Ak sa môžeme na človeka pozrieť v jeho trojrozmernosti, potom si uvedomujem, že môžeme byť unavení telesne, alebo psychicky alebo aj duchovne. A práve o únave a nie len tej poslednej, duchovnej, vás pozývam premýšľať pri počúvaní príbehu čítania zo 17. kapitoly knihy Exodus. Číta sa ako prvé pri bohoslužbe slova v rímskokatolíckych kostoloch na 29. nedeľu. Je o boji a víťazstve Izraelitov nad Amalekitmi.
Tu prišiel Amalek a pri Rafidim napadol Izrael. Vtedy Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke.“ A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka. A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.
Izraelitov napadol nepriateľ. Mojžiš ako predstaviteľ staršej generácie si uvedomoval, že to nebude len zápas fyzických síl, ale aj duchovných. A tak poveril Jozueho, mladého vodcu, aby šiel a viedol boj. Prisľúbil mu, že on bude zápasiť a podporovať ho modlitbou.
Zaujímavá je skúsenosť Mojžiša, ktorému oťaželi ruky. Unavil sa modlitbou. To možno tak čudne znie… Byť unavený modlitbou. Mnohí by sa mohli pozastaviť nad tým, že ako môže modlitba unaviť!? Môže, môže ak je skutočným zápasom za konkrétne udalosti či osoby nášho sveta.
Obdivujem Mojžišovu predvídavosť, či múdrosť, že si zo sebou na ten vrch pozval aj dvoch pomocníkov, svojho brata Árona a Hura. Vedel, že na to nebude stačiť sám?
Videli sme, aký vplyv mala jeho modlitba na priebeh boja, ktorý sa odohrával dolu v údolí. Kým Mojžiš vládal v modlitbe, bolo bližšie víťazstvo, keď ho premáhala únava, rysovala sa porážka. Ako sa mu vtedy zišli tí dvaja pomocníci, ktorí „len“ podopierali jeho ruky, či pohotovo urobili z kameňa miesto, na ktoré si mohol modlitbou zápasiaci Mojžiš sadnúť…
Len tak mohol Mojžiš v modlitbe vytrvať až do konca. Do konca, ktorý neurčoval on sám, ale Niekto iný. Niekto, kto pozná konce aj našich modlitbových etáp.
Za týmto príbehom je veľa otázok. Bola by iba Jozueho námaha a únava z boja stačila na víťazstvo? Bola by len modlitba Mojžiša a jeho únava postačila na porazenie nepriateľa? V akom vzťahu sú fyzická a duchovná rovina ľudských zápasov? A ak by sme chceli ísť hlbšie, tak potom: Ako sa navzájom potrebujú spoločnosť, štát a napríklad Cirkev? Kto má pravdu: tí, čo tvrdia, že bez duchovna sa zaobídeme a Cirkev je zbytočná? Alebo tí, ktorí hovoria, že sa navzájom potrebujeme, že sekulárny priestor dopĺňa ten duchovný a naopak, a že sa potrebujeme naučiť viac si jeden druhého vážiť?
Nechcem z toho robiť nejaký všeobecný model, ale pre mňa je dnešné Božie slovo poučením o rozložení a o šetrení síl v akomkoľvek spoločenstve (rodina, farnosť, spoločnosť). Vždy bude v spoločenstve ľudí priestor aj sekulárny aj duchovný. A tiež máme generáciu starších, od ktorých očakávame múdrosť života, predvídavosť, schopnosť vidieť ďalej dopredu, duchovnú a osobnostnú zrelosť. Jej členovia by mali mať autoritu – nie iba vonkajšiu moc, poverovať a posielať mladšiu generáciu, ktorá vyniká silou, odvahou, rýchlosťou konania. Zdá sa, že ani jedna generácia si bez tej druhej neporadí. Pretože mladšia sa vybije v nezmyselných súbojoch z „veternými mlynmi“ na ktoré sa sama nanominuje, a staršia nebude mať dosť odvahy ani síl pustiť sa do potrebných zápasov.
Možno ste aj vy mnohí kdesi uprostred ako aj ja, cítite sa súčasťou spoločnosti ale aj Cirkvi. A dáte mi za pravdu, že to má svoje bohatstvo dýchať obidvomi časťami akýchsi pomyslených pľúc (sekulárnou aj duchovnou). A zároveň sa možno cítite byť už nie mladý – ale ešte nie starý. A tiež to má svoju krásu vyrastať z mladšej generácie, a prijímať iné bremeno zodpovednosti generácie, ktorá sa onedlho bude počítať za tú staršiu.
Dnes sa modlím za to, aby sa vzťahy medzi ľuďmi obývajúcimi viac sekulárny priestor a tými, ktorí sa učia pohybovať aj v duchovnom priestore budovali stále v nových perspektívach. Aby bolo v nás viac úcty jedných voči druhým a väčšie vedomie potrebnosti sa navzájom. Tiež prosím o to, aby obidve generácie (staršia a mladšia) dobre rozumeli svojmu poslaniu a nechceli robiť všetko. A ešte sa modlím za staršiu generáciu, aby vedela prijať, že v správach o víťazstvách spolu vybojovaných, sa niekedy viac bude hovoriť o tých, ktorí „bojovali ostrím meča.“
Ak nie ste alebo nie si až tak veľmi unavený, pozývam ťa sa k tejto modlitbe pridať.
