BRATISLAVA 18. mája (WEBNOVINY) – Slovenská herečka Emília Vášáryová oslávi v piatok okrúhle 70. narodeniny. Pôvodne chcela študovať jazyky, ale stala sa z nej herečka, ktorá už vyše 40 rokov obohacuje slovenskú divadelnú, filmovú, televíznu a rozhlasovú tvorbu.
Emília Vášáryová sa narodila 18. mája 1942 v Hornej Štubni, ale detstvo prežila v Banskej Štiavnici, kde jej otec učil na gymnáziu. Keďže nemal dobrý „kádrový profil“, jeho dcéra nemohla študovať na vysokej škole. K herectvu sa dostala cez recitovanie. Na súťaži Hviezdoslavov Kubín si ju ako talentovanú víťazku všimol predseda poroty a rektor VŠMU Andrej Bagar, ktorý jej navrhol, aby študovala herectvo. Na VŠMU dokonca ani nepotrebovala priaznivé stranícke odporúčanie.
Vášáryovej sa však herecká kariéra nepozdávala a ísť na skúšky ju prinútila až facka od otca. „Takú mi vpálil, že som sa rozplakala,“ dodnes spomína Vášáryová. Skúšky nakoniec urobila a už na škole bolo jasné, že ide o výnimočný talent. Hneď po jej skončení v roku 1963 ju prijali na bratislavskú Novú scénu a v ďalšej sezóne sa stala členkou SND, kde pôsobí dodnes.
Blízkosť dobra a zla v človeku
Spočiatku vytvárala najmä
lyrické hrdinky, nadané ale i s temperamentom a odvahou bojovať za svoju lásku (Inkognito – 1964, Sen noci svätojánskej – 1965, Učiteľ tanca – 1966). Zároveň však dokázala, že je v nej prítomná i silná tragická poloha (Hamlet – 1964, Cyrano z Bergeracu – 1967, Herodes a Herodias – 1970, Antigona – 1971).
Rokmi sa jej schopnosti vytvárať postavy žien s nejednoznačným osudom ďalej prehlbovali a divákov dokázala vždy nanovo presvedčiť, že zlo a dobro môžu v človeku sídliť veľmi blízko seba. Rovnako ako o tom, že údel žien je často komplikovanejší a ich boj s vonkajšími konvenciami oveľa ťažší ako u mužov.
Na doskách SND hrala v predstaveniach Mesiac na dedine (1980), Ifigénia v Tauride (1982), Pani z mora (1983), Tri sestry (1984), Výnosné miesto (1984), Letní hostia (1987), Zo života dážďoviek (1988), Nepriateľ ľudu (1989), Lorenzaccio (1991), S vylúčením verejnosti (1992), Divadelná komédia (1993), Každý má svoju pravdu (1993), Višňový sad (1995), Keď tancovala… (1996), Krehká rovnováha (1998), Majstrovská lekcia Márie Callas (2002), Tančiareň (2004), Posledná cigara (2005), Mrzák z Inishmaanu (2007) či Dom v stráni (2008). Emília Vášáryová s úspechom vystupuje aj v iných divadlách. V Divadle na zábradlí účinkovala v hre Ritter, Dene, Voss (1996), v Štúdiu L+S v hre Tri verzie života (2003), v Činohernom klube v Prahe v Návrate do pouště (2000).
Vo filme sa objavila ako školáčka
Na filmovom plátne sa po prvý raz objavila náhodou už ako školáčka, a to vo filme Dáždnik svätého Petra (1957). Jej skutočným debutom bola dráma Na pochode sa vždy nespieva v roku 1960. Do povedomia divákov sa dostala komédiou Až príde kocúr (1963), kde hrala po boku Jana Wericha.
Ďalej účinkovala vo filmoch Bláznova kronika (1963), Námestie svätej Alžbety (1965), Ľudia z maringotiek (1966), Drak sa vracia (1968), Medená veža (1973), Prípad krásnej nerestnice (1974), Advokátka (1977), O sláve a tráve (1984), Od rána do úsvitu (1991), Hazard (1995), Orbis pictus (1996) či Modré z neba (1997).
Emíliu Vášáryovú si obľúbili i súčasní českí režiséri a obsadili ju do známych filmov ako Pelíšky (1998), Anjelská tvár (2002), Horem pádem (2004), Obsluhoval som anglického kráľa (2006), Kráska v nesnázích (2006), Václav (2007) alebo Nestyda (2008). Za úlohu Věry vo filme Horem pádem jej udelili Českého leva za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe.
Nezabudnuteľné bratislavské pondelky
Ešte bohatšia je Vášáryovej televízna tvorba. Roky patrila k najvýznamnejším tváram populárnych „bratislavských pondelkov“. Účinkovala v televíznych filmoch ako Kubo (1965), Rok na dedine (1967), Balada o siedmich obesených (1969), Červené víno (1972), Buddenbrookovci (1974), Mário a kúzelník (1976), Sesternica Beta (1979), Thibaultovci (1982), Ideálny manžel (1986), Posledná zastávka (1986), Portrét Doriana Graya (1988), Staroružová dráma (1989), Lorenzaccio (1991), Ježišova matka (1992), Pustatina lásky (1993). V súčasnosti vystupuje v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade.
Vášáryovej výrazný tvorivý vklad však možno nájsť i v rozhlase a na VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako profesorka na Katedre hereckej tvorby. Počas kariéry jej herecké umenie ocenili Cenou Alfréda Radoka, tri razy dostala cenu Dosky, v roku 1999 jej udelili Krištáľové krídlo, o rok neskôr Igrica a v roku 2001 pripevnila na Most slávy ako držiteľka ceny Hercova misia bronzovú plaketu. V rovnakom roku ju vyhlásili za Slovenskú herečku 20. storočia. V roku 2010 sa stala prvou ženou – držiteľkou čestného doktorátu Janáčkovej akadémie múzických umení (JAMU) v Brne. Na konte má však aj množstvo ďalších titulov a ocenení.
Na vnúčatá nemá toľko času, koľko by chcela
Emília Vášáryová má sestru Magdu Vášáryovú, ktorá bola rovnako známou herečkou a od novembra 1989 sa rozhodla pre kariéru v politike. Má dvoch synov – z prvého manželstva Tomáša a z druhého Juraja. Jej manželom je kostýmový výtvarník Milan Čorba.
Medzi jej najväčšie záľuby patrí literatúra, hudba, záhrada a vnúčatá, na ktoré stále nemá toľko času, koľko by chcela. Hoci zároveň tvrdí, že keď ju raz herectvo prestane baviť, pokojne sa ho vzdá. Veď aj tak pôvodne plánovala robiť v živote čosi iné.
Spracované podľa: Marie Reslová: Emílie Vášáryová (1998), Encyklopédia dramatických umení (1990), www.csfd.cz , www.snd.sk
https://www.youtube.com/watch?v=aVXeDiGmEhM