Akoby nepracoval s neživým kameňom… Jeho veselé, farebné stavby vyzerajú chvíľu ako kmene stromov, chvíľu ako cukrárska poleva. Hovorieval, že v prírode neexistujú priamky ani pravé uhly. Preto neboli ani na jeho domoch. Jednotvárnu šedivosť Barcelony na prelome 19. a 20. storočia popretkával stavbami, ktoré dodnes vyrážajú dych. Antoni Gaudí i Cornet, geniálny architekt so zložitou povahou.
Od barcelonského magistrátu dostal iba jednu zákazku – vytvoriť lampu pouličného osvetlenia. Na nedostatok inej práce sa však nemohol sťažovať. Životnú zákazku dostal už vo svojich 31 rokoch: Združenie ctiteľov svätého Jozefa mu zverilo výstavbu novej veľkolepej katedrály. Sagrady Familie.
Kameň a obkladačky
Prší a ulica Calle Les Carolines je šedivá a bez života. Iba jeden dom vyčnieva z tohto fádneho zástupu. Casa Vicens. Gaudí ho dokončil v 80. rokoch 19. storočia a hoci je na ňom viditeľná inšpirácia maurskou architektúrou, vo veľkom sa tu objavuje Gaudího originalita. Tu začal kombinovať hrubý lomový kameň s ornamentmi z pestrých keramických obkladačiek. Práce na dome trvali päť rokov a vďaka nekončiacim Gaudího nápadom sa pekne predražili. Majiteľovi tehelne Manuelovi Vicenzovi sa však náklady neskôr vrátili: celú Barcelonu uchvátili keramické obkladačky, ktoré vyrábal práve on.
Eusebi Güell mal na uzučkej ulici Calle Nou de la Rambla pozemok veľký 18 x 22 metrov. Gaudí mu na tomto malom priestore vybudoval palác. Okoloidúci ho v úzkej ulici takmer ani nezbadá. Jediný priestor, ktorý mohol Gaudí využiť, bola strecha. Je to fantastický svet pestrých farieb a bláznivých tvarov, kde sa návštevník môže prechádzať medzi zvláštnymi veľkými hríbmi.
Nekonečná lavička
Nezvyčajné Gaudího diela sú v skutočnosti veľmi účelné. Preslávený Park Güell nie je len príjemným miestom na oddych. Gaudí vybudoval chodníky, stĺporadia, tunely, jaskyne, terasy a promenády, domčeky ako z rozprávky. Okolo terasy sa vlní v záhyboch a oblinkách „nekonečná lavička“, vyzdobená tisíckami kúskov rozbitej keramiky. Niektoré časti parku zachytávajú dažďovú vodu, systém podzemných potrubí ju filtruje a zhromažďuje v zberných nádržiach, z ktorých sa zavlažuje zeleň.
Gaudí často tvoril tak, že pred začatím stavebných prác mal v rukách len hrubý náčrt a zvyšok mu prichádzal na rozum postupne, ako stavba rástla. Vďaka zložitým prepočtom, pokusom a pozorovaniam sa mu však ani raz nestalo, že by postavená konštrukcia neuniesla jeho nový nápad.
Hra tvarov a farieb
Na širokej ulici Passeig de Gracia stoja neďaleko seba dve Gaudího stavby. Casa Batlló je vtlačená medzi dve iné budovy a pôsobí ako závan čerstvého vzduchu medzi zatuchnutými fasádami. Casa Milá, prezývaná aj La Pedrera, Kameňolom, dala konečne Gaudímu možnosť využiť rozľahlý priestor. Oba tieto domy vzbudili v Barcelone rozruch. Obdiv, nadšenie, ale aj nepochopenie.
Casa Batlló je o hre. Gaudí sa hrá s priestorom, tvarom, farbou, svetlom. Vyzerá to tak, že sa hrá aj s hmotou, že zvlnené priečelie vymodeloval z nejakej jemnej, mäkkej látky, a popretkával nežnými farebnými vzormi. Vo vnútri neexistuje miestnosť s rovnými stenami či stropmi. Návštevník sa ocitá vo fantastickom svete – akoby sa díval cez čarovné sklo, ktoré robí z bežných vecí zvlnené beztvaré, ale predsa funkčné predmety.
„Casa Milá. Len na streche mohol architekt uplatniť svoju fantáziu.“>
Casa Milá možno sklame fanúšikov pestrých farieb, no určite nadchne tých, ktorí milujú neobyčajné, nečakané tvary. Kto okrem Gaudího by dal vnútorným nádvoriam tvar kruhov, ktoré sa navyše vďaka šikmému sklonu stien smerom hore rozširujú, takže vyzerajú ako obrovské lieviky?
Ako chudák
Architekt mal množstvo nápadov, ktoré chcel premeniť na detaily impozantného chrámu Sagrada Familia. Neuveriteľné, že toľké roky dokázal nosiť v hlave celé to ohromné dielo. Stavba pokračovala pomaly. Mala byť vystavaná z darov veriacich. Peňazí bolo stále málo. Sám Gaudí chodil od dverí k dverám a prosil o milodary.
Od roku 1914 odmietal všetky zákazky a horúčkovito pracoval len na Sagrade Familii. Žil týmto projektom, vídali ho, ako zamyslený kráča v zodratých šatách po uliciach Barcelony. „Jeho zadumanosť ho zabila,“ hovorili ľudia. Keď kráčal 9. júna 1926 do kostola svätého Filipa Neriho a ako vždy mal hlavu v oblakoch, zrazila ho električka. Muža v bezvedomí, oblečeného ako najväčšieho chudáka, nikto nespoznal. Taxikári ho odmietli odviezť do nemocnice. Nakoniec ho tam dopravili okoloidúci.
Ťažko zranený ležal v časti pre bedárov a keď ho konečne spoznali a chceli ho preložiť na lepšie oddelenie, nedovolil to: „Moje miesto je tu, medzi biednymi.“ 12. júna geniálny architekt zomrel. Jeho telo pochovali do krypty Sagrady Familie, na ktorej pracoval štyridsaťtri rokov.
