Jeden z najromantickejších a z najnavštevovanejších zámkov v strednej Európe. Bojnický zámok nie je múzeom, v ktorom exponáty zapadajú prachom. Riaditeľ Ján Papco so svojimi spolupracovníkmi ho na rôznych festivaloch oživujú príbehmi z minulosti, ktoré sa možno stali, a možno ani nie.
Samozrejme, zámok v Bojniciach nie je len o rozprávkach. Jeho posledný majiteľ, gróf Ján František Pálfi (1829 – 1908), vášnivý zberateľ umenia a nábytku z celej Európy, ba aj spoza jej hraníc, v ňom zhromaždil krásne kúsky. Privážal ich zo svojich ciest po svete. Hovorieval, že dovezie toľko predmetov, koľko mu okolnosti a jeho finančné možnosti dovolia, aby tým prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu a vzbudil záujem o umenie.
Po tom, ako navštívil pôvabné gotické francúzske zámky na rieke Loire, rozhodol sa aj Bojnice prestavať v podobnom duchu. Istá romantická legenda hovorí, že veľmož prestaval zámok kvôli mladej francúzskej šľachtičnej, do ktorej sa zaľúbil, keď býval na jednom zo zámkov na Loire. Ona si však nakoniec aj tak zobrala iného.
Filmové kulisy
Skutočnosť bola zrejme menej romantická – hoci je pravda, že posledný gróf zo slávneho Pálfiovského rodu sa nikdy neoženil. Bol však jedným z najbohatších ľudí v Uhorsku a mohol si dovoliť zhromažďovať okolo seba krásne predmety. Patrili mu aj zámky a kaštiele v Bratislave, Budapešti, Viedni, Pezinku či Kráľovej pri Senci, a ani na nich nešetril. Vo svojom testamente vyjadril želanie, aby jeho sídla a všetko, čo v nich nazhromaždil, boli sprístupnené verejnosti. To sa však kvôli hašterivým príbuzným splnilo až po mnohých rokoch.
Koncom 19. storočia priviezol Ján Pálfi z Talianska vzácny tabuľový oltár s maľbami florentského majstra Narda di Cione z polovice 14. storočia. V Bojniciach sa grófov dobrodružný život cestovateľa miešal so životom architekta. Svoj zámok zariadil s neobyčajným vkusom. To doteraz oceňujú filmári, ktorí tu nachádzajú vhodné kulisy. Nakrúcala sa tu napríklad Princezná Fantaghiro – a to dokonca za plnej prevádzky hradu počas silnej letnej sezóny.
Návštevníci hradu so záujmom sledovali prácu filmového štábu a aspoň zabudli na drobné zlozvyky. „Hoci stále zdôrazňujeme, že sa to nesmie, ľudia majú tendenciu dotýkať sa vystavených exponátov alebo šúchať rukami po stenách, aby zistili, či sú na nich tapety alebo maľovka,“ hovoria sprievodkyne. A keď sa niečoho často dotýkate, povrch sa ošúcha a potrebuje zreštaurovať.
Sprievodkyne rozprávajú aj romantickejšie príbehy. Napríklad o letných láskach, ktoré tu zažívajú študenti – brigádnici. Romantická atmosféra zámku zrejme robí svoje.
Grófove slzy
V roku 1907 si gróf Pálfi objednal u firmy Colli kópiu Anjelského stropu v Akadémii krásnych umení v Benátkach. Strop chcel umiestniť do dnešnej Zlatej sály a neskutočne sa naň tešil. Robotníkov stále súril, aby sa s prácou ponáhľali. Ako keby vedel, že mu už nezostáva veľa času…
Keď v roku 1908 zomrel, jeho vysnívaný strop ešte stále nebol dokončený. Dnes zdobí pozlátený strop Zlatú sálu, v ktorej sa konajú civilné sobáše.
Gróf zomrel 2. júna 1908 vo Viedni. Aby jeho telo vydržalo neporušené prevoz do rodinnej hrobky v Bojniciach, vytiahli mu zo žíl krv a vstrekli mu do nich roztok na báze glycerínu – chlórzinku. Priam hororová povesť hovorí, že keď grófovo telo privážali do zámku, rozsvecovali sa v oknách domov, okolo ktorých prešiel voz s pozostatkami, sviečky, počas celej cesty zavýjali psi a nebo sa zatiahlo čiernymi mračnami.
Jána Pálfiho uložili do masívneho sarkofágu v rodinnej hrobke, kde v pokoji odpočíval mnoho desaťročí. Ale asi si spomínate na udalosti z roku 1995. Zo sarkofágu vtedy začala vytekať záhadná tekutina medovej konzistencie, ktorá sa v zime menila na smolovitú hmotu. Niektorí ľudia tvrdili, že to gróf Pálfi plače za ukradnutými obrazmi z Bojnického oltára. Podľa iných išlo o nevysvetliteľný zázrak a do hrobky putovali davy ľudí.
Pravda však bola taká, že tekutina obsahovala mineralizované zvyšky ľudského tela a množstvo nezvyčajných chemických látok – železa, zinku, ortuti. Išlo o roztok, ktorým grófove telo kedysi vo Viedni zakonzervovali a teraz si našiel cestu von. Približne po dvoch rokoch sa tekutina prestala objavovať a hrobka je opäť pokojná.
Sobáš na zámku
Kde môže byť svadba romantickejšia, ak nie na zámku? V Bojniciach majú snúbenci k dispozícii hneď dve možnosti: Zlatú sieň na civilný sobáš a kaplnku na cirkevný sobáš. Do útrob zámku prúdi každú sobotu nekonečný zástup svadobčanov.
Jedna skupinka vychádza jednými dverami, a druhými už vchádza ďalšia nevesta so ženíchom. Ďalšie zamilované nevesty v bielych šatách sa motajú pred bránou a fotografujú so zámkom v pozadí. Sobáš na zámku stojí 332 eur. Snúbenci z Bojníc majú zľavu.
Tisíce návštevníkov
Bojnický zámok patrí k najnavštevovanejším múzeám na Slovensku. Pozrelo si ho už viac ako dvanásť miliónov ľudí, ročne sem zavíta takmer štvrť milióna návštevníkov. Mnohí hostia zo zahraničia poznajú Slovensko práve vďaka Bojnickému zámku.
No a počas festivalu duchov a strašidiel alebo Rozprávkového zámku príde denne aj tritisíc ľudí. Na vstup sú ochotní čakať v rade pod zámkom štyri hodiny. A potom hovorme, že u nás nie je záujem o históriu. Možno ju len treba vedieť zaujímavo podať.
Hrad za odmenu
Bojnický zámok je jedným z najstarších slovenských hradov, prvá písomná zmienka o jeho existencii pochádza ešte z roku 1113. Pôvodne drevený hrad prebudovali v 13. storočí jeho vtedajší majitelia Poznanovci na kamenný. Obvodné múry vytvárali široké opevnenie, tak potrebné v tých nepokojných časoch.
Majiteľom hradu však príliš nepomohli. Koncom 13. storočia sa hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po ňom sa tu vystriedali Gilethovci, Leustachovci a Noffryovci. Bojnický hrad aj celé panstvo však patrili kráľovi, ktorý ich mohol prideľovať do zálohy alebo vlastníctva veľmožom za odmenu. Tak ho v roku 1489 daroval kráľ Matej Korvín svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a okupovali ho až do roku 1526. Vybudovali mohutné hradné opevnenie s vežami a bránou s padacím mostom.
V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Ten z neho urobil pohodlné renesančné sídlo. Po vymretí rodu Thurzovcov sa v roku 1643 hrad ušiel Pavlovi Pálfimu za pomoc v boji proti Turkom a odbojnej uhorskej šľachte. Pálfiovci vlastnili Bojnický zámok až kým ich rod v roku 1908 nevymrel.
V 50. rokoch 20. storočia sa konečne splnilo želanie posledného príslušníka ich rodu, grófa Jána Pálfiho, aby zámok sprístupnili verejnosti. V Bojniciach bolo zriadené Krajské nitrianske múzeum. Neskôr sa zámok stal súčasťou Slovenského národného múzea a v roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
