Koncom minulého roka vás v Bratislave už šiesty raz za sebou vyhlásili za najúspešnejšiu kajakárku Slovenska. Dokonca iba vy jediná zo všetkých vypísaných kategórii ste dokázali obhájiť prvenstvo z minulého roka, respektíve z predchádzajúceho obdobia. Teší vás táto unikátna dominancia medzi slovenskými rýchlostnými kanoistkami? Máte z takýchto anketových triumfov ešte vôbec radosť?
Víťazstvo v tejto celoštátnej ankete ma, samozrejme, teší. V porovnaní s tými predchádzajúcimi však nie je ničím špecifické. Už som si na takéto pocty za tie roky zvykla (smiech). Ale budem úprimná, moje prvenstvo v ankete o najlepšiu kajakárku Slovenska by ma oveľa viac potešilo, ak by sa zrodilo v oveľa silnejšej konkurencii. Takto sa na čele v podobných republikových rebríčkoch na prvých dvoch miestach objavujeme stále iba my dve s Martinou. Ostatné pretekárky sú zatiaľ ďaleko za nami. Táto výkonnostná priepasť ma dosť mrzí.
Ako sa dievča z Novák dostane k rýchlostnej kanoistike? A prečo ste si zo všetkých športov vybrali práve rýchlostnú kanoistiku, ktorá je pre dievča fyzicky značne náročný šport?
Ako sa dievča z Novák dostane ku kanostike? V mojom prípade veľmi jednoducho… Stačí k tomu päť minút cesty na bicykli (smiech). Ale teraz vážne. Rýchlostnú kanoistiku som si vybrala preto, lebo z nášho domu k jazeru to bolo päť minút cesty na bicykli… Ale rýchlostná kanoistika nebola môj prvý šport, ktorý som ako žiačka základnej školy skúšala. Najskôr som totiž chodila na karate! Asi som bola veľmi aktívne dieťa, tak sa rodičia rozhodli, že prebytočnú energiu si najlepšie vybijem v telocvični. Vtedy ma však už začali zaujímať aj novácke mažoretky. A keďže tento spôsob pohybu a prezentácie mi veľmi vyhovoval, prešla som medzi ne. Dokonca som absolvovala s nimi aj niekoľko vystúpení, či už doma v Novákoch, alebo aj v Prievidzi. Ale tá blízkosť jazera mi stále nedávala spávať (smiech). Takže kanoistike som sa začala seriózne venovať, keď som mala jedenásť rokov.
Kto vám dával prvé lekcie z tohto náročného športu?
Keď som začínala, tak mojím prvým trénerom bol Ondrej Tóth. Pod jeho pozorným dohľadom som na našom jazere robila prvé zábery na vode – a na to nikdy nezabudnem. On ma v podstate naučil základy jazdy na kajaku. O dva roky neskôr sa mojím trénerom stal Ľubomír Hagara a prakticky pod jeho vedením som sa už naučila z tej vodáckej abecedy prakticky všetko. On je človekom, ktorý ma dotiahol až na špicu slovenskej ženskej rýchlostnej kanoistiky, za čo som mu stále veľmi vďačná. Teraz, prakticky tri posledné sezóny trénujem pod taktovkou reprezentačného trénera kajakárok Filipa Petrlu a v roku 2010 som z Novák prestúpila do Športového klubu polície (ŠKP) Bratislava, v ktorom jazdí aj moja partnerka z K2 Martina Kohlová, s ktorou sme sa vlani vďaka 8. miestu na MS v Szegede nominovali na druhú olympiádu v živote. Pred štyrmi rokmi sme boli na olympiáde v Pekingu, tento rok by sme mali ísť do Londýna.
Keď už hovoríte o postupe na OH 2012 v Londýne, teraz sa už môžete priznať, čoho bolo na minuloročnom svetovom šampionáte v maďarskom Szegede viac – slzičiek smútku bezprostredne po pretekoch, alebo sĺz šťastia, keď ste sa dozvedeli, že aj 8. miesto v K2 na 500 m stačilo na potvrdenie olympijskej nominácie do Londýna?
Samozrejme, že hneď po pretekoch v K2 na 500 metrov, v ktorých sme vo finále skončili až na nepostupovom 8. mieste, bolo viac slzičiek smútku a beznádeje, lebo podľa našich prepočtov olympiáda v Londýne bola definitívne fuč… Našťastie po niekoľkých signáloch, že by sme predsa len mohli ísť na olympiádu, sme sa trochu upokojili, no stále sme zostali v napätí. Začali sme zisťovať, či mali pravdu naše súperky, ktoré nás už v cieli utešovali, alebo funkcionári nášho zväzu. Po reakcii súperiek, ktoré nám opatrne gratulovali k miestenke, sme zostali v pomykove…
Prečo?
Lebo naše informácie boli také, že olympiáda bude bez nás, ale kolegyne zo zahraničia nám tvrdili, že londýnsku miestenku máme vo vrecku. Že aj 8. miesto vo finále k nej stačilo, lebo dve lode z nášho finále v K2 na 500 m postúpili na MS v Szegede v súťaži ženských štvorkajakov. Nedokázali sme sa z toho všetkého, čo sa okolo nás dialo, vysomáriť (smiech). Fakt… Dlho sme nevedeli, na čom vlastne sme. Bol to kolotoč pocitov a aj neistoty. Raz sme sa smiali, raz plakali. Nevedeli sme, čo vlastne máme robiť. Boli sme z toho úplne vykoľajené. Jedny nám tvrdili, že postupujeme z 8. miesta, ďalší, že na olympiádu bolo treba skončiť do 6. miesta. Najlepšie na tom bolo, že všetci mali pravdu (smiech)
Takže je zbytočné sa vás teraz pýtať na vaše prvé pocity po dojazde do cieľa súťaže v K2 na 500 m? Dajú sa ešte teraz s odstupom niekoľkých mesiacov detailne priblížiť?
Na to sa radšej ani nepýtajte… Na to sa ešte aj teraz veľmi zle spomína…. Veď hneď po dojazde do cieľa sme boli presvedčené, že londýnska olympiáda bude tentoraz bez nás… Boli sme z toho veľmi zúfalé a smutné. Nechcelo sa nám žiť, veď niekoľkoročná drina vyšla nazmar. Bolo to veľmi zlé. Aj sme si poplakali, aj sme nadávali a kliali. Bolo nám veľmi zle.
Kto vám to prvý oznámil, že ste medzi ženskými posádkami, ktoré majú právo tento rok štartovať na OH v Londýne? Verili ste mu, alebo ste si mysleli, že si robí nepríjemné kanadské žarty na váš účet?
Naša švédska súperka v cieli nechápavo krútila hlavou, lebo nevedela pochopiť, že sme si vyjazdili nomináciu na olympiádu – a my sme boli veľmi smutné a nešťastné. Také malé slzavé údolie… Hneď za cieľom… Najskôr nehovorila nič, no potom jej to nedalo – a spýtala sa, prečo máme slzy v očiach, keď sme si vybojovali miesto do Londýna! To bol teda šok! Ona nám prvá vysvetlila, že dve dvojice, ktoré skončili pred nami na 2. a 7. mieste, sa do Londýna dostali ako členky štvorkajakov svojich krajín – Nemecka a Ruska – čo nám uniklo, lebo my sme svoju pozornosť zamerali iba na dvojkajaky. Nás a našich funkcionárov súťaže štvorkajakov nezaujímali, lebo sme v nich neštartovali (smiech).
Kedy to bolo definitívne potvrdené – a kedy ste namiesto tápania a dohadov získali istotu, že môžete štartovať na Hrách XXX. olympiády v Londýne?
Funkcionári nášho zväzu nám síce nejaké dohady o našom postupe na OH 2012 veľmi opatrne sprostredkovali niekoľko minút po pretekoch. Chlácholili nás, aby sme neplakali, že sa všetko dobre skončí, ale keďže to netvrdili na sto percent, nechceli sme im veriť. Považovali sme to iba za také ústretové gesto, aby nás utešili. Preto sme si počkali až dovtedy, kým to generálny sekretár Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky Boris Bergendi nevydiskutoval s funkcionármi Európskej kanoistickej asociácie (ECA). Ale aj po jeho ubezpečení, že máme olympiádu vo vrecku, sme si už radšej niekoľko dní počkali na oficiálny list z vedenia ICF, kde to konečne bolo čierne na bielom (smiech). Až vtedy, keď koncom augusta prišiel na zväz oficiálny list zo Svetovej kanoistickej federácie, sme sa začali radovať ako malé deti (smiech). Istotu sme získali až vtedy, keď sme čítali oficiálny dokument o našom práve štartovať na olympiáde. Od našich pretekov až po ten krásny list to trvalo celý týždeň! Tak si viete predstaviť, ako to boli pre nás nervy! Ale potom to už stálo za to… Už sme dali voľný priechod emóciám, už sme sa odviazali, ako sa patrí (smiech). Až potom sme mohli výskať od šťastia až do zachrípnutia (smiech). Olympiáda bola naša! Aj oficiálne.
Keď spomínate fakt, že na olympiádu ste postúpili s poriadne odratými ušami, verili ste pred svetovým šampionátom, že môžete na ňom v K2 žien na 500 m skončiť do 6. miesta – a priamo postúpiť na OH 2012 v Londýne? Bez akýchkoľvek pomocných barličiek, či takých neuveriteľne šťastných náhod?
Každý človek, ktorý chce v živote niečo veľké dokázať, si v prvom rade musí veriť. Veľmi veriť! Musí sám seba presvedčiť, že to dokáže! Bez zdravého sebavedomia by sme s Martinou neboli tam, kde sme teraz. Bez viery vo vlastné sily sa úspešne športovať nedá. My sme si verili. Veď sme pre to v príprave urobili veľmi veľa. Pre tento cieľ sme aj veľa obetovali. Trénovali sme v Amerike, Taliansku, Rakúsku, Maďarsku i doma. V príprave sme nič nepodcenili. Jazdili sme po sústredeniach a pretekoch. Za svojim veľkým cieľom – štartovať na druhej olympiáde – sme išli naplno. Takže jedno s druhým… A hlavne sme presviedčali jedna druhú, že na to máme (smiech). Tréner Petrla zasa presviedčal nás, my jeho. Až sme spoločne dospeli k názoru, že to určite v tom Szegede musí vyjsť (smiech).
Kedy vám počas náročnej predmajstrovskej prípravy bolo najťažšie a prečo?
Keď som v polovici sezóny na pretekoch Svetového pohára v Duisburgu ochorela a musela som brať antibiotiká, čo v praxi znamenalo prerušenie tréningu a nútený oddych. Vtedy mi nebolo všetko jedno, lebo dátum ME v Belehrade sa blížil – a ja som bola maród, nemohla som trénovať. To boli vtedy nervy! Nechýbalo veľa a dvojročná robota by vyšla nazmar. Našťastie všetko sa veľmi dobre skončilo, ale tie pocity neistoty, čo s nami ďalej bude, by som nepriala prežiť nikomu. Vtedy som si opäť raz uvedomila, že pre športovca – nakoniec nie iba pre neho – je najdôležitejšie zdravie. A aby toho nebolo málo, minulý rok som končila aj vysokú školu, ktorú som pre pekinskú olympiádu už raz odsunula bokom. Takže počas sezóny som sa musela učiť na štátnice (smiech). Našťastie, aj moje štúdium dobre dopadlo, no knihy zo školy som si vozila nie iba na tréningy a domáce či zahraničné sústredenia, ale aj na niektoré preteky. A samozrejme, že nie iba vozila, ale ich aj poctivo študovala (smiech).
Váš dlhoročný tréner v Novákoch Ľubomír Hagara vás viackrát pochválil, že okrem športu sa svojim serióznym prístupom nestratíte ani v školských laviciach. Na vašom prístupe veľmi oceňoval najmä to, že popri náročnom tréningu a špičkovom športovaní ste bez väčších problémov vyštudovali nie iba strednú, ale aj vysokú školu. Bolo to všetko naozaj bez väčších problémov?
O problémoch či neproblémoch počas môjho stredoškolského a vysokoškolského štúdia musia hovoriť iní… Ja sa predsa chváliť nebudem (smiech). To sa predsa nepatrí (smiech). Ale je pravda, že v roku 2004 som maturovala na priemyslovke v Novákoch. Študovala som odbor s názvom Technicko-informačné služby v chémii. A minulý rok v lete ešte pred ME v Belehrade som štátnymi záverečnými skúškami ukončila štúdium na bratislavskej Fakulte manažmentu Univerzity Komenského. Keďže pre intenzívnu prípravu na pekinskú olympiádu som mala toto štúdium prerušené, teraz som rada, že to už ho mám úspešne za sebou… Takže popri vrcholovom športe som naozaj myslela aj na zadné dvierka (smiech). Som pomerne čerstvou absolventkou UK v Bratislave.
Čo budete po skončení vysokej školy robiť? Kam by ste chceli zamerať svoju pozornosť ako vysokoškolsky vzdelaná manažérka?
Asi naozaj bude zo mňa manažérka, možno aj športová (smiech). Budem však úprimná. Teraz túto otázku ešte neriešim, lebo momentálne som členkou Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR a mojim povolaním je rýchlostná kanoistika. Som vrcholová športovkyňa, reprezentantka, olympionička. Preto teraz sa chcem naplno venovať príprave na londýnsku olympiádu. To je hlavný cieľ môjho aktuálneho úsilia. Lepšie povedané, nášho spoločného… (smiech). Civilné zamestnanie budem riešiť až po tohoročnej olympiáde. Uvidíme, čo s Martinou v Londýne dokážeme. V každom prípade chceme byť lepšie ako pred štyrmi rokmi v Pekingu.
V súčasnosti už máte miestenku na OH 2012 vo vrecku, už sa môžete pokojne chystať na svoju druhú olympiádu. K úspešnej repríze na olympijskej regate v Londýne vám pomohla aj spoločná príprava s Rakúšankami, ktorú ste si minulý rok opäť vyskúšali nie iba pred ME v Belehrade, ale aj pred MS v Szegede?
Určite áno. Spoločný tréning s dnes už aktuálnymi majsterkami sveta Yvonne Schuringou a Viktoriou Schwarzovou bol dobrým spestrením našej predšampionátovej tréningovej prípravy. V ich stredisku pri Linzi sme spolu trénovali už aj predvlani. Boli ste tam desať dní. Linz je pre nás ideálnym miestom, veď my na Slovensku nemáme regulárnu kilometrovú trať. Pripravovali sme sa s nimi tesne pred majstrovstvami sveta v Szegede a obe strany sme si sústredenie v tréningovom tábore v Linzi veľmi pochvaľovali. My sme boli nadšené z podmienok, ktoré Rakúšanky mali celý rok k dispozícii – a ony boli rady, že nemusia drieť samé, že majú dobré sparingpartnerky. Rakúšanky nám dokonca priamo v Szegede ďakovali, že sme ich vyburcovali k takému výkonu, že šampionát s prehľadom vyhrali. Obe svorne tvrdili, že vraj aj my máme veľký podiel na ich zlate. Obe dievčatá, ktoré vedie skúsený maďarský tréner veria, že pri spoločnom tréningu sa stretneme do tretice aj tento rok, keď všetci budeme ladiť formu na londýnsku olympiádu. Nám by to len vyhovovalo… Ak sa to naozaj udeje, bude to super. Linz je pre nás zemepisne blízko, čo je aj z hľadiska ekonomiky veľké plus a navyše je to pre nás príjemná zmena. Z nedávnych skúsenosti tiež vieme, že sa navzájom môžeme veľmi dobre a účinne potiahnuť. My sme si s Rakúšankami sadli ľudsky i športovo. Všetky štyri sa dokážeme spolu navzájom motivovať k poctivej práci a aj tvrdému tréningu. Viete, v skupine dievčat to všetko ide akosi ľahšie (smiech).
Je to bežný jav, aby sa súperky, ktoré bojujú o medaily na MS a najmä o nomináciu na OH, spoločne pripravovali v jednom tréningovom stredisku?
Ale áno. Vo svete športu je to častý jav. Veď my sa za tie roky, čo spolu súťažíme, tak dobre poznáme, že už nemáme pred sebou čo skrývať (smiech). Príprava s Rakúšankami sa nám osvedčila už pred doma –troma rokmi. Ony pomohli nám, my im. Poznáme sa už dlhšie, keď nás oslovili, že sa chcú spolu s nami pripravovať, obe sme okamžite súhlasili. Veď na Slovensku momentálne nemáme konkurenciu, súťažíme samé medzi sebou. Za nami je výkonnostná diera. Mladé pretekárky ešte na našu úroveň nedorástli. Preto si myslíme, že tréning s Rakúšankami bol veľmi dobrý nápad. Aj vďaka spolupráci s nimi sme sa nakoniec dostali na olympiádu do Londýna. Takže úžitok z tejto spolupráce majú obe strany (smiech).
Vzhľadom na to, že v Szegede ste museli v jeden deň absolvovať dva mimoriadne dôležité štarty – kvalifikáciu a semifinále, medzi ktorými bol iba trojhodinový časový rozdiel, nemali ste obavy, že takú hektiku nezvládnete, že nabitý harmonogram MS sa môže veľmi negatívne prejaviť na vašich výsledkoch – a vy v snahe o postup na OH skončíte na pol ceste? Budete sa naháňať za dvoma cieľmi a nesplníte ani jeden?
S týmto sme nejaké extra veľké problémy nemali, lebo program szegedského šampionátu sme už dávnejšie detailne poznali a veľmi dlho sme sa naň chystali. So všetkým, čo k nemu patrilo. Aj s presadaním z lode do lode a krátkou rozcvičkou na vode (smiech). Lenže niečo iné je obyčajný tréning a niečo iné zasa ostré preteky, v ktorých sa dokonca bojuje o olympiádu! Cítili sme ohromnú zodpovednosť, lebo sme vedeli, že ak svetový šampionát v Szegede nezvládneme, že už žiadny ďalší reparát nebude! Už nebude šanca niekde tú chybu alebo zaváhanie napraviť! Je síce pravda, že sme z toho všetkého, čo nás v Maďarsku čakalo, mali malú dušičku, ale verili sme si, že to predsa dokážeme (smiech). Ak by sme harmonogram lanského svetového šampionátu nezvládli, olympiáda v Londýne by bola bez nás… Je síce pravda, že v Szegede sme sa poriadne naháňali s takmer vyplazeným jazykom, ale napokon stálo to za to. Pocit, že ste splnili hlavný cieľ, veľkú túžbu, o ktorej ste dlhšie snívali, je predsa úžasná vec! To je zážitok na nezaplatenie! Ten pocit šťastia sa nedá slovami ani dosť dobre vyjadriť. To treba prežiť (smiech). Pravda, okrem tých pochybností, zmätočných informácií a tej obrovskej neistoty, ktorú sme na šampionáte v Maďarsku a aj po ňom zažili na vlastnej koži. Ale o tom sme už predsa hovorili. K tomu sa už radšej nebudeme vracať… Dobre?
V poriadku. Mimochodom, mali ste čas po MS v Szegede – a najmä po tých veľkých nervoch okolo rébusu, či ste do Londýna postúpili, alebo nie- si dobre oddýchnúť, relaxovať a zregenerovať sa?
Ale áno. Po šampionáte som bola dlhšie doma. Stihla som aj dovolenku. Oddýchla som si dobre. Už som to veľmi potrebovala, lebo predolympijská sezóna bola veľmi náročná. Fyzicky – a najmä psychicky. Bol to nápor na nervy. Obe sme veľmi šťastné, že rok 2011 máme úspešne za sebou a teraz nás čaká tvrdá príprava na londýnsku olympiádu, na ktorej by sme chceli urobiť reparát za nevydarené semifinále na OH 2008 v Pekingu, v ktorom sme zaostali za našimi plánmi a nepostúpili sme do vytúženého finále. Teraz v Londýne budeme mať druhý pokus. Všetci veríme, že oveľa vydarenejší ako v spomínanom Pekingu (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka