Vstúpili sme do noci pred nedeľou. Podľa starých židovských tradícií sa deň začína už nocou, presnejšie súmrakom, teda odchodom, koncom dňa predchádzajúceho. I kresťanská tradícia, aj súčasná prax, prevzala toto počítanie, no len pre sviatočné dni. Tie začínajú už v predvečer predchádzajúceho dňa a končia o polnoci dňa slávnosti. A tak vlastne dnešná liturgia je nedeľnou bohoslužbou.
Nedeľa je základný deň kresťanstva. Je to deň Kristovho zmŕtvychvstania. Je to prvý deň nového života. Je to oddávna aj prvý deň týždňa. Židovského, antického i kresťanského, aj keď súčasné administratívne, či komerčné kalendáre ho prezentujú ako siedmy – posledný. Staré, pre našu kultúru pôvodné, počítanie potvrdzuje aj evanjelium určené na túto noc:
V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu ženy a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.
Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: ‚Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.‘“ Tu sa rozpamätali na jeho slová, vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom.
Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im.
No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo. (Lk 24, 1-12)
Nedeľa je aj dňom obnovenia vzťahu ku Kristovi. Keď oslavujeme jeho vzkriesenie, jeho víťazstvo nad smrťou, uvedomujeme si súčasne jeho božskú moc. Tak to vnímal i sv. Lukáš, autor vyššie uvedeného textu. Tu prvýkrát použil spojenie Pán Ježiš. Pán (grécky Kyrios bolo oslovenie pre Boha). Aj my v túto noc, či začínajúci deň, oslavujeme na jednej strane Kristovo vzkriesenie, jeho nový život, na druhej strane si obnovujeme krstné sľuby – hlásime sa k novému životu viery s ním. Znovu a viac ho uznávame za svojho Pána.
Ak však Kristovo vykupiteľské dielo (a i náš život) nechápeme ako chronos – cyklický čas, ale ako kairos – čas božieho navštívenia, potom môžeme označiť Veľkonočnú nedeľu jeho vzkriesenia aj za ôsmy deň. V dodržaní tradície v siedmy deň (sobotu) jeho telo odpočívalo a v nasledujúci, teda ôsmy, zmŕtvychvstaním zavŕšil, ukončil toto dielo. Takto „Pánov deň“ (Dies dominica) chápe i sv. Ján v Apokalypse i sv. Pavol v prvom liste Korinťanom. Je to deň zavŕšenia, definitívneho víťazstva nad zlom, hriechom, smrťou. V prenesenom význame aj náš vstup do neba bude pre nás „ôsmym dňom“, najväčším sviatkom, definitívnou nedeľou.
Prečo také „motanie“ okolo čísel? Lebo Kristovo vykúpenie ukončené zmŕtvychvstaním zmenilo, posunulo do novej roviny, i celé chápanie ľudského života. Našich predpokladov, túžob, námah, strádaní, utrpení, oddychu i víťazstva. To už nie je o tom, že driem, lopotím, zháňam, zarábam, trápim sa (niekedy roky), aby som to všetko na záver mohol v pokoji užiť. To nie je len o mne a mojom výkone. Oveľa väčší výkon tu už niekto podal za mňa a ja len pokračujem v jeho diele. Stvorenia i vykúpenia. Ja staviam na základe, ktorý je už položený. A preto by na začiatku všetkých námah malo byť poznanie onoho základu, poďakovanie zaň, a oslava toho, ktorý ho pre mňa urobil.
O tom je Pavlova náuka o získaní osobnej spravodlivosti (ospravodlivení) z viery a nie zo skutkov, v ktorej protirečí starozákonnému chápaniu božej spravodlivosti. Nie ja urobím (6 dní) a potom ma Boh odmení (7. deň). Boh už vykonal to najpotrebnejšie, pripravil mi svet a dokonca otvoril nebo (1. deň). Ak v to verím, tak ho teraz za to chválim a spolupracujem s ním na diele vykúpenia sveta (6 dní), aby som raz s ním definitívne oslavoval (8. deň).
Starozákonný Boh sa teda javil ako otec, ktorý ponúkol synovi, že si môže postaviť dom. A dal mu aj plány, návod, ako to urobiť. Chválil ho, keď staval (povzbudzoval ústami prorokov), ale i hanil a trestal, keď stavať nechcel. Lebo to chápal ako svoju urážku, pohrdnutie dobrou ponukou, ktorú synovi dal. Syn to však nezvládal a preto otec mení postoj. Nová zmluva, uzavretá Kristovou obetou na kríži, nám Boha predstavuje ako otca, ktorý synovi okrem plánov kúpi aj pozemok a poskytne nenávratnú pôžičku. Na celý dom. A ponúka aj bezplatnú konzultáciu pri problémoch, ktoré sa na stavbe vyskytnú. O tom je Kristovo vykúpenie (z našich „finančných“ problémov) a náuka Učiteľského úradu Cirkvi i sprevádzanie ostatných jej členov. Nie je to však o tom, žeby chcel syna ponížiť, ukázať mu, že na to nemá. Naopak, on ho povyšuje. Až do tej miery, že v závere sa nielen teší zo stavby a bývania syna v novom dome, lež i sám chce s ním v ňom bývať (Zjv 3, 20 a iné texty).
Táto noc nás teda nielen učí, ale nám zaručuje novú matematiku, nové počítanie. Nie 6+1, ale 1+6+1 = nový život „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“. V tomto duchu napriek všetkým námahám a problémom, ktoré nám život prináša, sme si vedomí, čo máme k dispozícii a kam svojim životom smerujeme. Preto nech žije nedeľa, deň prvý a ôsmy!
