Južné pobrežie Turecka je dobre známe aj pre našinca, no stále tu je veľmi veľa miest, kam sa turisti nezatúlajú. Jedným z nich je historické Fethiye ležiace na brehu mora. Dvíhajú sa nad ním staroveké hrobky kráľov a z bazárov rozvoniavajú grilované ryby.
Prístav v zátoke
Pobrežie Stredozemného mora je posiate mestami či mestečkami, no nie každé z nich malo toľké šťastie, aby ho starobylé sudičky obdarovali hneď niekoľkými lákadlami.
Turecké mesto Fethiye však patrí medzi tie šťastné miesta a v jeho uliciach je to cítiť. Obľúbená Antalya leží viac než 200 kilometrov na západ, no tu návštevník pocíti závan tureckého života akosi viac a výraznejšie. Na prvý pohľad je Fethiye moderným mestom so všetkým, čo k tomu patrí. Pri druhom pohľade sa začnú na povrch prebíjať stopy starovekej minulosti, ktorou je mesto krásne prepletené. Fethiye leží v zátoke chránenej dvomi prírodnými prstami, medzi ktoré sa vopchal prístav pre lode a jachty. Z opačnej strany sa dvíha pahorok posiaty domami a občasnými skalnatými bralami. V nich sa nachádzajú aj slávne hrobky – jeden zo symbolov dnešného mesta.
Moderné mesto dnes vymedzuje dlhokánska promenáda lemujúca more. Ak sa niečo deje, takmer s určitosťou sa to deje práve tu. Breh zdobí niekoľko odparkovaných lodí, drevené jachty zvané gület, ale aj veľké výletné lode plné ohlušujúcej hudby. Niektoré sú len reštauráciami, kde sa človek môže najesť priamo na palube, iné ponúkajú výlety do okolia na malé ostrovčeky, do Kleopatrinych kúpeľov alebo k prekrásnej pláži zvanej Ölüdeniz. Ráno je promenáda pokojná a tichá, ale večer je plná ľudí, pretože tu vedľa seba stojí niekoľko zaujímavých podnikov a barov. Kúpať sa tu veľmi nedá, na to sú vhodné skôr pláže za mestom či na ostrovoch, ale aj napriek tomu má svoju prímorskú atmosféru. Nad hlavami vyrástli palmy a pri západe slnka sa celá zátoka nádherne sfarbí do príjemných farieb. Večer sa tu podávajú dary mora od výmyslu sveta či grilované ryby, ktoré sa zapíjajú tradičnou pálenkou zvanou raki alebo čajom. Hoci je Turecko moslimskou krajinou, je tu cítiť sekularizmus, a preto mnohí domáci nemajú žiaden problém s alkoholom. Na východe krajiny, v konzervatívnych oblastiach, by sme ho nenašli, ale tu ľahko podľahnú dovolenkovej atmosfére a na všetko sa nazerá úplne inak.
Stopy Lýkijcov aj Atatürka
Moderné ulice Fethiye sa sem-tam striedajú so staršími miestami, ale mnohé stavby, ktoré by na prvý pohľad potvrdzovali starobylosť mesta, sa kvôli zemetraseniu z roku 1958 navždy stratili. V centre mesta stojí nielen radnica, ale aj mestské múzeum mapujúce historické dedičstvo starovekej Lýkie, ktorá sa tu kedysi rozkladala. Návštevníkom pripomínajú aj to, že boli ešte pred sto rokmi súčasťou Osmanskej ríše. V záhrade radnice leží takmer nepovšimnutá monumentálna lýkijská hrobka stará takmer 2500 rokov. Je zapustená do zeme a na hlavnom kamennom tele leží položený ťažký vrchnák ozdobený reliéfom. Nikto sa tu pri nej nepristaví, hoci u nás by v múzeu mala samostatnú miestnosť. V parku sa z podstavca na život v meste pozerá socha Atatürka, zakladateľa moderného Turecka, ktorého domáci prezývajú „otec vlasti“. Aj hlavná ulica nesie jeho meno a podobnú by sme našli snáď v každom tureckom meste. Nad strechami domov sa objaví pahorok, na vrchole ktorého stoja ruiny niekdajšej pevnosti. Podľa archeologických objavov tu pevnosť stála už okolo roku 400 pred Kristom, no tá sa prakticky nezachovala. Zničené kamenné steny, nad ktorými veje červená vlajka Turecka ozdobená bielym polmesiacom a hviezdou, patria pevnosti Križiakov z 12.storočia. Fethiye ležalo na jednej z hlavných trás, a preto si tu rytieri rádu sv.Jána postavili pevnosť, aby boli v bezpečí. Ulice sprevádza chaos. Križujú sa tu mikrobusy jazdiace po pevných trasách, autobusy, autá a motorky. Najmä tie ovládli mladí a zdá sa, akoby to bol najbežnejší dopravný prostriedok. Trúbenie je tu na dennom poriadku a hoci pri cestách stoja semafory, nie vždy majú pre ne vodiči porozumenie. Tu cítiť, že Fethiye leží naozaj v Ázii a hoci sa miestami tvári ako európske mesto, jeho duša je posunutá na východ.
Pod starovekými hrobkami
Cesta k pahorku a skalnatým bralám nad mestom sa vinie cez rôzne štvrte. Tie bližšie k centru mesta sú príjemné a udržiavané, no tie takmer pod bralami sa menia na chátrajúci zhluk domov. Aj tu samozrejme žijú ľudia a svoj čas trávia na priedomí či v záhrade, ale domy sa pomaly, ale isto rozpadávajú. Jedno však majú spoločné – kvety a ovocné stromy. Takmer všade vyrastajú farebné bugenvílie a vzduch je presiaknutý sladkastou vôňou dozrievajúcich fíg. Podobne, ako v centre mesta, aj tu sú sem-tam pohodené staroveké kamenné sarkofágy. Jeden sa ukrýva pod korunami stromov a druhý stojí priamo na ceste a okolo neho prefrčia autá a motorky. Konečne sa rozostúpia domy a objaví sa skalnaté bralo posiate hrobkami. Je to nádherný pohľad, pretože skala miestami pripomína prevŕtaný ementál. Hrobky sú cenným historickým dedičstvom. Patria k starovekému mestu Telmessos, ktoré tu založili a postavili ešte okolo roku 400 pr.Kr. Zo starovekého mesta sa dnes v dôsledku zemetrasenia veľa nezachovalo, no niekoľko ruín, ako napríklad divadlo, by sme našli plávať v modernej zástavbe. Voľným okom človek napočíta na prvom skalnatom brale takmer šestnásť hrobiek. Väčšina z nich sú len jednoduché štvorcové otvory vytesané do skaly, no na niekoľkých sa architekti vyhrali a pripomínajú jednoduché domy. Tou najkrajšou je hrobka kráľa Amyntasa ležiaca pár metrov vedľa. Vedie k nej strmá cestička cez vysokú suchú trávu a bodliaky, ale stojí to za to. Kráľovská hrobka je odlišná od ostatných a jej fasáda z roku 350 pr.Kr pripomína nádherný iónsky chrám. Takéto príbytky večnosti si stavali Lýkijčania, podobné hrobky sa však dajú nájsť aj v meste Amasya severne od Ankary, kde spočívajú hrobky panovníkov z Pontského kráľovstva. Dnu do hrobky sa vojsť nedá, no aj keby to bolo možné, človek by videl len chodbu vytesanú do kameňa a v jej strede monumentálnu hrobku.
Vyber si svoju rybu
„Určite nevynechajte rybí trh,“ znie rada majiteľa penziónu v starom meste. Rybí trh vo Fethiye je pomerne známy aj na okolí a človek má hneď chuť ho preskúmať, aby zistil v čom spočíva jeho čaro. Trhovisko, nielen s rybami, leží v srdci mesta. Naokolo je niekoľko starých budov s kamennými fasádami, no takmer do všetkých podnikaví Turci umiestnili svoje obchodíky. Tu predávajú oblečenie, tam topánky a vedľa pre zmenu domáce potreby. Sedia vonku pred výkladmi, fajčia, popíjajú čaj z malých tulipánových pohárikov a zdravia sa okoloidúcim. Podľa vône už rybí trh nie je ďaleko, ale aby k nemu človek prešiel, musí sa prejsť trhoviskom s ovocím a zeleninou. V debničkách tu spočívajú desiatky kíl ovocia a pri nádychu cítiť ich čerstvosť a zrelosť. Medzi najobľúbenejšie patria melóny, broskyne a hrozno, ktoré tu rastie takmer všade. Nájdu sa aj trhovníci, ktorí ponúkajú domáce syry, nakladané olivy, papričky, zväzky byliniek a koreniny. Rybí trh sa za stánkami odrazu rozvinie v plnej kráse. Tvorí ho nádvorie a okolo neho spočíva niekoľko reštaurácii. Všetky stánky sa zhromaždili v strede a je ich tu pomerne dosť. Na ľade sú vystavené krásne ryby od malých sardiniek až po veľké kusiská rýb a dary mora. Predavači sa prekrikujú, ponúkajú sa – vládne tu tvrdý konkurenčný boj, no s úsmevom na tvári. Vo Fethiye funguje trh takým spôsobom, že človek si vyberie rybu, na ktorú má chuť a povie, v ktorej reštaurácii bude jesť. Do nej si potom návštevník sadne, zaplatí pár lír za chlieb, šalát a grilovanie. Čašník sa zastaví pre ryby, donesie ich do kuchyne a tam ich pripravia a prinesú. Presne pre toto je Fethiye obľúbené, a preto je tu pomerne plno, hoci turisti by sa dali zrátať na prstoch oboch rúk. Väčšinu miest zaplnili domáci či rodiny s deťmi a všetci si pochutnávajú na čerstvých rybách, krevetách a kalamároch. Čerstvejšie totiž už byť ani nemôžu. Po najedení príde čašník a na ruky nastrieka každému citrónovú voňavku a človek s dobrým pocitom odchádza na podvečernú promenádu, ktorú medzičasom pohltili svetlá a zaplavili ju ľudia. Ešte niekoľko hodín bude pulzovať životom, než sa spolu s celým Fethiye vyberie spať.
