Poslanec NR SR Martin Fedor vstúpil po rozpade Siete do poslaneckého klubu Most-Híd. Je teda koaličným poslancom. V rozhovore pre portál Webnoviny.sk hovorí o politike, ale aj bezpečnostných témach, ktoré sa týkajú Slovenska.
Už viac ako rok ste poslancom, ktorý podporuje súčasnú vládu zloženú z ideovo rôznych strán. Máte skúsenosti aj z pravicových vlád, v čom je toto iné ?
Žijeme v úplne inej dobe. Súhlasím s tým, že napríklad tradičné delenie na pravicové, alebo ľavicové politické strany už nefunguje. Je prekonané vývojom. Dnes vidíme skôr delenie na normálne a nenormálne, populistické a nepopulistické, tie čo sa chcú uzatvárať do seba, alebo tie čo sú presvedčené, že otvorenosť prospieva všetkým. A to je trend nielen u nás. Pre mňa je v súčasnej situácii, ale najdôležitejšie delenie na proeurópske a antieurópske. Pretože v našej politike došlo nielen k odklonu od normálu, ale k niečomu, čo si málokto všíma – narušeniu konsenzu o základnej geopolitickej orientácii štátu, ktorá tu bola od roku 1998 bez ohľadu na to, kto bol vo vláde alebo v opozícii. Internet, sociálne siete, zdá sa, priniesli dosť veľký chaos, čierne sa vydáva za biele a naopak. Mnohé dezinformačné kampane sú samozrejme cielené. A veľa ľudí tomu uverí. A mnohí kvázi politici v túžbe byť zaujímaví, mať odlíšiteľnú agendu, zneužívajú takúto atmosféru a nezodpovedne prilievajú olej do ohňa. Dnes akoby sme odznova mali diskutovať o úplne zrejmých faktoch. O tom čo bolo doposiaľ samozrejmé. Je Európska únia pre nás dobrá či nie? Máme inú bezpečnostnú alternatívu ako NATO? A podobne. Takže neporovnával by som napríklad vládu, ktorej som bol súčasťou, so súčasnou situáciou. Tá dnešná je diametrálne odlišná, keďže žijeme v zmenenom svete.
Takže stále si stojíte za tým, čom ste povedali pred rokom, že iná alternatíva nebola ?
Jasné, že nebola a ani nie je. Veď sa len pozrite na rozloženie politickej scény a ani podľa prieskumov sa na tom nič zásadné nemení, možno by to bolo ešte horšie. Môžete mať to, čo je dnes pri vláde a to je jasne proeurópska koalícia. Alebo na druhej strane, čo iné poskladáme, ak v opozícii sú tri antieurópske a izolacionistické strany – myslím strany pánov Sulíka, Kollára a Kotlebu? Okrem toho sa dá s úspechom pochybovať o ich schopnosti byť súčasťou stabilnej, predvídateľnej koalície. Samozrejme, viem si predstaviť úplne iné zloženie vlády, ale musíme rešpektovať voľbu ľudí. Najjednoduchšie by bolo postaviť sa mimo a na všetko nadávať všetko kritizovať. Lebo iste je veľa čo sa kritizovať dá. Snažím sa skôr ako domácej politike venovať tomu, čo považujem za rozhodujúce pre osud nášho štátu, národa. Málokto si všíma obrovské pohyby, ktoré sa dejú na európskej scéne, v medzinárodnej politike. A tie môžu mať, už onedlho, priamy dosah, dopad na každého jedného z nás. A to v závislosti od rozhodnutia aj našich politikov.
Táto vláda má však mnohé kauzy. Viaceré sa týkajú ministra vnútra. Pred letom napríklad zaujala streľba na policajtov, ako by ste to riešili vy, ak by ste boli na mieste ministra vnútra ?
Nie som zástancom strieľania na všetko, čo sa pohne, ale nie som ani, ako niektorí tzv. analytici, ktorí vedia dve hodiny po správe povedať, ako to bolo a kto je za všetko zodpovedný. Rovnako sa mi nie celkom páči, ani keď policajní funkcionári a vedenie ministerstva vnútra hneď povedia, že policajti konali správne. Na to treba konečne zriadiť inštitút, ktorý už roky presadzujem a to, aby policajná inšpekcia, kontrolujúca prešľapy policajtov bola čo najviac zbavená politických či iných vplyvov. Túto tému som pred viac ako piatimi rokmi otvoril prvý na Slovensku. Som rád, že si túto myšlienku, po počiatočnom váhaní, osvojili vo väčšine politických strán. A zdá sa, že na úrovni vlády dochádza postupne k formulovaniu konkrétnej podoby budúceho fungovania inšpekcie v novom režime usporiadania.
Máte vy sám nejaké predstavy, ako by takáto nezávislá inšpekcia mohla vyzerať?
Podstatné pre mňa je, aby bolo do parlamentu zo strany vlády predložené také systémové opatrenie, kde inšpekcia nebude zviazaná personálne, ale ani organizačne s rezortom vnútra. Aby mala rozviazané ruky, zjednodušene, aby policajti nemohli kontrolovať sami seba. Ďalšia dôležitá vec je, aby takýto nový kontrolný orgán, ktorý už dúfam nebude podliehať priamo pod ministra, mak dosť výkonných právomocí konať a riešiť problémy samostatne.
Vyriešila by však táto nezávislá inšpekcia problémy so škandálmi v polícii alebo na ministerstve vnútra ?
Všetky problémy sa samozrejme nedajú vyriešiť len tak, mávnutím čarovného prútika. Ale som presvedčený, že by prispela aj k zvýšeniu dôveryhodnosti polície. Ľudia by videli, že systémové nastavenie napomáha k objektívnejšiemu, nestrannejšiemu posudzovaniu možných prešľapov policajtov či príslušníkov iných bezpečnostných zložiek. Je to jedno z jednoduchých a systémových opatrení, ktoré Slovensko iste potrebuje. Zvykli sme si, že niektorí politici a médiá nahrádzajú úlohu nezávislých orgánov a súdov. V médiách sa u nás viac špekuluje a odsudzuje ako prinášajú informácie. A to je tiež jeden z dôvodov, prečo ľudia u nás prestávajú veriť politikom a volia rôznych šarlatánov a extrémistov.
Samotná nezávislosť takejto inšpekcie podľa vás postačí ?
Iste nie, môže to byť podstatná zmena, ale samo osebe stačiť nebude. Myslím, že je dôležité aj to, ako je ustanovená hlava polície. Teda organizácie, ktorá má vyšetrovať, odhaľovať zločinné konanie a to čo najobjektívnejšie s minimom vedľajších vplyvov. Zmena spôsobu menovania policajného prezidenta bude tiež nápomocná v tom, aby sa policajný šéf a jeho podriadení necítili pod tlakom ministra –politika, nech už je to ktokoľvek. Silné postavenie policajného prezidenta bude takmer určite viesť k významnému zníženiu potenciálnych politických tlakov na výkon jeho aj jeho podriadených. Je to tak dôležitá funkcia, že by nemal byť len priamym podriadeným ministra vnútra, ktorý ho môže kedykoľvek vymeniť. Presadzujem návrh, aby policajného prezidenta schvaľovala po vypočutí na príslušnom výbore parlamentu vláda a aby ho menoval prezident republiky. Ak nebude len bežným podriadeným ministra, automaticky vzrastá aj jeho váha a nezávislosť. A to bez ohľadu na osoby a obsadenie. Počul som, že predmetný návrh by mal byť spracovaný už v priebehu tohto leta, tak som naň celkom zvedavý.
Hovoríte, že u nás médiá viac špekulujú a hrajú sa na sudcov ako informujú. Netreba im teda dôverovať ?
To som v žiadnom prípade nepovedal. V dnešnom svete hoaxov, sociálnych sietí sú klasické médiá, ktoré preverujú zdroje informácií, viac ako potrebné. Zároveň však médiá obviňujú politikov, ako by len oni mohli za to, že sa šíri extrémizmus a alternatívne fakty. Myslím si, že za to môžu aj médiá samotné. Napríklad tým, že príliš často namiesto prinášania faktov sa niektoré z nich snažia byť aktivistické, robiť politiku, súdiť, hodnotiť, odsudzovať… Alebo zoberte si komerčné televízie. Samé negatívne správy, vraždy, lúpeže nehody, akoby sa u nás nič iné nedialo. Alebo spravodajstvo z parlamentu v komerčných televíziách. Prerokovávame množstvo zákonov, opozičných, koaličných. A večer namiesto faktov sa v televízii dozviete, že parlament bol akurát o tom, kto sa s kým pohádal, kto komu vynadal, kto mal čo oblečené. Potom sa naozaj nedivím občanom, že volia tak ako volia, ak im médiá prinášajú takúto „realitu“ a myslia si, že politici sa zaoberajú len hlúposťami.
Venovali ste sa dlho najmä otázkam bezpečnosti a obrany. Parlamentom nedávno prešla Vami navrhovaná deklarácia o podpore obrany. Čo si od nej sľubujete?
Schválenie deklarácie o nevyhnutnosti podpory obrany Slovenskej republiky a tiež fakt, že za ňu hlasovala výrazná väčšina poslancov parlamentu, považujem za veľký úspech. Žijeme totiž v dobe, kedy ani samozrejmé veci nie sú samozrejmosťou. Preto som rád, že sa za tento návrh, ktorý nemusí byť nevyhnutne populárny, postavili tak koaliční poslanci ako aj poslanci opozície. Vnímam to aj ako signál, že v dôležitých otázkach štátu sa dá nachádzať zhoda. Uvidíme. Nestačí len neustále hovoriť, že bezpečnostné prostredie, v ktorom sa nachádzame je zhoršené a nestabilné a nepredvídateľné. Politici by mali zaručiť primerané prostriedky pre bezpečnostný sektor od ktorého očakávame, že nás v prípade potreby bude chrániť. Stabilné a predvídateľné výdavky na obranu sú základným predpokladom na prípravu modernizačných projektov. Schválených 1,6 % HDP na obranu do konca volebného obdobia je nevyhnutným minimom na to, aby sme podporili vlastnú obranu a aby sme boli stabilným spojencom ostatným v rámci NATO.
Čo sa dá robiť s tým, aby sa tieto peniaze neroztratili ?
Dôležité je mať prehľadný plán, ktorý má vychádzať z reálnych požiadaviek. Maximalizovať otvorenosť obstarávacích procesov. A málo sa stále hovorí o otázke medzinárodnej spolupráce pri náročných a nákladných obranných projektoh. Je to trend, ktorý nesmieme opomínať, naopak- určite treba preskúmať celé spektrum možností, ktoré sa nám ponúkajú. Dokonca by som povedal, že preskúmanie možností na pôde únie, alebo NATO, by malo byť akousi nevyhnutnou doložkou ku každému väčšiemu vyzbrojovaciemu projektu. My sme odkázaní na medzinárodnú spoluprácu a bolo by výborné, keby sa aj nám konečne podarilo využiť nástroje spolupráce. Nie sme takí bohatí, aby sme nad tým mávli rukou. V Európe je užšia spolupráca v otázkach obrany mimoriadne aktuálnou témou. Nielen ako spolupráca medzi jednotlivými separátnymi armádami. Mimoriadna rozdrobenosť, úsilie pomaly každého štátiku v rámci únie o vševojskovú armádu, aj keď väčšina krajín na to jednoducho nemá, je to, čo zabraňuje, aby únia bola silným globálnym hráčom. Keby sme spočítali výdavky všetkých krajín únie, robilo by to z EÚ druhú najväčšiu obrannú veľmoc na svete. V prípade zjednotenia obranného trhu v EÚ by sa podarilo zefektívniť výdavky pre jednotlivé štáty zásadne. V rámci EÚ už teraz znie, že obranné výdaje jednotlivých štátov nemá zmysel navyšovať bez užšej spolupráce medzištátnej, alebo nadnárodnej a bez zabezpečenia väčšej interoperability medzi jednotlivými armádami. Zároveň by sme nemali zostať bokom aj z dôvodu, že takáto spolupráca prináša oveľa väčšiu efektivitu obstarávacích procesov, šetrenie verejných zdrojov a tiež odbúranie možných klientelistických praktík.
Exituje aj nejaké konkrétne číslo, či by sa to naozaj oplatilo ?
Áno, je tu napríklad analýza Európskeho parlamentu, podľa ktorej by zjednotenie obranného trhu EÚ ušetrilo až 26 miliárd eur každoročne. Iné odhady dokonca uvádzajú oveľa vyššiu sumu úspor. Už len toto by bol takmer dvojnásobok štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Tu vidíme, že podobne ako ostatné integračné politiky, má aj táto oblasť ambíciu odstraňovať vysokú mieru neefektivity, ktorá spočíva v tom, že každý členský štát robí v zásade to isté, čo ďalšie. Výsledkom je potom smutný fakt, že členské štáty únie ako celok na svoju obranu míňajú štyrikrát viac prostriedkov ako napríklad Rusko. Tieto obrovské zdroje vo výške približne 250 mld. eur každoročne však stráca svoju efektivitu. V jednotlivých štátoch sa totiž používa napríklad 27 rôznych typov húfnic, alebo prevádzkuje 20 rôznych typov lietadiel.
V čom potrebuje teda podľa vás slovenská armáda modernizovať ?
V prvom rade očakávam, že ministerstvo obrany predloží prehľadný plán modernizácie ozbrojených síl, kde bude uvedený prehľad projektov, ktoré chce vláda v ozbrojených silách zabezpečiť. Ak som povedal, že sa situácia za posledných 10 rokov zásadne zmenila. Bol predpoklad, že bezpečnostné hrozby sú a budú ďaleko od našich hraníc a od hraníc našich spojencov. Preto sa pripravoval koncept skôr ľahkých, udržateľných síl nasaditeľných mimo územia spojencov NATO. Žiaľ udiali sa veci, ktoré mnohých vystrašili. Vojna u nášho suseda na Ukrajine, zabratie časti územia suverénneho štátu, stále väčšia agilita pri zasahovaní do vnútorných vecí členských štátov, znamená akýsi budíček pre bezpečnostné uvažovanie aj v Európskej únii aj v NATO. Rozumiem preto aj nášmu ministerstvu obrany keď smerujú modernizačné procesy do oblasti obrnených vozidiel a inej ťažkej výzbroje. Verím tiež, že úspešné budú aj projekty v oblasti vzdušných síl kde ešte pretrváva silná kontrola subjektov z Ruskej federácie nad dodávkami náhradných dielov. Napríklad v oblasti nadzvukových lietadiel sme síce v minulosti premeškali príležitosť o užšiu spoluprácu s našimi susedmi. Je to finančne mimoriadne náročný segment ozbrojených síl a treba dobre zvážiť postup v tejto oblasti. Osobne by som veľmi podporoval akúsi deľbu práce medzi viacerými štátmi. A to už v otázke samotného obstarania, ale aj vo výcviku či logistického zabezpečenia. Ostáva len dúfať, že sa nad tým kompetentní skúšajú zamyslieť.
Politici hovoria aj o možnosti zavedenia povinnej vojenskej služby, myslíte si, že je takýto názor oprávnený ?
Som zástanca profesionálnej armády. Zmena na povinnú vojenskú službu by znamenala obrovské investície a nepriniesla želaný efekt. To by bol naozaj projekt, ktorý by išiel na úkor potrieb zdravotníctva či školstva. Treba však podporiť dobrovoľnú vojenskú prípravu či aktívne zálohy.
Upozorňovali ste na neriešený problém kybernetickej bezpečnosti na Slovensku. Sme viac ako rok od volieb, pohlo sa niečo v tomto smere ?
Áno, zdá sa, že pohlo. Treba si uvedomiť, že kyber priestor sa stáva účinným bojiskom. Mnohé krajiny majú hrozby týkajúce sa online priestoru definované ako najväčšie bezpečnostné hrozby. Som rád, že do medzirezortného pripomienkového konania sa dostal nový zákon, ktorý konečne po rokoch definuje kompetencie jednotlivých štátnych orgánov v tejto oblasti a ustanovuje NBÚ ako orgán, ktorý bude riadiť a koordinovať výkon štátnej správy v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Koordinácia je nesmierne dôležitá, pretože v posledných rokoch zaznamenávame stále častejšie práve typ útokov, ktoré spôsobujú celú škálu bezpečnostných incidentov a to od výpadkov elektriny, cez blokujúce a vydieračské softvéry, ale aj ovplyvňovanie volieb, úniky tajných materiálov alebo dokonca priame bankové lúpeže. Zdá sa, že zákon má ešte veľa nedostatkov a rozporov, tak dúfam, že sa ich podarí vyriešiť ešte pred schvaľovaním v parlamente.
Je aj Slovensko reálne v ohrození ?
Nebezpečenstvo kybernetického útoku na Slovensko môže byť v súčasnom období hybridných vojen vyššie ako klasický konvenčný útok. Kybernetický útok v dnešnej dobe môže spôsobiť podobné škody ako napríklad terorizmus, vrátane ohrozenia života a zdravia občanov. Práve malé krajiny ako Slovensko môžu byť skúšobným cieľom takéhoto útoku. Vývoj ide každým v tejto oblasti ide každým dňom neskutočne dopredu. Každý rok sú tisíce, ak nie milióny nových vírusov, ktoré sa šíria minimálne tak rýchlo, ako ochrana voči nim. Nie sme imúnni a nemôžeme sa tak tváriť, že hrozba neexistuje. Môže byť zasiahnutá energetická sústava, bankový alebo daňový systém, nehovoriac o útoku na zdravotnícke zariadenia alebo na jadrovú elektráreň. Štát musí chrániť občanov a vedieť takémuto útoku zabrániť, dokázať ho odraziť a mať aj kapacity na prípadné protiútoky. Je to vojna, ktorá je len vedená inými prostriedkami.
Na jeseň sa konajú parlamentné voľby v Nemecku, po nich sa začne asi ešte viac hovoriť o budúcnosti Európskej únie, aká je vaša predstava ?
Slovensko by malo jednoznačne patriť do prvej ligy, teda do jadra integrácie EÚ. Už dnes sme ďaleko viac integrovaní ako niektoré iné štáty – myslím najmä členstvo v eurozóne, členstvo v Schengene, preto by vypadnutie Slovenska z jadra krajín malo pre nás obrovské následky. Spomeniem len niektoré čísla – celých 90 % nášho HDP produkuje export, približne 70 % verejných investícií plynie z fondov EÚ, a až 85 % celého nášho exportu ide do členských krajín EÚ. Takže dôvody sú, myslím, celkom zrejmé. A už nehovorím o možných geopolitických následkoch, uviaznutia niekde na periférii o ktorú budú mať záujem akurát tak susedia a možno niekto z východu…
Slovensko je však už dnes v eurozóne a schengene, je tak viac integrované ako hovoríte, čo teda treba viac ?
To sú presne tie praktické dôvody, ktoré som naznačil. A to sú tie, že treba dobudovať eurozónu a schengen. Ak má Schengen fungovať, musí byť jednoznačná a silnejšia spoločná ochrana vonkajších hraníc Európskej únie. A to sa bez zvýšenia spolupráce medzi členskými krajinami jednoducho nedá urobiť. Podobne je to pri eurozóne – ak chceme, aby bolo euro silné a nepodliehalo krízam, tak potrebujeme ďalšiu integráciu aj v oblasti fiškálnej politiky. Som zástanca tesnej spolupráce a vôbec mi nevadí ak vidím návrhy smerujúce k hlbšej integrácii. Pri všetkej úcte k našim politikom a úradníkom- verím, že niektoré záležitosti budú vedieť profesionálnejšie zvládať európski experti. Napríklad to, čo hovorí francúzsky prezident Macron – spoločný rozpočet EÚ, spoločný minister financií. No a potom tiež treba diskutovať o ďalších otázkach, ktoré budú určite na stole – spoločný základ daní, spoločná azylová politika, spoločná sociálna politika. Zdá sa, že to budú mimoriadne aktuálne témy už v blízkom období. Na Slovensku sa mi zdá, že sa niekedy diskutuje o všetkom možnom, len o tomto nie. A ak tak povrchne a demagogickým strašením ľudí.
A tie geopolitické dôvody ?
Tie sú možno ešte vážnejšie ako tieto praktické. Hlavne pre malé krajiny strednej Európy, ako je Slovensko je dôležité, aby zahraničná politika aj iných štátov bola založená na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách a spojeneckých záväzkoch. Bez zahraničnopolitického, európskeho a transatlantického spojenectva sme vždy boli len hračkou v rukách mocných. Dovolím si povedať, že hlas Slovenska nebol v zahraničnej a európskej politike nikdy silnejší ako je tomu za posledných 15 rokov. Za obdobie odkedy sme sa stali členmi Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Dnes sa možno opäť bude rozhodovať o budúcnosti Slovenska na dlhé desaťročia. Či budeme v jadre, s možnosťou spolurozhodovať, alebo na okraji a hračkou v rukách mocných. Niečo také ako geopolitické vákuum, kde si môžeme pokojne byť a myslieť si, že každý nás nechá na pokoji neexistuje. Nemáme inú možnosť, ak nechceme skončiť na periférii. A z histórie veľmi dobre vieme, ako sme skončili bez pomoci susedov a bez pomoci kľúčových spojencov.
Richard Sulík napríklad hovorí, že Slovenska nemá byť v prvej lige…
Nemyslel som, že sa dožijem doby, keď Robert Fico bude jasný proeurópsky a prozápadný politik a na čele tzv. liberálnej stredo-pravej strane bude populistický krikľúň, ktorý si v geopolitických, ale aj ekonomických otázkach nebude vedieť vyhodnotiť základné reálne fakty a bude nás hnať do nestability a neistoty. Aj pre toto by som bol rád, keby na Slovensku bola normálna opozícia. Kedysi boli jasne populistické strany HZDS alebo Smer. HZDS zaniklo, Smer sa ako tak znormálnil a túto úlohu bezbrehého populizmu momentálne na sebe preberá pán Sulík. Nerozumiem mu, no ak sa v týchto otázkach chce predbiehať s pánom Kotlebom, nuž veľa zdaru, ale potom pán Boh ochraňuj Slovensko… Samozrejme, že musíme byť pripravení aj na to, že v súvislosti s úsilím ostať v jadre budeme postavení pred rozhodnutia, ktoré sa nám nemusia páčiť. Budeme musieť veľa kompromisov urobiť. Som však presvedčený, že je životne dôležité udržať krok s tými najlepšími. Inak budeme strácať. Jadro EÚ znamená prosperitu, napredovanie, bezpečnosť. Naopak, ostať na periférii znamená nestabilitu a vysokú mieru ohrozenia.
Zhováral sa Radovan Pavlík