Čínska politika jedného dieťaťa bola od počiatku vystavená kritike, úrady však prísne trvali na jej rešpektovaní. Niekedy aj za cenu ľudských životov. Tejto propagande napomáhali aj oficiálne stanovené heslá. Ich tvrdosť v súčasnosti úrady zmierňujú.
Systém obmedzovania pôrodnosti v Číne niekoľkokrát menili. Raz bol tolerantnejší, inokedy ho pritvrdili. V poslednom čase je dokonca v jednotlivých oblastiach odlišný, lebo ich predstavitelia majú rôzne názory a obavy. Hotové Kocúrkovo. V zásade však stále platí, že mať v Číne druhé dieťa je na väčšine jej územia problém.
Nové heslá
Tón oficiálnych sloganov, ktoré vidno na stenách a propagačných tabuliach po celej krajine, sa však zmierňuje. Čínske úrady už nerazia propagandu: „Starajte sa o menej detičiek a o viac prasiatok!“ A ani už nechcú používať tvrdé vyhrážky: „Dom zbúrame, kravu odvedieme, keď výzvu na potrat nevypočujete!“
K naozaj morbídnym heslám patrilo aj: „Ďalšie dieťa znamená ďalší hrob!“ Tieto výzvy bežne používalo aj hlavné mesto Peking, nielen vzdialenejší vidiek.
Čínski úradníci teraz tvrdia, že ich doterajší dobrý úmysel mohol byť nevhodne pochopený ako zastrašovanie, čo údajne nikdy nechceli. Preto ak nebudú slogany také tvrdé, mohli by dosiahnuť lepší efekt práve svojou hĺbkou a správnym nasmerovaním.
Špeciálny výbor prišiel s novou várkou stodeväťdesiatich hesiel. Je medzi nimi napríklad hlbokomyseľné: Matička zem je príliš unavená na to, aby mohla živiť ďalšie detičky.
Nechcené dievčatá
Obmedzenia pri narodení druhého dieťaťa ale napríklad Peking stále neuvoľnil. Chvíľu sa síce pohrával s názorom, že ľudia s vyšším vzdelaním by mohli dostať túto šancu, ale záverečný verdikt je jasný: Keďže posudzovať kvalitu osobnosti je zložité a nedá sa to len na základe dosiahnutého vzdelania, ostane doterajšia politika plánovania rodiny nezmenená.
Situácia mešťanov je prirodzene oveľa lepšia. Funguje najmä sociálny systém, ktorý zatiaľ nie je k dispozícii vidieckym oblastiam a roľníkom. Tí sa stále musia o seba starať sami aj v krízových situáciách. Vidiečanom je preto vo všeobecnosti tolerované aj druhé dieťa. Znamená pre nich totiž zabezpečenie v starobe.
Synovia sú pritom tradične viacej cenení ako dcéry, pretože ostávajú v rodine a starajú sa o svojich rodičov, keď zostarnú a, samozrejme, zachovávajú rod. Počas prísneho dohľadu pri politike jedného dieťaťa sa na vidieku stávalo, že narodenie dcéry rodinu prinútil hľadať riešenie, ako sa predsa len dopracovať k synovi. Malé dievčatká ešte v dojčenskom veku tajne zabíjali tak, aby to vyzeralo ako náhodná smrť. Potom sa mohli rodičia opäť pokúsiť o syna. V tom lepšom prípade končili dievčatá v preplnených detských domovoch.
Milióny dôchodcov
Výzva na obmedzenie pôrodnosti je stále aktuálna. Napriek tomu, že mladé pekinské a veľkomestské rodiny majú na zaplatenie vysokej pokuty za druhé dieťa. Beztrestne ho môžu mať iba tí rodičia, ktorí sami pochádzajú z jednodetných rodín. Úrady veria, že ak by všetky tieto páry jedináčikov mali druhé dieťa, pomohlo by to vyriešiť problémy s nedostatkom pracovných síl a zároveň by to prispelo k omladeniu populácie.
Plánovacia, už jedenásta päťročnica pamätá na všetko. Na jej konci v roku 2010 bude v krajine stosedemdesiatštyri miliónov seniorov. Východiskom by však nemala byť zvýšená pôrodnosť, ale zefektívnenie sociálneho systému. Konečne by sa malo dostať výhod aj dedinčanom.
Zapojený predseda
V druhej polovici 20. storočia bola Čína nadšená z expanzie pôrodnosti. Komunisti to spočiatku považovali za obrovskú výhodu. Neskôr im však svitlo. V roku 1956 prišlo ministerstvo zdravotníctva s prvou propagandistickou kampaňou. Bola mierna a takmer vôbec nezabrala. Po každom ekonomickom posune počet detí narastal.
Ďalšia snaha na začiatku šesťdesiatych rokov hlásala výhody neskoršej svadby. V roku 1964 sa kancelárie pre kontrolu pôrodnosti začlenili medzi centrálne vládne úrady. Pôrodnosť klesla na polovicu. Chaos z kultúrnej revolúcie však kampaň zastavil. Znova ju rozbehli až po roku 1972. Na vidieku lekári roznášali informácie a antikoncepciu členom združenia ľudu.
V roku 1973 sa do myšlienky plánovaného rodičovstva zapojil aj predseda Mao Ce-Tung.
Uprostred sedemdesiatych rokov pre mestské rodiny odporúčanli maximálne dve deti a pre vidiecke tri až štyri. Od roku 1979 sa tento limit scvrkol pre obe kategórie na jedno dieťa.
Posledná celonárodná zmena nastala v roku 1986. Vládny program povolil väčšinovým národnostiam dve deti, tri za špeciálnych okolností a úplne bez limitu boli etnické skupiny s nízkou populáciou.
Šikmé očká
Program jedného dieťaťa bol kombináciou propagandy, sociálneho nátlaku a dokonca až násilného zásahu. Odmeňoval tých, ktorí systém dodržiavali a pokutoval tých, ktorí tak nerobili. Manželské páry s jedným dieťaťom mohli mať lepšiu starostlivosť o dieťa, školy zdarma, peňažné prémie… Pokutou za druhé dieťa bolo zníženie platu, drahšia zdravotná starostlivosť a horší prístup k bývaniu.
Špeciálne vidiecke pracovníčky pre ženské veci bez pardonu hlásili vyššie, kto nepoužíva antikoncepciu, napriek tomu, že už jedno dieťa má a kto otehotnel. Neoprávnene tehotné ženy boli nútené potratiť a následne aj podstúpiť sterilizáciu. Tieto praktiky boli, samozrejme, vždy kritizované humanitárnymi organizáciami z celého sveta. Čína je však svojská a tvrdohlavá.
Ktovie, ako by dnes vyzerala, keby nebolo prísnej kontroly pôrodnosti? Nič nie je ideálne. Krajina je doslova posiata hýčkanými jedináčikmi, ktorí si môžu dovoliť skákať svojim rodičom po hlavách. Hovorí sa im aj malí cisári. To nie je iba prirovnanie, ale tvrdá realita. Moderné čínske deti sú rozmaznané a tučnejú. Ich rodičom sa žije stále lepšie a preto im dávajú doslova všetko, čo im na šikmých očkách vidia.
Vlády niektorých čínskych provincií od politiky jedného dieťaťa ustúpili. Napríklad Kanton sa obáva, že populácia zostarne natoľko, že na dôchodcov nebude mať kto robiť, preto vyzýva na zvýšenie pôrodnosti.
Nežiaduce lásky
Súčasťou politiky obmedzovania pôrodnosti je aj pôsobenie na deti v školách. Napríklad skoré vzťahy sú nežiaduce. Deti treba zaujať iným vecami. Základná škola v najľudnatejšej krajine sveta trvá šesť rokov. Po nich nasleduje ešte trojročná povinná stredoškolská dochádzka. Za ten čas sa deti naučia takmer štyritisíc znakov. Učitelia na stredných školách pri tom majú za povinnosť dbať aj o to, aby ich žiakov zbytočne nerozptyľovali prvé lásky.
Rodičia dávajú svojim deťom väčšinou celkom normálne čínske mená. Doba pokročila a dnes sa už príliš nenosia mená po straníckych vodcoch. Našiel sa dokonca aj pár, ktorý chcel svoju ratolesť pomenovať znakom zavináča z elektronickej pošty. Vraj to mala byť slovná hračka. Po anglicky sa zavináč povie at a Číňania to vyslovujú ai ta, čo v mandarínskej čínštine znamená ľúbim ho. Žiaľ, čínske pravidlá takéto úchylky nedovoľujú.
