Neviem, či ste už nakúpili vianočné darčeky. Nákupná horúčka sa totiž ešte len začína. V súvislosti s ňou som tento týždeň dostal mail, ktorý niesol v sebe toto posolstvo: „Nekupujte podľa reklamy, ale podľa srdca a skutočných potrieb“. Celkom dobré upozornenie – povedal som si – ale podľa koho srdca a potrieb mám kupovať?
Môj kaplán všade mešká, asi nemá dobré hodiny, tak by som mu ich mal kúpiť.
Moja gazdiná pečie výborné koláče, tak jej kúpim mixér, aby ich piekla ľahšie a viac.
Môj organista nehrá najlepšie, asi by som mu mal kúpiť domov nejaké klávesy, aby trénoval – na to však asi nemám…
Koho sú to potreby – ich, alebo moje? A viem vôbec, čo títo ľudia skutočne potrebujú? Poznám ich, akí sú, alebo vnímam len to, v akej oblasti spĺňajú, či nespĺňajú moje predstavy? Viem, kde je ich srdce? Presnejšie: ako a pre čo bije?
Nie, nebolo to samovoľné, k týmto úvahám o konfrontácii s oným mailom ma priviedol text z listu apoštola Pavla kresťanom v Ríme, ktorý dnes číta katolícka cirkev ako druhé čítanie:
Bratia, všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej. Boh trpezlivosti a potechy nech vám dá, aby ste jedni o druhých zmýšľali podľa Krista Ježiša, a tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.
Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu. Hovorím totiž, že Kristus bol služobníkom obriezky v záujme Božej pravdy, aby potvrdil prisľúbenia dané otcom a aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo, ako je napísané: „Preto ťa budem velebiť medzi národmi, a ospevovať tvoje meno.“ (Rim 15,4-9)
Pavol v texte ukazuje, ako by Kristovi nasledovníci mali riešiť spory, ktoré sa objavili medzi ich dvomi hlavnými prúdmi: židokresťanmi a pohanokresťanmi.
Tí, ktorí prijali Kristovu náuku ako Židia, presviedčali tých druhých asi takto: „Musíte prijať Mojžiša, jeho náuku, aby ste prešli tou istou cestou ako my. Len tak totiž môžete skutočne pochopiť Krista, Učiteľa. Veď On bol rabi, učiteľ Tóry, Mojžišovho zákona.“ A v istom slova zmysle mali pravdu. O 3 storočia neskôr veľký kresťanský teológ a súčasne prekladateľ Starého zákona, sv. Hieronym povedal: „Ignorancia Scripti ignorantia Christi est.“ Nepoznanie Písma (Starého Zákona, najmä Tóry – Mojžiša) je nepoznaním Krista!
Ale nemali pravdu celkom. Nebolo treba prijať všetko, presnejšie nie všetky zákony u Mojžiša mali rovnakú váhu, či záväznosť. Išlo o ducha Zákona, nie o literu, ako to potvrdil sám Ježiš v sporoch o sobote, či smerom k čistým a nečistým jedlám. A okrem toho tu bola Nová zmluva, ktorú Kristus uzatvoril svojou krvou na kríži. A tá bola oveľa dôležitejšia než zmluva, ktorú potvrdil Mojžiš pokropením kultových vecí a priestorov krvou obetovaných zvierat. O tom bol spor o obriezke, kde Pavol u pohanokresťanov radikálne bojoval proti prijatiu tohto znaku Starej zmluvy, aby sa nepostavil nad zmluvu novú – Ježišovu.
Pavol, pôvodne ortodoxný Žid, farizej, pritom znalec helénskej kultúry a rímskeho práva i spôsobu zmýšľania a ponímania sveta, a na záver totálny prívrženec Krista, si bol vedomý nielen sporov, ale aj oprávnenosti ich východísk. Súčasne však vnímal potrebu zjednotenia. Bolo mu jasné, že nemôže ísť o uniformitu, ale o prijatie odlišného pohľadu.
Preto hovorí kresťanom zo židovstva: „Prijmite to, že pohania majú úplne iné východiská ako vy. To, že uverili v Krista, že prijali našu vieru v jedného Boha, že opustili svoje náboženstvo, ešte neznamená, že môžu poprieť svoje zmýšľanie, svoju výchovu, proste všetko, čo do seba desaťročia úplne prirodzene nasávali. To nie je jednoduché. Ak sú naši bratia v Kristovi, musíme pozerať hlavne na ich vzťah k nemu a nie na iné veci“.
A kresťanom z pohanstva, ktorí nevedeli pochopiť židovské lipnutie na tradíciách a neuveriteľnú oddanosť Zákonu zas hovorí: „Prijmite ich v spôsobe zmýšľania, ktorý je iný ako váš. Pre nich je Kristus zavŕšením procesu, ktorý oni poznajú, ba ktorého sú súčasťou. Možno ostali trochu viac pri ceste, než je treba, ale to bola pre nich doteraz základná istota…“
Prijať druhého s jeho génmi, jeho minulosťou, s jeho zmýšľaním, je základný predpoklad vytvorenia novej rodiny. Dobrej rodiny. Duchovnej i telesnej, prirodzenej. A jedným z ukazovateľov prijatia je i nákup vianočných darčekov. Je to veľmi dôležitý symbol, ktorý ukazuje náš vzťah, naše postoje. Doslova ich odhaľuje.
Pred niekoľkými rokmi som pred Vianocami navštívil istú rodinu, ktorej som v mene svojom i mamy, ktorá u mňa bývala, priniesol darčeky pod stromček. Aj keď to býval pravidelný zvyk, videl som, že vďaka niektorým udalostiam, ktoré sa v tom roku stali, to nečakali. Aby sa však nepovedalo, narýchlo pozberali doma nejaké veci, ktoré zabalili do darčekovej tašky s tým, že to máme pod stromček my. Keď som tašku na Štedrý večer rozbalil, pochopil som, o čom to je. O rok som si povedal: Nebudem sa vnucovať, počkám, čo urobia, Neurobili nič! Bolo to o srdci a potrebách. V tom ich som už nemal miesto, nepotrebujú ma! Bolo to jasné už pred rokom, aj keď som si to ťažko pripúšťal.
Priatelia, nekupujte podľa reklamy, ale podľa srdca a skutočných potrieb. Avšak nie vašich, podľa potrieb toho, komu chcete preukázať pozornosť, lásku, blízkosť… Darček totiž ukáže, či ste ho prijali takého, aký je, alebo ho chcete mať podľa seba. Ale o akej láske to potom je?
Prajem vám, aby vaše Vianoce boli plné prijatia, porozumenia, žičlivosti, pokoja a lásky. O tom, či to tak bude, rozhodnú i vaše nákupy…
