. Billboardy 13. ročníka podujatia ohlasovali ako headlinerov skupiny Tenacious D, System of a Down a Die Toten Hosen. Faktom je, že práve tieto tri formácie prilákali počas jednotlivých dní najviac ľudí, no týmto ich podobnosť končí.
Najviac rozpačitý bol zrejme koncert prvej menovanej združenej okolo dvojice Jack Black a Kyle Gass. Tenacious D prišli na Frequency s kabaretným comedy-rockom postaveným na ostrých textoch, ktoré však naživo až tak nefungovali. Možno za to mohla angličtina, cez ktorú sa mnoho Rakúšanov nevedelo prelúskať, možno prekážalo príliš akustické poňatie vystúpenia. Predsa len, po 23:00 sa návštevníci chcú najmä vyskákať, no koncert Tenacious D bol skôr na počúvanie. Aj pre vyššie menované skutočnosti tak boli najväčšími hviezdami štvrtkového programu úplne iní interpreti.
Veľkým prísľubom bol koncert islandskej nádeje Of Monsters and Men. Sympatická skupina až komicky odlišných ľudí v zostave s dvoma nádhernými a talentovanými hudobníčkami dokázala vo štvrtok popoludní preniesť na ľudí dobrú náladu, a to produkciou, ktorá je originálna a nie je prvoplánová. Jej najväčší hit Little Talks, teda minimálne jeho refrén, spieval na Frequency azda každý, a skladba sa tak stala akousi hymnu prvého festivalového dňa. Ak sa Of Monsters and Men nezačnú opakovať, a v budúcnosti prinesú ďalšie chytľavé indie-folkové melódie, čaká ich veľká budúcnosť. A že to v tomto smere ide, nám ukazuje celosvetový úspech Mumford & Sons.
Empire of the Sun došli nápady už pri prvom albume
Na hlavnom Space stagei sa vo štvrtok ukázala aj austrálska dvojica Empire of The Sun. Jej vystúpenie nemožno označiť inak ako výstredné. Hudobníci postavili svoju šou na jednoduchých a opakovaných linkách, dôraz kládli viac na vizuálnu ako hudobnú stránku, boli pomaľovaní, mali pestré futuristické uniformy a tanečníkov. Aj s minerálkou v ruke sa človek cítil ako pod vplyvom omamných látok. Empire of the Sun zneli na začiatku kariéry, pri debutovom albume Walking on a Dream sviežo a originálne, no žiaľ, ich koncert ukázal, že hudobné nápady im došli už veľmi skoro a čokoľvek, čo bude nasledovať, bude zrejme už len slabším derivátom skôr vyprodukovaného.
Na druhom Green stagei vo štvrtok podvečer vystúpili kapely 3 Feet Smaller a The Fratellis. Obe boli prijateľnou voľbou, ak človek čakal na veľké hviezdy a neprekážal mu mix indie-rocku a pop-punku. No a keď už je reč o festivalových hymnách, Chelsea Dagger od The Fratellis bola nepochybne ďalšou z nich.
Menom, ktoré rozhodne treba spomenúť, a ktoré patrilo k tým najlepším zo štvrtkového programu, boli Franz Ferdinand. Škótska skupina na čele so spevákom Alexom Kapranosom je na scéne niečo cez 10 rokov, má na konte štyri albumy, Mercury Prize, Ivor Novello Award, dve Brit Awards a niekoľko NME Awards vrátane tej z roku 2006 pre kapelu s najlepšími koncertmi. Práve živé vystúpenia naplno odhaľujú jej kvality – kapela je neuveriteľne zohratá a suverénna, Kapranos nenápadným lídrom so skvelým hlasom a jej pesničky majú nápad. Aj keď Franz Ferdinand zrejme nikdy nebudú headlinermi veľkých festivalov, pri výbere interpretov z „druhej vlny“ by ich organizátori ani návštevníci rozhodne nemali vynechať.
Miles Kane hral v piatok popoludní pre 300 ľudí
Piatkové popoludnie naplno ukázalo, čo sa stane, ak na festivale zavládne horúce počasie. Drvivá väčšina ľudí si zvolí pobyt v stane, pri vode, v tieni a pod pódiá to ťahá len minimum návštevníkov. To sa stalo aj na Frequency, keď o 16:25 začínal na Green stagei anglický muzikant Miles Kane. Hudobník, ktorý pôsobil v kapelách The Last Shadow Puppets a The Rascals, ponúkol výber z dvoch sólových štúdioviek. Naživo bol vynikajúci, výborne spieval, no takmer nemal pre koho. Na festivale, ktorý bol v podstate vypredaný, mal pred sebou len zhruba 300 ľudí, ďalšia stovka pribudla počas koncertu. Najoddanejší bol nepochybne veselý fanúšik, ktorý s ním spieval prakticky všetky texty, a ktorý behal pod pódiom s nápisom „Yes, We Kane“.
Po Milesovi Kaneovi hrala na okrajovom treťom stagei švédska folk-rocková skupina Junip združená okolo pesničkára Josého Gonzálesa a na hlavnom pódiu americká rocková formácia Awolnation. Čo si budeme klamať, drvivá väčšina ľudí Junip úplne odignorovala a na Awolnation sa prišla pozrieť len preto, aby si vypočula hit Sail, známy z televíznej reklamy. Ako bonus ale v prípade druhej menovanej dostali solídnu rockovú šou, v ktorej nemalú úlohu zohrala elektronika.
Priaznivci Fall Out Boy si prišli na svoje hneď po nich. Aj v tomto prípade realita zrejme prekonala očakávania. Od americkej kapely v zostave so celebritou Peteom Wentzom mnohí čakali priemerný set pre fanúšikov, no skupina dokázala, že má na viac. Aj keď bude jej fúzia študentského pop-punku a indie-rocku vždy ohraničovať možný počet nových fanúšikov, naživo to nie je žiadne fiasko, práve naopak.
Bad Religion pre fanúšikov, System of a Down pre všetkých
Ak nie ste Nemec, Švajčiar alebo Rakúšan, interpretom typu Casper alebo Left Boy ste sa v piatok zrejme oblúkom vyhli. Veľké finále druhého dňa odštartovali na hlavnom stagei o 21:40 Bad Religion. Kapela, ktorá sa pár dní predtým ukázala aj v Bratislave, je typickým príkladom skupiny, od ktorej viete, čo máte čakať a to aj dostanete. Nič viac a nič menej. Fanúšikovia punk-rockovej formácie s učebnicovým anti-rockovým lídrom si zrejme prišli na svoje, no veľa nových priaznivcov kapela určite nezískala. Vzhľadom na ich prejav a fungovanie na scéne nič prekvapujúce.
Program na hlavnom pódiu ukončili v piatok System of a Down (SOAD). Táto americko-arménska kapela je skvelým príkladom toho, že na to, aby ste boli koncertne žiadaní, nepotrebujete ani zďaleka nový album či singel. Skupina frontmana Serja Tankiana už osem rokov nevydala novú štúdiovku a na scéne viac nefunguje ako funguje, no napriek tomu je neuveriteľne populárna. Je možné, že Frequency festival sa tento rok vypredal práve pre jej účasť, ktorá je nielen na rakúskych festivaloch zárukou úspechu. SOAD odohrali 90-minútový koncert, v ktorom zo seba každý zo štyroch členov vydal maximum a to isté možno povedať aj o fanúšikoch, ktorí sa neustálym skákaním a pogovaním určite zbavili značnej časti alkoholu v krvi. Spevák Serj Tankian má skvelú hlasovú formu a gitarista a spevák Daron Malakian je svojou komplexnosťou akýmsi neoficiálnym lídrom na pódiu. Mašinu SOAD dopĺňajú basák Shavo Odadjian a strojovo hrajúci bubeník John Dolmayan. Hity ako B.Y.O.B., Lonely Day, Toxicity či Chop Suey sú už teraz festivalovou klasikou a je len otázkou času, kedy sa SOAD ukážu v Rakúsku opäť. Aj bez noviniek budú mať opäť (zaslúžene) plno…
Sobota aj s vychádzajúcou hviezdou Jakeom Buggom
Počas posledného festivalového dňa dostala priestor napríklad víťazka BBC Sound of 2009, anglická hudobníčka Little Boots či švédska indie-rocková formácia Friska Viljor. Mnohí však rovnako ako v piatok uprednostnili spánok alebo iné ničnerobenie a v sobotu začínali neskôr, napríklad koncertom Jakea Bugga so začiatkom o 16:40. Iba 19-ročný muzikant s tvárou Justina Biebera a oblečením, ako keby práve vyšiel z bratislavskej FTVŠky, preniesol ľudí na Frequency o 40 rokov dozadu, keď boli mladí pesničkári tými najväčšími hviezdami. Bugg si vzal čosi z Johnnyho Casha, pridal drzý pohľad Liama Gallaghera, primiešal chytľavé melódie The Beatles a spieva omnoho lepšie ako Bob Dylan. Výsledkom je fakt, že na primárne rockovom festivale na neho s nemým úžasom civeli ľudia naprieč generáciami. Dievčatá by chceli byť s ním a chlapci ním. Bugg si ale nič z toho nevšímal, odohral „len“ skvelý koncert, ledva sa usmial, pokorne poďakoval a odchádzal dobyť ďalší festival. Bugg má pred sebou veľkú budúcnosť, a nie je náhodou, že si ho všimol už aj legendárny producent Rick Rubin.
Po Buggovi sa na hlavné pódium dostavili The Gaslight Anthem. Kapela z New Jersey sa prezentovala ufňukaným pop-rockom bez nápadu, ktorý bol s pribúdajúcimi minútami čoraz neznesiteľnejší. Hudobných nápadov bolo ako maku, a z jej vystúpenia sa vykľulo asi to najhoršie a najmenej originálne, čo tento rok na hlavnom pódiu festivalu odznelo. Možno by chlapci mali tráviť viac času v skúšobni, ako v tetovacích štúdiách.
Úplne iný charakter mal koncert Jamesa Blakea, producenta z Londýna, ktorý skončil v ankete BBC Sound of 2011 na druhom mieste. Jeho tvorba je zaujímavá, vrstvenie elektronických podkladov v spojení s podmanivým vokálom originálne, no vyžaduje si adekvátny čas a priestor. Popoludňajšie hranie na veľkom festivalovom pódiu také nie je. Blake sa mohol snažiť, ako chcel, no vykúzliť intímnu klubovú atmosféru sa mu na slnkom zaliatom priestranstve nepodarilo. Získať si divákov sa však podarilo inému interpretovi, ktorý má s Blakeom spoločnú azda len krajinu pôvodu.
Skunk Anansie je formáciou, o ktorej by sa mohlo zdať, že už patrí do starého železa. Speváčka Skin ale vyzerá stále rovnako (dobre), na Frequency neustále komunikovala s publikom, hádzala sa do davu, solídne spievala a vychutnávala si crowdsurfing. Áno, táto skupina už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nezopakuje úspech z konca 90. rokov, no jej koncerty rozhodne nie sú strateným časom.
Die Toten Hosen vs Nick Cave & The Bad Seeds
Medzi ôsmou a desiatou hodinou večer sa k slovu na Frequency dostali aj Billy Talent, Tricky a Hurts. Návštevník si teda mohol vybrať z melodického punk-rocku/hardcoreu, trip-hopu v kombinácii s alternatívnym rockom i moderným synthpopom. Ani jeden koncert nebol zlou voľbou, za zmienkou stojí zaujímavosť, že pri koncerte Trickyho si 45-ročný anglický hudobník prizval na pódium asi 200 fanúšikov z predných radov. Radosť pre fanúšikov, no na druhej strane by bolo zaujímavé vidieť, ako sa pri tom tvárila bezpečnostná služba.
Neskorý večer posledného dňa Frequency následne priniesol dilemu v podobe kolidujúcich koncertov Die Toten Hosen a Nick Cave & The Bad Seeds. Štyri pätiny návštevníkov si zvolili nemeckú punk-rockovú legendu a tí ostatní zamierili na Green stage, kde svoj rozhovor s publikom odštartoval po 23:00 charizmatický Austrálčan.
Ľudia, ktorí tento rok videli Cavea naživo, sa zjednodušene povedané, rozdeľujú na tých, ktorých jeho prejav úplne pohltil a na tých, ktorí ho považujú za šialenca a jeho hudbu za šialenú. Možno platí oboje, každopádne Nick Cave patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo toto festivalové leto ponúklo. Oproti Pohode hral Cave kratšie, nebol tak v kontakte s publikom, za to jedného z fanúšikov si v jeden moment vzal priamo na pódium. Warren Ellis, duša projektu The Bad Seeds, vyzeral opäť ako utečenec z blázinca, divoko rozhadzoval rukami, po skladbách často vysoko do vzduchu odhadzoval slák a šiel z neho strach. Ak sa však človek sústredene započúval do Caveových textov i hudby The Bad Seeds, musel (znova) podľahnúť.
Nevystúpili Regina Spektor a Chase & Status (DJ set)
Frequency festival ponúkol v rámci 13. ročníka obrovské spektrum kvalitnej a len málo zbytočnej hudby. Organizátorov môže tešiť bezproblémové počasie i fakt, že rušiť museli len dve vystúpenia. Vo štvrtok zrušila pre silnú migrénu koncert Regina Spektor a v noci z piatka na sobotu Chase & Status (DJ set).
Okrem skôr spomenutých interpretov na festivale vystúpili aj Flogging Molly, Imagine Dragons, Pennywise, Laura Mvula, Nero (Live), Johnny Borrell, Shout Out Louds, Archive či Tom Odell. V nočnej časti festivalu, teda v Night parku, sa okrem iných predviedli aj Flosstradamus, Major Lazer, Zeds Dead alebo Porter Robinson.
Frequency festival, to bolo aj fotenie naháčov v sobotu predpoludním, pestrý program v Art Parku, viac ako 400 ošetrení a 90 hospitalizácií, medzi ktorými prevažovali rezné rany, výrony a zlomeniny. Polícia zaznamenala aj niekoľko krádeží, no nešlo o žiadne významnejšie počty.
„Ďakujeme, vidíme sa v roku 2014“ uviedli organizátori po skončení festivalu, pričom hneď uviedli aj dátum – 14. až 16. augusta 2014. Po headlineroch ako R.E.M., Radiohead, Foo Fighters, Muse, The Cure a System of a Down bude zaujímavé sledovať, s čím prídu organizátori tentoraz. Po úspešnom, vypredanom 13. ročníku bude ich rozhodovanie ľahšie i ťažšie zároveň…
