Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol v prípade dvojice sťažností podaných zo strany exministra Štefana Harabina a špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica v prospech Slovenskej republiky. V tlačovej správe o tom informoval hovorca Ministerstva spravodlivosti SR (MS SR) Peter Bubla.
Harabinova žaloba na ochranu osobnosti
V prípade Harabin verzus SR išlo o žalobu na ochranu osobnosti, na základe ktorej mala SR vyplatiť Harabinovi 33 200 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Rozsudok však žalovaný napadol ústavnou sťažnosťou. V apríli 2016 ústavný súd sťažnosti vyhovel, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu.
Štefan Harabin si na súde odmietol nasadiť rúško, prišla aj polícia (video)
„Sťažovateľ sa pred ESĽP sťažoval, že sa nemohol zúčastniť na konaní pred ústavným súdom, hoci sa týkalo jeho občianskych práv a záväzkov. Tvrdil, že sa o náleze ústavného súdu dozvedel 9. mája 2017. Po tom, ako ESĽP v máji 2020 notifikoval sťažnosť vláde, vláda v podanom stanovisku k sťažnosti vzniesla námietku zneužitia práva na podanie sťažnosti. Uviedla, že sťažovateľ na pojednávaní 9. mája 2017 vzal žalobu späť z dôvodu, že žalovaný mu už zaplatil príslušnú sumu a dôvod konania odpadol,“ uvádza rezort spravodlivosti.
Odvolací súd preto 22. septembra 2017 zrušil prvostupňový rozsudok, konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2018.
Lipšicovo vyjadrenie v televíznych správach
V prípade Daniela Lipšica bola proti sťažovateľovi podaná žaloba na ochranu osobnosti pre jeho vyjadrenie odvysielané v televíznych správach. Žalobkyňa sa domáhala sťažovateľovho ospravedlnenia a požadovala sumu okolo 33 190 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Všeobecné súdy na dvoch stupňoch žalobu zamietli.
Daniel Lipšic zrušil obvinenie desiatim poslancom obce Varín, ktorí odmietli premenovať ulicu Jozefa Tisu
Lipšic sa pred ESĽP sťažoval, že sa nemohol zúčastniť na konaní pred ústavným súdom, hoci sa týkalo jeho občianskych práv a záväzkov. Vláda s poukazom na výsledok sporu okrem iného namietala, že sťažovateľova neúčasť na konaní pred ústavným súdom nemala žiadny negatívny dopad na schopnosť sťažovateľa obhájiť svoje občianske práva a záväzky pred všeobecnými súdmi, teda neutrpel „podstatnú ujmu“ a vzhľadom na zmenu príslušnej právnej úpravy dodržiavanie ľudských práv nevyžadovalo preskúmanie podstaty sťažnosti.