Francúzske mesto Narbonne leží v regióne Languedoc-Roussillon. Samotný kraj nielenže obmývajú vlny Stredozemného mora, ale zasahuje aj do Pyrenejí. Narbonne nemá ani hory a nemá už ani more, zato však láka krásnou polohou na brehu kanála rieky Aude a jeho panorámu dokresľuje veľkolepá gotická katedrála.
Vietor starého mesta
Vlak z takmer pohraničného Perpignanu zastaví na stanici v Narbonne a hneď prvé momenty napovedajú, že mesto má v sebe akéhosi starobylého ducha. Hlavná stanica tu stojí už od roku 1857 a radí sa tak medzi historické budovy, ktorých je v meste požehnane. Pred ňou panuje ruch, ale akonáhle sa taxíky a ľudia, ktorí dorazili do mesta, vytratia, zase si spokojne oddychuje a čaká na ďalšie hvizdnutie vlaku. Ulice Narbonne sú spočiatku moderné, plné bytov, ale čím bližšie je človek k starému mestu, tým sa naokolo menia kulisy. Odrazu sa objavia kamenné chodníky vydláždené mačacími hlavami, budovy naokolo majú sto, dvesto rokov a medzi ne sú vsadené staré kostoly či tržnica. Ulica klesá, ale len preto, aby zase stúpala nahor a po oboch stranách ju lemujú malé rodinné podniky, predajne či potraviny. Priam z nich srší typické Francúzsko a keď spoza dverí pekárne vyjde chlapík s dvoma dlhokánskymi rozvoniavajúcimi bagetami, francúzske klišé je na svete. Chlad sa dostal do ulíc a preháňa sa nimi akoby chcel každého vyhnať domov. Vietor je v meste vďaka kanálu, ktorý ním preteká pomerne bežný a návštevník tak aspoň vie, že ja na dosah k jeho brehom.
Od kanálu k Rimanom
Centrom starého mesta sa ticho vinie kanál Canal de la Robin. Mesto akoby vyrástlo okolo neho a oba jeho brehy sú ozdobené promenádou plnou stromov, ktoré však po zime ešte nestihli nabrať na kráse. Kanál je súčasťou veľkého diela Canal du Midi spájajúceho pobrežné mesto Sete s vnútrozemským Toulousse. Význam tohto vodného diela ocenilo aj UNESCO, ktoré ho pridalo na svoj list svetového dedičstva. Kanál de la Robin pretekajúci Narbonne nechal postaviť koncom 17. storočia Vauban, vojenský inžinier „slnečného kráľa“ Ľudovíta XIV. a odvtedy fascinuje ľudí. Hladina kanála sa odrazu upokojila, vietor sa stratil v uličkách a za pár chvíľ sa na ňom pekne zrkadlí most Pont des Marchande ozdobený domami. Priamo na vode kotví aj niekoľko lodí. Sú dlhé, ale veľmi nízke, aby dokázali podplávať staré kamenné mosty. Nábrežím sa prišlo poprechádzať niekoľko ľudí a všetci už túžobne čakajú slnečné lúče, keď tu budú môcť tráviť večery. Len pár metrov od najkrajšieho narbonnského mostu stojí arcibiskupský palác s luxusnou budovou Hotel de Ville, pred ktorým archeológovia odkryli kúsok starovekej rímskej cesty Via Domitia. Už pred 2100 rokmi pretínala cesta Galiu, aby spojila Hispániu s Itáliou a umožnila tak prúdiť tovaru. Za čias rímskeho impéria bol Narbonne významným mestom, ktoré súperilo s Marseille, avšak to revoltovalo voči Rímu a tak sa Gaius Julius Caesar rozhodol zveľaďovať práve Narbonne. To rástlo natoľko, až sa stalo hlavným centrom južnej Galie.
Vôňa a chuť Francúzska
Najživším miestom celého mesta je nepochybne veľká krytá tržnica, ktorej domáci hovoria Les Halles. Od mestského kanála ju oddeľuje len park Mirabeu so stromami a s niekoľkými palmami. Tým sa tu celkom darí a skrášľujú mnohé časti mesta. Tržnica pripomína mesto v meste alebo, ak chceme, tak malý svet riadiaci sa vlastnými pravidlami. Zvonku je nenápadná, ale v momente ako sa otvoria jej brány, pohltí každého svojimi vôňami a chuťami. Domáci ju navštevujú už od jej otvorenia v roku 1901 a každý deň sa tu stretávajú. Tržnica je najrušnejšia ráno. To prichádzajú rybári, farmári z okolitých dediniek a každý v meste vie, že vtedy tu najlepšie nakúpi a okrem toho stretne aj svojich známych. Tu v Narbonne sa totiž ľudia nestretávajú len v podnikoch či kaviarničkách, ale predovšetkým tu medzi stánkami. Predavači navlečení často v bielych zásterách stoja za svojimi pultmi alebo sa premávajú pred nimi a ponúkajú okoloidúcich nejakými drobnosťami. Jedna časť tržnice patrí pestovateľom zeleniny, ovocia, v rohu predávajú čerstvé ryby, mušle, dary mora, neďaleko odtiaľ koreniny, sušené ovocie, oriešky a tie napokon vystrieda dedko v baretke s vráskami vpísanými do tváre, ktorý má pred sebou vyložené čerstvé aj sušené bylinky. Najvoňavejšie obchodíky majú predavači syra a veľkých, obrích šuniek vysušených na slnku. Chuťové poháriky doslova trpia, pretože túžia ochutnať zo všetkého. Miešajú sa tu tradície južného Francúzska, kde sa potraviny vyznačujú kvalitou a čerstvosťou. Presne takto to tu mohlo vyzerať aj pred sto rokmi, krátko po otvorení. Mnohí ľudia si nakúpia u svojich obľúbených predavačov a napokon sa presunú k stánkom s hotovým jedlom či vínom. Aj to tu má svoje zastúpenie, pretože Francúzi patria k jeho najvýznamnejším producentom. Kúsok šunky, malý kúsok syru, dve-tri olivy a dúšok miestneho červeného vína sa tu ráta medzi zážitky. Nesmierne krásne miesto. Naproti tržnici sa dvíha kostol Notre Dame Lamourguierz 8. storočia, ktorý však do dnešnej podoby prišiel až o osem storočí neskôr. Pôsobí ako splynutie pevnosti s kostolom, pretože nad apsidou sa dvíha netypická veža slúžiaca ako zvonica. Útroby kostola zaplnilo lapidárium plné starých, rímskych náhrobkov, stél a kameňov. Aj ono dokazuje akým významným bolo rímske mesto. Narbonne vie pekne naservírovať pamiatky jednu za druhou.
Na veži nad mestom
Z hlavného námestia Hotel de Ville sa vypína vysoká kamenná veža ozdobená na vrchu štyrmi malými zaoblenými bastiónmi. Zrástla s arcibiskupským palácom a dnes patrí k symbolom mesta, pričom sa medzi domácimi teší skutočnej obľube. Vežu prezývajú Donjon Gilles podľa arcibiskupa, ktorý ju nechal na prelome 13. a 14. storočia postaviť. Rastie do výšky štyridsiatich metrov a tabuľa pri jej vchode láka ľudí, aby na ňu vyliezli. Dá sa odolať? Narbonne veľmi dobre pojal turistický ruch a preto v pamiatkach predávajú lístok, ktorý ak si človek kúpi môže absolvovať viaceré pamätihodnosti mesta a pritom ešte ušetrí. Séria polotmavých schodov vedie až na vrchol veže a odrazu je celý Narbonne ako na dlani. Na jednej strane sa jeho domy s hnedými strechami tiahnu do diaľky, no zvláštne je, že medzi nimi nevykúka takmer žiadna vysoká veža alebo niečo čo by preťalo rovnú panorámu štvrte. Druhá strana je úplne odlišná. Tú skrášľujú dominanty mesta v podobe veľkolepej katedrály, no okrem nej o sebe dáva vedieť aj niekoľko ďalších kostolov s vysokými zvonicami. Kolmo dole sa ľudia premávajú ako mravce námestím a rozliezajú sa v bočných uličkách či na promenádu na brehu kanála. Za mestom sa rozbiehajú zvlnené pahorky, no Pyreneje žiaľ nevidno. „Ak je krásne počasie a dobrá viditeľnosť, ich štíty sa na obzore sem tam zalesknú,“ hovorí správca veže, no dnes sa zahalili a ukryli.
Svet gotiky
Najlákavejšou pamiatkou celého Narbonne je monumentálna katedrála s dlhým názvom Cathédrale Saint-Just-et-Saint-Pasteur de Narbonne. Každý jej však povie len „Katedrála“ a hneď všetci vedia o čom je reč. Stojí na prahu starého a nového mesta, no svojim vzhľadom je viac zakorenená medzi starými štvrťami. Archeologické dôkazy hovoria o tom, že už v roku 313, teda v tom istom roku ako boli kresťania zrovnoprávnení Milánskym ediktom sa tu objavila prvá, malá, kresťanská svätyňa. Na jej mieste stojí aj dnešná Katedrála, ktorá patrí ku gotickým skvostom južného Francúzska. Gotickú pečať vtisli Katedrále architekti 13. a 14. storočia. Vnútrom sa vinie ticho a pokoj, hoci je pomerne prázdna. Steny zdobia vysoké farebné vitráže s výjavmi z Biblie a pri kamenných stĺpoch horí len zopár sviečok. Najkrajší pohľad na ňu je z veže Donjon. Vtedy si ju človek pozrie aj so strechou, zvonicou a telom posiatym tuctami malých, zašpicatených, gotických vežičiek. Z blízka už nepôsobí ako súrodá stavba, ale skôr bije do očí jej atypickosť. Veža so zvonicou vyzerá akoby bola prilepená k telu, v jej blízkosti stojí bastión bývalého opevnenia mesta, ktoré museli kvôli stavbe strhnúť a nad hlavami sa vynímajú zaujímavé chrliče s ľudskými tvárami.
Park pred Katedrálou je veľmi príjemný a atmosféru tu rozosievajú kvetinové záhony. Lavičky obsadili dedkovia, ktorí medzi sebou vedú rozhovor a jeden z nich hádže kúsok pečiva medzi holubov. V parku nechýba ani tradičný petanque. Už som začínal mať strach, že ho v tomto francúzskom mestečku nikde nehrajú. Skupinka mužov hádže do diaľky ťažké gule a vôbec nevnímajú svet naokolo. Za starým mestom stojí rodný dom francúzskeho speváka a hudobného skladateľa Charlesa Treneta. Starý trojposchodový dom nás víta pootvorenými dvermi. Domáci sú na svojho rodáka hrdí a starý správca spevákovho múzea sa poteší spoločnosti. Trenet sa tu narodil v 1913 a preslávil sa najmä swingovými piesňami. Múzeum pozostáva z izieb, ktoré sú zariadené tak, že by si ich samotný Trenet pamätal. Kopa dobových vecí, drobností, starý gramofón hrajúci jeho najväčšie hity prenesú človeka v čase. Správca je tak nadšený a o všetkom chce rozprávať, až by mu každý uveril, že je synom slávneho rodáka. S hudbou v pozadí je s Narbonne skutočne originálna rozlúčka.
