A dokonca to boli aj ľudia, ktorí sami seba zaraďovali medzi veriacich.
Je to zvláštne, pretože akú vieru mám a čo je obsahom mojej viery, ak neverím v zmŕtvychvstanie? To, že existuje nejaký Boh? Že existuje nejaká večná spravodlivosť? Pretože to s čím v živote najviac zápasíme je práve nespravodlivosť, s ktorou sa možno denne stretávame, utrpenie a smrť. A nevieme si na tieto otázky dať uspokojivú odpoveď.
Odpoveď Biblie je veľmi jasná. Nájdeme ju ako Ježišov program v Blahoslavenstvách v Matúšovom evanjeliu v 5. kapitole: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ Blahoslavení… atď., lebo budú nasýtení, dosiahnú milosrdenstvo, atď, atď.
Ale kedy? A práve stať s blahoslavenstvami končí: „…lebo máte hojnú odmenu v nebi“. Hranica možného vykonania spravodlivosti sa posunula až za hranicu smrti. Všetci však pociťujeme voči smrti bezmocnosť. Žiaden človek ju nepremohol. A to, že sa ju snažíme v dnešnom svete ignorovať a odsunúť na okraj života, ešte neznamená, že sme túto otázku vyriešili. Odkiaľ beriem istotu, že po smrti je život? Ako viem, že smrť nie je akýmsi prepadnutím sa do ničoty? Z rôznych pochybných filozofií, alebo akýchsi ezoterických osvietení, alebo podobných hlúpostí? A to nám má dať nádej na večnosť?
Neviem ako Vám, ale mne to nestačí. A zdá sa, že ani obrovskému množstvu tých, ktorí úprimne hľadali po tisícročia, až nakoniec naplnenie svojich túžob po poznaní našli v Ježišovi Kristovi, ako jedinej reálnej odpovedi na všetky existenčné otázky ľudského bytia. A dôkaz pravdivosti Ježišovho posolstva nebol v jeho logických postupoch, ale v zážitku reálneho premoženia smrti. V zážitku Kristovho zmŕtvychvstania a v následnom svedectve apoštolov a všetkých mučeníkov, ktorí boli ochotní vlastným životom dosvedčiť reálnosť tejto udalosti.
Počul som správy o tom, ako mnohí zomrelí vstali z mŕtvych, pre vieru v Kristovu moc, ktorú mali ich blízki. Nedávno mi známy, ktorý sa zúčastnil na jednej evanjelizácii v Afrike hovoril o tom, že v niektorých oblastiach Afriky sa katolícki kňazi rozdeľujú na takých, ktorí už vzkriesili niekoho z mŕtvych, alebo ešte nie. Ako to nám, preintelektualizovaným Európanom znie cudzo a nereálne…! Ale to je práve naša tragédia. Chceme pochopiť rozumom veci, na ktoré náš intelekt nestačí. Oni sa však musia prijať vierou. Znamená to prijať fakt zmŕtvychvstania a žiť tak, že sa stane súčasťou nášho každodenného života. Afričania sa mi páčia v tom, že neoddeľujú intelektuálny svet od toho viditeľného reálneho. Ak Ježiš vstal z mŕtvych, ak premohol smrť, ak vo mne prebýva Duch Svätý, to znamená Duch toho Ježiša, ktorý tú smrť premohol a ktorý sám kriesil mŕtvych, potom sa tieto veci musia diať reálne aj dnes. Oni nerozmýšľajú nad tým, či je to možné v poriadku tohto hmotného sveta. Biblia hovorí, že to tak bolo a tak to musí byť aj teraz. Ak sa to nedeje, taká viera nestojí za nič a tak ju neprijímajú.
Tragédiou nás Európanov je, že my sme s našou intelektuálnou a kultúrnou vierou celkom spokojní. Vystačíme si s ňou. To, že už dávno stratila moc, ktorá vyplýva z prítomnosti Ducha Svätého, nám akosi nevadí. My ani neočakávame, že by sa niečo, na základe našej viery, malo diať. A tak bezducho filozofujeme, pochybujeme, ba dokonca sa vysmievame.
Ale keď raz uveríme a zažijeme reálnosť slov, ktoré v evanjeliu dnešnej nedele hovoria „mužovia v žiarivom odeve“: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.“, zmení to celý náš život. Už nebudeme smutní z toľkej svetskej nespravodlivosti, do nášho života vstúpi reálna nádej a moc Ducha Svätého, ktorá uzdravuje, oslobodzuje, oživuje, posväcuje. Zrazu sa stane Božie kráľovstvo pre nás absolútne reálne a nebo samozrejmé. Smrť prestane byť strašiakom a Božia moc bude v našom živote konať veľké veci.
Prajem Vám milí priatelia, aby ste to prežili. Že sa Vám to možno zdá nereálne? Neverte tomu. Je to tá najskutočnejšia realita každodenného života naozaj veriaceho človeka. Ježiš žije a ja žijem v ňom večne. To je skutočné kresťanstvo.
Jozef Fričovský, dekan v Brezne
