Aké tri udalosti by ste vypichli, vďaka ktorým vznikla Slovenská republika?
Rozpad Rakúsko – Uhorska, zákon o československej federácii z roku 1968 a dohoda politických elít, ktoré sa sformovali vo vtedajšom Československu, v Čechách a na Slovensku po páde komunizmu. Už pred vznikom Československa, počas konca prvej svetovej vojny bola slovenská otázka na stole. Mnohí slovenskí lídri sa v tom čase trápili kde a ako ukotviť Slovensko po páde monarchie. Takže nepochybne sa môžeme odraziť od tohto obdobia. Potom cez desaťročia vývoj túto otázku formuloval až vyústila do procesu po páde totality, keď sa nie uvoľnila sloboda, ale vytryskla. Slovenská otázka teda bola na stole a postupne sa presadzovala. Veľmi výrazne napríklad v tom druhom míľniku, ktorý som spomenul, keď sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska a 1. apríla ’69 sme mali nie jeden štát, ale dve republiky a federálny štát. Nemohlo byť inak, keď padla totalita, otázka kompetencií a štátoprávneho usporiadania sa nahrnula na stôl. Je jasné, že vznik Slovenskej republiky neprišiel zdola, nebol sformovaný nejakým masívnym ľudovým hnutím. Ale na strane druhej svoju legitimitu mal. Je jasné aj to, že ľudia v masovom merítku alebo obrovským konsenzom hneď a zaraz Slovenskú republiku neprijali. Mnohí sa báli, čo to bude za republika pod diktátom Vladimíra Mečiara. Najmä vďaka tým ďalším fázam, najmä vďaka kľúčovému rozhodnutiu v roku 1998, napokon tá kritická masa, rozhodujúca väčšina občanov Slovenskej republiky Slovensko za svoju vlasť prijala.
Dá sa povedať teda, že Slovensko sa naozaj štátom stalo práve v deväťdesiatom ôsmom alebo, že naši občania vtedy ukázali vyspelosť?
Áno. Aj keď sám si kladiem otázku či to nehovorím len preto, že sme to prevalili my. Vnútorne som o tom presvedčený, lebo to bolo veľmi mohutné, bol to zásadný odpor voči praktikám, ktoré zaviedol a predvádzal môj predchodca. Vtedy sme prišli s programom pomerne širokého politického spektra. Veď prvá vláda bola zostavená aj zo Slovákov aj z Maďarov, aj z bývalých disidentov, aj bývalých členov ústredného výboru komunistickej strany. Ale ten program bol zrazu veľmi jasný. Bol to program vymanenia Slovenska zo zahraničnopolitickej izolácie, ekonomickej depresie a bol to aj program integrácie Slovenska do najvyspelejších euroatlantických štruktúr. Na tomto programe sa Slovensko zjednotilo. Rozhodlo sa pre tento program. Bol to naozaj zrod peknej, perspektívnej, udržateľnej republiky.
Ak by ste mali vymenovať tri osoby, ktoré najviac pomohli tomu, že Slovensko vzniklo, aké by to boli?
V prvom rade to bola politická garnitúra obdobia Andreja Hlinku, ktorá sa hlboko zamýšľala bez ohľadu na politické tričká a ležala jej na srdci slovenská otázka. Rozmýšľali ako Slovensko ukotviť tak, aby sa mohlo rozvíjať. Hlinku uvádzam s vedomím, že o vznik prvej Československej republiky sa zo všetkých Slovákov najviac zaslúžil Milan Rastislav Štefánik. Ako druhého by som pomenoval Alexandra Dubčeka. On je nielen symbolom Pražskej jari, ale aj symbolom politiky, ktorá viedla k uvoľneniu, ktorá viedla k demokratizácii a ktorá viedla k nastoľovaniu aj takých otázok ako je postavenie republík v rámci vtedajšieho Československa. Ale opäť by som skôr hovoril o generácii alebo o politickej elite vtedajšieho obdobia. Napokon nemôžeme sa vyhnúť tomu, že vznik Slovenskej republiky budeme personifikovať s Vladimírom Mečiarom. Tomu sa vyhnúť nedá. Bol, taká je pravda, ani sa tomu vyhýbať netreba.
Vznik Slovenskej republiky neprišiel zdola, nebol sformovaný nejakým masívnym ľudovým hnutím. Ale na strane druhej svoju legitimitu mal.Portál Webnoviny.sk
Dá sa k tomu pridať slovíčko, že žiaľ?
Nie. Prečo? Tak to vyšlo a tu by som dôvod na to žiaľ nevidel. Ten žiaľ by som skôr spojil s politikou, ktorú potom predvádzal. Ale Vladimír Mečiar bol kľúčovou postavou vtedajšieho obdobia. On viedol rozhodujúce rokovania, ktoré prebiehali na rôznych hradoch a zámkoch, v rôznych hoteloch. Od Prahy až po Vysoké Tatry.
Boli sme dokopaní k samostatnosti Čechmi?
Nerád by som to až takto povedal, ale v konečnom dôsledku sa domnievam, že aj vzhľadom na to ako sme im dokázali vytrvalo brnkať na nervy, to rozhodnutie padlo v prvom kroku na českej strane. Sám som bol účastníkom jedného z rokovaní o delení kompetencií v Milovách. Klaus už bol ochotný súhlasiť len s tromi federálnymi ministerstvami, ktoré boli obrana, zahraničné veci a financie. Keď zrazu zo slovenskej strany padol návrh, že chceme samostatnú emisnú banku. Budem sidlho pamätať zlomený výraz na tvári Václava Klausa. Čiže takýmto otváraním uzavretého a brnkaním ľudovo povedané na citlivé miesta sme možno prispeli k presvedčeniu českých lídrov v tom čase, že je možno lepšie sa zbaviť záťaže zvanej Slovensko.
Neľutovali ste, že politici vtedajšej opozície na Slovensku hlasovali proti jednotlivým krokom, ktoré viedli k samostatnosti?
Nie, pretože sme to veľmi poctivo a pravdivo vyargumentovali. Nemusíme nič korigovať. Nikdy nezabudnem ako do nás ľudia sácali, ako Čarnogurského opľúvali, ako nás fyzicky atakovali. To všetko bol produkt nenávistnej politiky a nátlaku, ktorý rozpútal voči vtedajšej opozícii Vladimír Mečiar. Veľmi dobre si pamätám na tie ťažké rozhovory, keď nás naozaj boleli žalúdky. Uvedomovali sme si, že sme slovenskí vlastenci. My sme boli a sme slovenskí vlastenci. Vtedy som stál na strane Jána Čarnoguského, keď argumentoval, že keď podľahneme Mečiarovi, kto bude ponúkať pre Slovensko alternatívu? Myslím si, že je dobre, že sme sa vymanili spod pomerne primitívneho nátlaku. Že sme sa nenechali zlomiť a že sme mohli pevne stáť a formovať alternatívu pre Slovensko. Náš postoj v tom období vôbec neznamenal, že sme proti vzniku peknej, demokratickej, udržateľnej Slovenskej republiky.
Keď ste sa stali neskôr premiérom Slovenskej republiky. Čo ste si povedali?
Žeby som bol Bohu vďačný, keby som vydržal čo najdlhšie. Cítil som, že by bolo dobre vydržať. Mal som jasný koncept a videl som, že mám aj silných kamarátov okolo seba. Bol som si vedomý aj viacerých limitov, alebo nebezpečenstiev. V prvom rade veľkej heterogénnosti, rozmanitosti, vtedajšej koalície. Tam sedel člen ÚV KSS, ale zároveň v prvej mojej vláde sedel aj bývalý politický väzeň. Tam sedeli aj Slováci, takpovediac fest Slováci, ale aj fest Maďari. Tam sedeli fest pravičiari, ale aj fest ľavičiari. No a potom som si uvedomoval aj to, že Mečiar nedá pokoj. Že budeme mať veľmi silnú, sformovanú opozíciu. Takže veľmi dobre si pamätám na to obdobie, ako som sa neraz pomodlil, aby som tú silu ťahať čo najdlhšie mal.
Keď vidíte viať slovenskú zástavu, keď vidíte slovenský znak, vyvoláva to vo Vás nejaké emócie, pocity?
No jéj. Vždy. Husia koža je drsnejšia alebo chlpy vstávajú tým viac, čím je príležitosť slávnostnejšia. Asi najemotívnejšie som prežíval slovenské štátne symboly na dvore írskej prezidentky, keď nás prijímali do Európskej únie a keď som stál medzi takými premiérmi ako bol Tony Blair, Gerhard Schröder a mnohí ďalší. Videl som, že slovenská vlajka je presne na tej istej úrovni ako sú vlajky Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska
Viaceré štáty Európy majú kríž na zástavách. Ten náš Vám čo hovorí, pripomína?
Že sme hriešni ľudia, ale máme nádej. Že nič veľké, cenné, pekné, udržateľné nie je možné dosiahnuť bez námahy, bez úsilia, bez obete, bez bolesti. Pripomína mi fakt, že čím viac človek trpí, tým to má väčší význam. A to sú nezvyčajne dôležité atribúty, na ktoré zabúdame. Preto padáme do rôznych kríz. Preto smerujeme čím sa máme lepšie, stále viac k pohodliu. Zabúdame na to kľúčové. Dnes je vynikajúca doba, keď vidíme čo sa deje okolo nás a keď vidíme aj to, že aj na Slovensku stojíme pred vážnymi výzvami, aby sme si práve cez tento symbol uvedomili to podstatné. Keď prestaneme chcieť sa trápiť, keď stratíme schopnosť trpieť, keď stratíme zmysel pre obetu, tak to bude veľmi zle. A naopak, keď budeme vždy a vždy znovu objavovať tieto hodnoty, tak si myslím, že máme nádej.
Keď počujete tóny našej hymny, spievate si ju, alebo len počúvate?
Je to zaujímavá otázka a triafa ma do citlivého. Páči sa mi aj melódia, aj slová. Ale jedno som ešte nedokázal. Aby som na verejnosti hymnu spieval, tak ako to spievajú Američania, Nemci, Francúzi, Taliani. Tu ešte niekde máme slabinu. Ešte ako keby sme sa to hanbili manifestovať. Možnože za ďalších dvadsať rokov to dokážeme aj my Slováci. Vidím, že nie som celkom sám, keď zaznie v pléne v národnej rade alebo na našich straníckych konferenciách, alebo aj na verejnosti hymna, sa domnievam, že tu máme, aj ja sám, isté rezervy prekonať istý ostych, nehanbiť sa manifestovať vlastenectvo aj takýmto spôsobom.
Keby ste si mali vybrať verš z našej hymny, ktorý by Vás najviac oslovil?
Vybral by som si posledné dvojveršie. Mne sa zdá, že to je ešte aj stále aktuálne. Aj dnes sa potrebujeme trošku prebrať. Aj dnes sme prepadli istej ilúzii, že budú tu len istoty a budú padať rovno z neba. Len preto, že to niekto ľahkým tónom dokáže sľúbiť. Aj dnes sa trošku potrebujeme prebrať.
Aké sú najvýznamnejšie míľniky SR za dvadsať rokov existencie?
Vidím tri fázy. Prvú od vzniku Slovenskej republiky po deväťdesiaty ôsmy. Druhý míľnik by som limitoval po vstup Slovenska do aliancie a do Európskej únie, čo sa vlastne udialo v rozpätí poldruha mesiaca v roku 2004, keď sa naplnila aj veľmi konkrétna, hmatateľná vízia. Tretia začala po začlenení Slovenska do euroatlantických štruktúr. Asi najvýraznejším, najmocnejším symbolom je 1. máj 2004, keď vlajka Slovenska stúpala na stožiar spolu s ďalšími dvadsiatimi šiestimi v Írsku. Okrem toho by som zaradil aj summit amerického a ruského prezidenta. Veľká vec sa vtedy odohrala na Slovensku vo februári 2005. Veľká vec, ktorá demonštrovala nielen veľký rešpekt, ktorý si Slovensko vydobylo, ale aj akceptáciu. My sme sa dostali na západ, ale nijako sme si neodpudili spoluprácu s východom. Považujem to za nesmierne dôležité.
Uvažujete o tom, kde by malo byť Slovensko o ďalších dvadsať rokov?
Želal by som si, aby sme urobili podobne obrovský pokrok ako sme urobili za tých doterajších dvadsať rokov. V roku 2000 sme mali polovičnú ekonomickú silu priemeru Európskej únie. Presne päťdesiat percent hrubého domáceho produktu Slovensko tvorilo voči priemeru EÚ. Dnes je to už bezmála tri štvrtiny – sedemdesiattri percent. Ak nestratíme tempo, tak o desať rokov môžeme byť na úrovni priemeru Európskej únie. Bolo by to fajn. Ambíciu by sme mali mať podstatne vyššiu, pretože bez nej nedokážeme formovať trvalo udržateľnú budúcnosť. Tou ambíciou by mali byť ďalšie zmeny. Tak, aby mladí ľudia mohli na Slovensku žiť. Aby tu mali perspektívu. Aby sme nevymierali. To znamená, že potrebujeme zásadné zmeny najmä v troch oblastiach. V školstve, v zdravotníctve, v justícii. Nevystačíme ďalších dvadsať rokov s obrovskými fabrikami, ktoré sú regionálne koncentrované. Celá Žiarska dolina dnes visí na Slovalcu. Celé Horehronie dnes visí na Železiarňach Podbrezová. Kysuce na INA. Záhorie na Delphi a podobných fabrikách. Trošku ma to vyrušuje. To je síce super, to bolo super včera, to je veľmi dobre dnes, ale to nebude super o desať, o pätnásť, o dvadsať rokov. Slovensko potrebuje novú víziu, potrebuje širokú spoločenskú zhodu, že budeme investovať predovšetkým do vzdelania a že sa dokážeme presadzovať omnoho viac našimi mozgami ako sme sa presadzovali doposiaľ našimi rukami.
Čo môžeme spraviť, aby Slovensko bolo na mape aj o sto rokov, aby náš národ existoval?
V prvom rade riešiť aj vnútorné, domáce výzvy. Jednou z nich je to, že vymierame. Že sa nás rodí stále menej. Je to demografická výzva. Je to aj globálna téma, ale aj veľmi lokálna pre nás, pre Slovákov. Aké opatrenia treba prijímať nielen v oblasti sociálneho zabezpečenia, v oblasti ekonomických reforiem, v oblasti reforiem, ktoré sú kľúčové. Školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo. Mali by sme hovoriť aj o hodnotách, o tom čo bude aj z pohľadu demografického vývoja na Slovensku o pätnásť, o dvadsať rokov.
Aká je Vaša najobľúbenejšia slovenská ľudová pieseň?
Má horehronský pôvod. Mám ja hrušku a nič na nej. Ako Spišiak som sa zamiloval do tejto pesničky. Mám ja hrušku. Mal som milú, už ma nechce, nech ju za to Pán Boh stresce. Nie tak veľmi, len tak málo, aby sa jej nič nestalo. Nie je to famózne?
Ak by ste si mali vybrať slovenského obľúbeného autora, ktorý by to bol?
Vincent Šikula. Škoda, že zomrel. Mali sme dobré rozhovory. Písal veľmi pekné, clivé, lyrické novely. Veľmi pekne narábal so slovom. Ale aj medzi básnikmi. Taký klenot ako je Milan Rúfus sa tak skoro nerodí. A Julo Satinský. Bude desať rokov, o pár dní, odkedy umrel. Úžasný človek. Je mi za ním veľmi smutno.
Ste najdlhšie slúžiaci premiér na Slovensku. Myslíte, že hrozí, že Vás niekto teraz v najbližšej dobe dobehne alebo predbehne?
Netrápim sa s touto otázkou. Aj keď by som rád prispel k tomu, aby toto vládnutie skončilo čo najskôr. Nepáči sa mi toto vládnutie. Nemá koncept, nemá víziu, nemá ducha. Nevie odpovedať na výzvy a tvári sa ako keby neexistovali, a oni reálne klopú na dvere.
Keď prídete o ten primát najdlhšieho premiéra, budete hľadať iný? Alebo máte taký, ktorý Vám už nikto nevezme?
Je. Pred voľbami niekedy v lete minulého roku nejaký americký magazín zverejnil rebríček všeobecnejšie známych osobností, ktoré dokázali zabehnúť maratón. Ja som ten rebríček viedol. Mám lepší osobný čas na maratón ako Lance Armstrong. Je to celkom taký zaujímavý primát. Bol som predseda vlády s najrýchlejším maratónskym časom. A teraz je údajne v New Yorku vyhlásená špeciálna prémia, keď zabehne maratón človek starší ako sto rokov, milión dolárov. Veľmi ma tá predstava zaujala. Som odhodlaný požiadať o zálohu na túto prémiu.
