Ježiš povedal svojim učeníkom: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.
Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“
Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha. (Lk 24, 46-53)
Keď som sa detí na vyučovaní náboženstva opýtal, kde je nebo, všetci v tom mali úplne jasno: „Tam“, a ukázali smerom hore. Ste si istí, že je to tým smerom? Samozrejme. Ukázal som im glóbus a malú figúrku človiečika som postavil na miesto, kde sa nachádza Slovensko. Smer teda, ktorým deti ukazovali do vesmíru bol jasný. Inú figúrku som však postavil kamsi k protinožcom. „Čo myslíte, ktorým smerom ukazujú tunajšie deti, že je nebo?“ „Tiež hore.“ „Ale veď to je úplne opačný smer…“
V otázke neba zrejme nie je rozhodujúci smer, ale smerovanie. Aj Ježiš, keď opúšťal tento svet a šiel od svojich do „neba“ sa pustil smerom hore. To, čo je živé, môže sa dvíhať smerom nahor, to, čo je mŕtve, padá dolu k zemi. Božie zjavenie pozýva nás kresťanov mať zvláštny vzťah k nebu – tam hore. Ježiš tam šiel pripraviť nám miesto a vráti sa po nás. Tam je naša vlať. Tam si máme zhromažďovať poklady, ktoré nepodliehajú ani strate, ani skaze, ani inflácii. Srdcia máme mať upriamené na nebo. Toto upriamenie na nebo dá nášmu životu orientáciu, aby sme vedeli, odkiaľ sme a kam smerujeme, aby náš život nebol len bezcieľnym túlaním sa, blúdením v priestore a čase. Ktosi múdry raz povedal: „Bez neba nad našimi hlavami by sa zem pod našimi nohami začala triasť…“
Mať srdce upriamené na nebo však neznamená to len neustále zasnene hľadieť smerom k oblakom… Ježiš tesne pred nanebovstúpením podľa Marka povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu…“ Apoštoli sú akoby vyhrešení dvoma mužmi v bielom, keď hľadeli do prázdnoty, čo tam ostala po Ježišovom nanebovstúpení: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“
Kresťan má mať srdce upriamené k nebu, ale oči nech hľadia na zem, ktorú sme dostali ako dar, aby sme na nej žili svoj život, ale aj ako poslanie, aby sme tu konali misiu… Potrebujeme aj nebo nad hlavou, ale aj zem pod nohami. Keby nám jedno z toho chýbalo, bolo by s nami zle…
Otázka neba teda nie je otázkou smeru, ale nasmerovanie. Máme byť nasmerovaní smerom hore… Dvíhať sa z hriechu, špiny a ľudskej biedy… Byť stále vyššie a vyššie… Zušľachťovať seba, svoju osobnosť… To dobré v nás nech je stále lepšie. Dary a talenty, ktoré sme dostali, nech sa rozvíjajú a stále lepšie slúžia dobru… Náš depozitovaný kapitál v nebi tak bude stále narastať… v nebi, tam, kde „ich neničí ani moľ, ani hrdza, ani zlodeji sa tam nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6, 20-21).
Miroslav Klimant
