Väčšina literárnych, divadelných, či filmových príbehov má svojho hlavného hrdinu, či hrdinku. V evanjeliovom príbehu, ktorý sa v rímskokatolíckych kostoloch dnes číta, je však veľmi ťažké určiť, kto z 5 účinkujúcich je hlavnou postavou:
Ján stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom.
Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.
Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter. (Jn 1, 35-42)
Príbeh zachytáva dôležitú životnú zmenu, ktorá sa dotýka všetkých zainteresovaných. Pravdepodobne najviac zasiahla učeníkov Jána (ktorý sa síce menovite nespomína, ale z kontextu je jasné, že on, autor evanjelia je ten „druhý“), Ondreja a Šimona. Prvé chvíle s Ježišom sa pre nich stali nezabudnuteľným zážitkom, o čom svedčí niekoľko detailov:
1. Ján si aj po desiatkach rokov pamätá, že to bolo popoludní o štvrtej.
2. Napriek tomu to bol pre nich doslova „celý deň“ – v ktorý ostali u neho.
3. Oslovujú ho Rabbi – Učiteľ. Napriek tomu, že ním ešte nie je, ani pre nich, ani pre zástupy, veď len včera ho Ján Krstiteľ predstavil, uviedol. Pre nich sa však stal učiteľom na základe svedectva ich doterajšieho učiteľa – Krstiteľa.
4. Stal sa tým, ktorý zmenil ich životy, čo vyjadruje zmena Šimonovho mena.
Pre Ježiša, za ktorým šli, to bola tiež veľká zmena. Nielenže po krste v Jordáne nastupuje „na scénu“, ale hneď sú tu aj učeníci, za ktorých je zodpovedný a ktorí s ním budú zdieľať jeho osud. Zmena, ktorú víta – veď ich pozýva k sebe domov.
A nakoniec zmena zasiahla aj Jána, ktorému učeníci odchádzajú. Začal proces, ktorý on sám neskôr komentuje slovami: „Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním. Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Jn 3, 28b-30).
A práve Ján Krstiteľ je ten, ktorý je v určitom slova zmysle kľúčovou postavou príbehu. Muž, o ktorom sme uvažovali pred 5 týždňami, že „sa nedal zviesť, odolal pokušeniu byť jednotkou. On totiž postupoval kontinuálne. Pochopil, že jeho životným poslaním je naplniť slová prorokov , najmä Izaiáša a Malachiáša o príprave cesty, pôdy pre Mesiáša.“ A teraz, keď Mesiáš prichádza, odovzdáva mu okrem popularity a autority aj svojich žiakov. Uňho už totiž skončili. A vyzerá, že zmaturovali na jednotku.
Krstiteľova pozícia je naozaj nápadne podobná pozícii stredoškolského, najmä gymnaziálneho pedagóga, ktorého cieľom je doviesť študenta k úspešnej maturitnej skúške. Teda sprevádzať ho istou etapou vzdelávania, hľadania poznania. Naučiť ho učiť sa, čerpať poznanie, vedomosti, rozmýšľať… a to s radosťou. Teda motivovať, vytvoriť vzťah k predmetom, k samotnému štúdiu, aby chcel ísť ďalej, „na vysokú“. Ján urobil presne toto. Nenaviazal učeníkov na seba ako nejaký guru, vodca, ktorého treba bezhlavo nasledovať. Naučil ich túžiť po pravde a poznaní božích ciest. A ukázal im, kto ich v tomto hľadaní môže posunúť ďalej. Ak to zoberú ako výzvu a odídu za Mesiášom, za bližším poznaním Boha – tak zmaturovali na výbornú. Veď žiaci idú do školy preto, aby ju po čase, keď dospejú, opustili.
Odchod učeníkov za Ježišom teda nie je Jánova prehra, ale úspešné zavŕšenie misie. A od učeníkov to nie je žiadna zrada, lež plnenie toho, čo ich Krstiteľ naučil. A nakoniec ich prijatie Ježišom do novej školy nie je od neho žiadnym cynizmom, lež prevzatím štafety pri formácii týchto mužov. Je ocenením Jánovej práce.
Maturita sa okrem iných vecí viaže aj so zelenou farbou. S takou zelenou, v akej dnes kňaz v rímskokatolíckych kostoloch slúži omšu. Jej kombinácia s evanjeliovým príbehom ma oslovila v niekoľkých rovinách:
• Aj my dnes maturujeme. Po siedmich týždňoch adventu a Vianoc (končiacich pred týždňom sviatkom Krstu Pána), kde Ján Krstiteľ zohrával dosť silnú pozíciu, ho (až na malé výnimky) na 45 týždňov opustíme. Nastupujeme do vyššej – Ježišovej školy. Opustenie však vyžaduje odvahu k zmene. Máme ju?
• Tohto roku našej 4.C zo zvolenského Gymnázia v roku 1982 „hrozí“ stretnutie po 30 rokoch. Budeme spomínať nielen na spoločne prežité chvíle, lež i na našich profesorov. Spomínať s vďakou. Veď nás v mnohých oblastiach posunuli ďalej. Nielen oni však boli „Jánmi Krstiteľmi“ môjho života. Myslím, že vďaka patrí i mnohým iným, ktorí ma v živote posunuli ďalej, bližšie k pravde i k Bohu.
• Aj ja by som mal byť Jánom Krstiteľom. Pre väčšinu ľudí, s ktorými žijem a ku ktorým som poslaný. Učiť bez viazanosti na svoju osobu a motivovať k radosti z poznávania. Pravdy, seba, sveta, Boha… Neviem, či to zvládam, ale zelená je predsa aj farba nádeje. A tak dúfam, že sa mi to predsa aspoň trochu podarí. Čo samozrejme prajem i Vám.
