Hoci je Izmir tretím najväčším mestom Turecka a miešali sa v ňom snáď všetky kultúry, ktoré kedy krajinou kráčali, pre mnohých zostáva stále veľkou neznámou.
Parky plné ľudí
Z diaľky pôsobí turecký Izmir ako nekontrolovateľný zhluk domov, pahorkov a minaretov. Niet divu, že je tretím najväčším mestom celej krajiny. Aj keby to človek vopred netušil, na tomto mieste tomu uverí. Hore nad mestom sa dvíha starobylá pevnosť, nad ktorou sa hrdo týči červeno-biela vlajka ozdobená hviezdou a polmesiacom.
Turci sú veľmi hrdým národom a preto sa v mestách neustále striedajú vlajky s portrétom otca moderného Turecka Atatürka. Dnešný Izmir, ktorý dostal svoje moderné meno až v roku 1930, je mozaikou živých štvrtí. Na jednej strane je neskutočne moderný- s nákupnými centrami, kinami, výškovými budovami, bankami, kanceláriami či areálmi, ktoré hlásajú z pútačov, že sa mesto uchádzalo o prestížne EXPO 2020. Napokon ho Izmiru vyfúkol Dubaj, no nič to nemení na tom, že Izmir patrí medzi najmodernejšie turecké mestá. Azda najviac to cítiť na promenáde lemujúcej brehy Egejského mora. Horizont sa zaplnil niekoľkými loďami, člnmi, no i obrovskými trajektami a nákladnými loďami križujúcimi svetové moria. Už roky patrí mesto k najdôležitejším prístavom celého tureckého pobrežia, a tak niet divu, že sa tu denne premelú stovky lodí. Kamene na pobreží slúžia ako miesto stretnutí. Sedí tu rodinka lúskajúca slnečnicové semiačka, vedľa mladík s dievčaťom s pohľadmi uprenými do diaľky, niekoľko študentov s vodnou fajkou a kolorit dotvára zopár starších mužov s udicami snažiacimi sa nachytať ryby. Ani priľahlý park s dokonalým trávnikom nezaostáva a prilákal celé rodiny. Je piatok podvečer, a tak sa všetci vybrali do ulíc. Z veľkých kanvíc sa do pohárikov nalieva čierny čaj, rozvoniava tu jedlo a obyčajný park sa odrazu stane miestom čulého ruchu. Aj reštaurácie na promenáde s výhľadom na more ožili a na stoloch pristávajú špeciality tureckej kuchyne. Niekto si dá grilovanú rybu, inde sa vyníma iskender kebab s rajčinovou omáčkou a bielym jogurtom, vedľa pristanú köfte s grilovanou zeleninou a omamnú vôňu okolo seba šíri aj karniyarik, teda grilovaný baklažán plnený mletým mäsom. Mnohí popíjajú čaj, ale tu na západe Turecka sa na stole objaví aj orosený pohár miestneho piva Efes či dokonca fľaška Yeni Raki.
Pod Hodinovou vežou
Ak by sme hľadali najrušnejšie miesto celého prímorského Izmiru, našli by sme námestie Konak Meydani. Stalo sa symbolom moderného mesta a príjemne prepája promenádu s hlavným bulvárom, ktorý samozrejme nesie meno Atatürka. Bulvár dýcha reáliami moderného Turecka. Butiky sa striedajú so značkovými obchodmi, podniky s barmi a sem-tam sa objaví reštaurácia, kde sedí niekoľko ľudí pri čaji či káve. Námestie Konak pulzuje životom od rána do večera. V jeho srdci pulzuje kamenná Hodinová veža, okolo ktorej sa zbiehajú holuby a predavačky orieškov, slnečnicových semiačok a predavač s kanvicou čaju. Hodinová veža nesie rukopis Francúzov, pretože jej architektom sa stal francúzsky rodák a v Izmire stojí na svojom mieste už od roku 1901, aby tak oslávili 25.výročie vlády sultána Abdülhamida II. Ženy so šatkami vo vlasoch sa potulujú pomedzi sediacich a snažia sa predať niekoľko červených ruží. Hoci je Turecko islamskou krajinou, sekularizmus je tu stále cítiť, a preto šatky nosia len niektoré dievčatá. Vyzerajú ako Európanky, len majú tmavšie vlasy, oči a jemne orientálne črty. Malé decká v dresoch svojich obľúbených tureckých futbalových klubov sa naháňajú za loptou a tá sa im občas zatúla ďalej až k obchodom, no vždy im ju niekto kopne späť. Námestie Konak uzatvára aj zopár ďalších zaujímavých stavieb. Sídli tu radnica mesta, starý guvernérsky palác a maličká mešita Yali Camii z 18.storočia s jedným minaretom. Je postavená v tradičnom osmanskom štýle a po celej krajine sú ich tisícky. Aj napriek tomu je v nich zakliate niečo príťažlivé, čo prinúti návštevníka zahľadieť sa do nej.
Bazárové srdce mesta
Aj napriek tomu, že Izmir na prvý pohľad vyzerá ako veľmi moderné turecké mesto, zostali tu našťastie miesta, kde dodnes pulzuje onen starých ruch orientálnych príbehov, bez ktorých by turecké či kedysi osmanské mesta boli ako telo bez duše. Moderné štvrte sa odrazu stratia a pred očami sa rozprestrie svet úzkych uličiek strácajúcich sa medzi ošarpané vysoké domy. Presne oni sa stali domovom pre bazárové uličky. Staré domy si ešte pamätajú osmanské časy, ba aj nepokojné obdobie, kedy na seba útočili Gréci a Turci a pamätajú si aj nevraživosť oboch národov. Dnes však v uličkách cítiť pokoj pretkaný desiatkami vôní, ktoré okolo seba šíria obchodíky. Mnohé ulice zaplavilo šatstvo od výmyslu sveta a viacero žien sa prehrabuje medzi tričkami, sukňami, šatkami či kabátmi. Akonáhle zmizne oblečenie, objavia sa topánky, botasky, sandále a za nimi kusy látky či koberce a menšie kilimi. Obchodníci sedia vonku, aby mali prehľad o svojej uličke a takmer každú chvíľku sa s niekým zdravia. Tí, čo majú viac času, si sadnú, zarozprávajú sa a nechajú si od mladého chlapca priniesť poháriky čierneho čaju, aby im rozhovor lepšie ubiehal. Čaj sa tu pije na litre a nikdy sa ním nič nepokazí. Najexotickejšími a najpestrejšími časťami bazára sú miesta, kde dostať ovocie, zeleninu či oriešky. Obchodníkov syn stojí vonku pri orieškoch a pomaličky nakladá do pripravených sáčkov z pistácii, neskôr z arašidov a napokon do nich primieša niekoľko kešu orechy. Obľúbené sú najmä sušené plody a spomedzi nich vynikajú chutné marhule z Malatye či figy z južného pobrežia. Niektoré obchodíky ponúkajú aj namletú kávu a vrecia naplnené čajom. Akoby sa návštevník ocitol o niekoľko desiatok či storočí rokov v minulosti a môže sa tu prechádzať krásnym bazárom. Všetko tu žije ako v rušnom mravenisku. Stačí pár krokov a kulisy sa zmenia, no zostávajú zaujímavými. Chlapci priamo na ulici čistia topánky a chlapík s hustými fúzmi zviera v ruke obrovitánsky nôž, aby mohol narezať kebab z otáčajúcej sa ihly, vložiť do čerstvej žemle a podať hosťom sediacim na malých, drevených stoličkách. Inde sa zase obeduje polievka mercimek, no aj sem sa dostanú vône grilovaných rýb či dokonca mušlí. Stredomorská kuchyňa je v Izmire hlboko zakorenená. Bazár sa znenazdajky stratí a za hlavnou ulicou sa objaví stará železničná stanica Basmane. Keď ustúpia domy, ukáže sa vysoký pahorok dokonale pohltený zástavbou. Akoby tam nebolo ani miesta pre ihlu, tak sú vedľa seba naukladané domčeky a občasné mešity. Izmir to je jedno prekvapenie za druhým.
Hľadanie starej Smyrny
Pobrežný Izmir je starším mestom, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pre milovníkov histórie sa totiž dnešné mesto stalo synonymom pre starovekú Smyrnu. Jej dejiny a príbehy sú dejinami celého pobrežného Turecka a na svojom mieste stojí už viac než 2600 rokov. Zastavil sa tu dokonca aj Alexander Veľký počas svojho slávneho putovania na východ a ruiny mesta, ktoré vidíme dnes, dotvorili podľa svojich predstáv Rimania. Hľadanie stôp starovekého mesta pripomína hľadanie ihly v kope sena. Len občas sa zjaví značka ukazujúca smer, no o to väčšia radosť sa preženie mysľou, keď sa na konci ulice medzi vysokými domami odrazu objavia kamenné majáky minulosti. Z roviny sa dvíha niekoľko štíhlych korintských stĺpov. Ich vzácne biele hlavice vyzerajú, ako by boli len položené na vrchole stĺpov a silnejší vietor by sa s nimi dokázal pohrať. Prázdny priestor predstavuje niekdajšiu Agoru a pár krokov odtiaľ ležia ruiny Baziliky. To, čo vidieť naokolo, nechal postaviť rímsky cisár Markus Aurélius. Kamenné oblúky vrhajú tiene na mramorovú dlažbu, no cez ňu si už pomaličky, ale isto razia cestu trsy trávy. Krajina sa snaží Smyrnu pohltiť, ale ona sa nedá, veď tu prečkala už stáročia. Človek je tu sám. Len zopár turistov meralo cestu medzi ruiny, no inak tu nikoho niet. Dlhé roky ľudia zabudli, že stará Smyrna stála na tomto mieste, pretože Byzancia ju pochovala. Timur Veľký tu porazil rytierov Hospitalitov a na konci prvej svetovej vojny ju okupovali Gréci. Až neskôr jej archeológovia vdýchli život, a tak tu hrdo stojí dodnes a poukazuje na to, aké veľké dejiny a príbehy sú zakliate v dnešnom Turecku.
