BRATISLAVA 15. novembra (WEBNOVINY) – Štyri desaťročia boli viacerí ľudia prenasledovaní pre svoju vieru a náboženské presvedčenie a preto podľa Konferencie biskupov Slovenska (KBS) nesmieme zabudnúť na obete komunizmu, na všetkých prenasledovaných a nespravodlivo väznených. Osobitne cirkev spomína na tých, ktorých diktátorský režim pripravil o život.
Cirkev je s odstupom času vďačná
„Pri pohľade do minulosti cítime vďačnosť a úctu voči osobnostiam, ktoré odhaľovali pravdu a prebúdzali v ľuďoch nádej na život v slobode. Hrdinskí biskupi, kňazi a laici, ktorí najmä v pohnutých päťdesiatych rokoch s odvahou vzdorovali nastupujúcemu režimu. Boli to tisíce známych i neznámych kňazov a laikov, ktorí svojou osobnou angažovanosťou prispeli k pádu komunistickej ideológie,“ uvádza sa vo vyhlásení KBS k výročiu nežnej revolúcie.
Biskupi pripomenuli, že nežná revolúcia na Slovensku sa začala sviečkovou manifestáciou 25. marca 1988. „Dvadsiate piate výročie nežnej revolúcie je pre nás dôkazom, že dobro je vždy silnejšie ako zlo. Vďaka mnohým odvážnym ľuďom sa toto zlo pred štvrťstoročím skončilo,“ zdôraznili.
S odstupom času je cirkev vďačná za všetky pozitívne zmeny, ktoré sa v našej spoločnosti uskutočnili. „Žijeme v slobodnej krajine, kde môžeme slobodne vyznávať svoju vieru, sme neoddeliteľnou súčasťou európskeho integračného procesu. Našimi najväčšími výzvami sú obrana základných ľudských hodnôt, rodinná politika, demografická otázka, budovanie sociálne trhového štátu a obnova dôvery vo verejné inštitúcie,“ konštatovali biskupi s tým, že pozývajú všetkých verejných činiteľov i občanov, aby spoločne budovali krajinu, v ktorej budeme môcť žiť dôstojný život.
Pre rehole po novembri 1989 nastalo nové obdobie
Od roku 1950 totiž rehoľníci museli žiť v tajnosti, keď komunistický režim rehole zlikvidoval. Jezuitský kňaz Ladislav Csontos by však dobu, ktorú prežil, nemenil. „Treba žiť naplno, keď žijeme. Žili sme prekrásnu dobu. Je to vec vnútornej a vonkajšej slobody. Vnútorne som bol slobodný aj vtedy. Sloboda je úžasný dar, aby človek mohol rozvinúť seba samého. Každá sloboda je ponukou a záväzkom rozvinúť svoju osobnosť. To sa môže urobiť len v láske darovaním sa. Zasvätený život je úplné darovanie sa Ježišovi Kristovi. To bolo možné aj pred rokom 1950, aj po roku 1950,“ povedal pre agentúru SITA.
Podľa Csontosa nepriateľom Cirkvi nikdy neprekážali tí, ktorí boli ochotní robiť kompromisy. „Spôsob rehoľného života bol znamením vernosti Ježišovi Kristovi pre kňazov a veriacich. Rehoľný život je totiž spôsobom zasvätenia sa Bohu bezo zvyšku. Takáto bezvýhradná oddanosť Bohu vyjadrená sľubmi podľa troch evanjeliových rád poslušnosti, chudoby a čistoty je veľmi dôležitým znamením Cirkvi,“ zdôraznil.
Toto podľa neho totalitné režimy strpieť nemôžu. „Nemôžu strpieť ideového konkurenta. Totalitný režim si totiž robil nárok na celého človeka, aj na jeho zmýšľanie. Vyžadovali od učiteľov, aby sa zriekli viery. Tento totalitný tlak chcel vyhnať náboženstvo zo života spoločnosti. V tejto zvrátenej ideológii možno vidieť dôvod nezmyselných prenasledovaní,“ konštatoval jezuita Csontos.
Kiska prijal Porošenka, Slovensko trvá na integrite Ukrajiny
Novembrové udalosti vnímame menej pozitívne, ukázal prieskum
So slobodou nevieme nakladať, tvrdí aktér novembra '89
V Bratislave stále chýba centrálny pamätník k novembru '89
Psychiater Pavel Černák: Štvrťstoročie od novembra ´89 strácame hodnoty
Slováci si od nežnej revolúcie polepšili, rástli im aj platy
Pre formáciu rehoľníkov bolo každé obdobie iné
Na vysokej škole v Bratislave Csontos získal kontakt na vysokoškolské spoločenstvá. „Pán kaplán ma poslal za jezuitom Alojzom Šaturom. Zoznámil som sa s Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym, ktorí ma vtiahli do štruktúry vysokoškolských spoločenstiev. Išiel som na prvé duchovné cvičenia,“ povedal s tým, že cez spoločenstvá vysokoškolákov sa zoznámil s biskupom Korcom, dominikánmi, verbistami, saleziánmi. Najviac mal spojenie so spoločenstvom Fatima. „Nakoniec som si povedal, že idem k jezuitom, pretože tí precvičia aj rozum a snažia sa aj o solídny duchovný život. V roku 1974 na začiatku piateho ročníka som začal noviciát,“ povedal.
Formácia mladých rehoľníkov bola za komunizmu v každom období iná. Podľa Csontosa boli dve výrazné etapy – 50. a 60. roky a potom do roku 1990. „V prvom období bolo dôležité, že rehole mali v roku 1950 pomerne veľa mladých nevysvätených bohoslovcov. Bolo treba, aby udržali kontinuitu svojej formácie. Väčšinou tam bol model formácie individuálny,“ uviedol.
Po tom, ako došli do civilu z pracovných táborov, bol podľa neho silný tlak. Keď boli totiž spolu, ľahšie ich identifikovali a potom ich zatvárali. „Do roku 1968 pokračovala preto formácia opatrne až do amnestie. Vtedy dostala formácia nový nádych. Postupne vznikli rôzne modely formácie. Niektoré viac na individuálnom kontakte alebo ako františkáni, ktorí mali malé kláštory. Týchto komunít bolo veľa,“ povedal.
Csontos ešte mal noviciát, bol individuálny, ale po jeho prvých sľuboch v roku 1976 sa začali vytvárať malé komunity novicov. „Bývali sme po jednom až dvoch. Mali sme víkendové stretnutia komunít od päť do osem členov. Mali sme komunity noviciátsku, formačnú, tých čo študovali filozofiu a teológiu. Mladí kňazi mali ďalšiu komunitu. Každú komunitu mal na starosti jeden kňaz,“ povedal. Jezuiti vtedy mali aj študijné komunity, kde konzultovali oblasti teológie. „Postupne to nadobudlo usporiadanú podobu s riadnou kandidatúrou, noviciátom, štúdiom so skúškami. Jedno obdobie som bol aj ja asistent pre štúdium filozofiu a jedno som zas robil novicmajstra,“ dodal.
Vysviacku musel Csontos absolvovať v zahraničí
Kňazskú vysviacku absolvoval Csontos tajne v zahraničí. „V tom čase prebiehali rokovania Svätej Stolice s Československom. Kardinál Casaroli žiadal od otca biskupa Korca, aby sa zdržiaval biskupských aktivít, lebo to komplikuje rokovania o obsadení biskupských stolcov na Slovensku. Bol to len taktický ťah štátu na obmedzenie cirkevného života v Československu. Preto nás svätili v zahraničí,“ pripomenul.
Jezuitský provinciál sa vtedy stretával s asistentom generálneho predstaveného pre východnú Európu potajomky vo vlaku. Ten cestoval z Viedne do Varšavy a v Břeclavi k nemu pristúpili českí a slovenskí provinciáli, ktorí v Českom Těšíne vystúpili. Vo vlaku prerokovali všetky nevyhnutné veci. „Keďže vedeli v Ríme o chybnej politike kardinála Casaroliho, zariadili nám kňazskú vysviacku v Poľsku, kde nás arcibiskup zobral do svojej súkromnej kaplnky, v ktorej sa konala kňazská vysviacka. Primície sme neslávili,“ spomína Csontos.
V reholi jezuitov sa udržiavala taká zásada, že niektorí členovia Spoločnosti Ježišovej bývali v rezerve, teda počkajú po vysviacku ďalších, až potom boli pustení do pastorácie. „Po vysviacke našou úlohou bolo pokračovať v štúdiu. Keď sa neskôr ukázalo, že rokovania medzi Vatikánom a Československom nikam nevedú, Vatikán opäť povolil kňazské vysviacky biskupovi Korcovi,“ dodal Csontos.
