Najprv Dracula, potom Ceausescu a nakoniec únia. Milovníci adrenalínu a hrôzu naháňajúcich zážitkov ich môžu vidieť na vlastné oči. Stačí zájsť do Rumunska, ktoré zostalo verné svojim tradíciám. Je pravda, že tento svet už mizne. Stále však je čo obdivovať.
„Bože! To bol omyl!“ chytil som sa za hlavu. Napriek tomu, že mám Rumunsko rád a považujem ho za krajinu, v ktorej žije množstvo nádherných ľudí, niekedy ma prekvapuje, ako sa mohlo práve Rumunsko v tomto stave dostať do Európskej únie. Krajina to zobrala prudkým skokom. Naše bratislavské ceny sa tým bukureštským môžu rovnať len zďaleka.
Tie bratislavské skôr pripomínajú ceny v malom mestečku, napríklad Nadlaku, kde žije početná slovenská komunita. Sociálne rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami sú priepastné. Trpí najmä vidiecke obyvateľstvo.
Ako to tí chudobní Rumuni zvládajú? Cenová záťaž, úradníci, ktorí slintajú po úplatkoch… Ich nadradenosť je tu oveľa viditeľnejšia, ako u nás. S funkciou začína byť človek dôležitý. Je hrdý na všetky svoje rozhodnutia, nech sú trebárs aj akokoľvek hlúpe.
Samozrejme, súčasťou Rumunska sú aj moderné miesta, ktoré sa nijako nelíšia od ostatnej Európy. Imidž krajiny však vždy dotvárali strašidelné príbehy o kniežati Draculovi a možno ešte strašnejšie historky o komunistickom diktátorovi Ceausescovi.
Ešte aj dnes sa tu cudzinec stretne s extrémnym názorom, že za komunistov bolo oveľa lepšie. „Všetko, čo sme potrebovali, sme si ukradli z družstva,“ povedala mi raz jedna útla ženička. „Teraz? Peniaze nemáme, takže nemáme ani za čo kupovať. A družstvo nefunguje.“
Uprostred ruín
V rozkrádaní a tichom nenásilnom rabovaní boli Rumuni doslova dokonalí. Rozoberali aj veci, z ktorých mohli mať ešte úžitok. Doslova si pílili konár, na ktorom sedeli. Napríklad tepláreň uprostred sídliska.
Vo viacerých mestách ľudia začiatkom deväťdesiatych rokov prerážali diery do panelov, aby z nich mohli vyviesť komín z kachlí. Inak by počas tuhých zím zamrzli. Takýmto spôsobom sa na niektorých miestach zohrievajú podnes. Uprostred sídliska zastavia konské povozy obchodníkov s drevom a ľudia si ho potom vynášajú do svojich bytov na poschodiach.
Z veľkých fabrík zostali stáť len betónové pahýle. Najprv z nich zmizlo všetko použiteľné a potom aj druhotné suroviny. Keď už „vyťažili“ ľahko dostupné železo, prišlo na rad rozbíjanie betónových stien, v ktorých ho bolo ešte dosť. Takto neslávne dopadli napríklad (vrátane desiatok iných) aj železiarne v meste Calafat. Areál fabriky pôsobí hrôzostrašnejšie ako všetky zrúcaniny hradov Vlada Tepesa, známeho tým, že napichoval svojich neprajníkov na kôl zadkom dopredu… Legendárny Dracula by tu mohol mať svoje zimomriavky naháňajúce sídlo.
Miesto krvavého kniežaťa tu však sídlia iba unudení vrátnici v jedinej malej budove, ktorá zostala pokope. Je smiešne, že železný plot, ktorým bola v minulosti obohnaná celá fabrika, sa zachoval iba po dvadsať metrov na obe strany od vrátnice. Ďalej si už ochranka nepomohla.
Uprostred ruín niekdajšej slávy komunistickej ekonomiky vystúpili zo služobného auta dvaja súkromní strážcovia. Vnikli sme na súkromný pozemok a máme okamžite odísť presne tadiaľ, kadiaľ sme prišli. Prišlo mi to smiešne. Čo tu vlastne strážia? Tu už naozaj niet čo ukradnúť. „Je to súkromný majetok,“ zdôraznil chlapík v uniforme.
Rumunsko zmenilo taktiku. Zdevastované fabriky skúpili za lacné peniaze podnikavci, ktorí teraz čakajú, kým príde čas na výhodný predaj pozemkov. Najlepšie nejakému zahraničnému investorovi. Ani tí najchudobnejší sem už nemôžu prísť povyberať posledné zvyšky klincov a drobného kovového odpadu v tráve a blate.
Strašný osobák
Hodina pred polnocou. Pravdepodobne najhoršia vlaková súprava v Európskej únii zastala na konečnej stanici Oltenita.
Z Bukurešti sa kymácala na pokrivených koľajniciach dve a pol hodiny. Prešla vzdialenosť vyše sedemdesiat kilometrov. Smrad, tma… V súprave svietilo len niekoľko posledných žiaroviek. Cestujúci ukradli naozaj všetko, čo sa dalo. Pokladám za úspech, že plechy vagónov už niekto neodniesol do šrotu. Do tmy svietili aj cigarety cestujúcich. Fajčiar. Komplet celý vlak.
Na trati Bukurešť – Oltenita je údajne len trinásť staníc. Vlak však stojí všade tam, kde sa komu zachce. Stačí zatiahnuť ručnú brzdu a hotovo. Vystupovať. Sprievodcu a ani rušňovodiča to nijako nedokáže vytočiť.
Cestovné ide, samozrejme, väčšinou do vrecka sprievodcovi. Na lístok zabudnite. Vraj sa to však v poslednom čase zlepšilo, lebo vo vlaku bolo niekoľko kontrol. Vlak hrôzy naháňa strach. Najmä v rannom spoji, ktorý ide o štvrtej z Oltenite, cestujú ľudia z chudobných oblastí južne od hlavného mesta zohnať nejaké peniaze alebo v ňom vezú tovar na trh.
Hodina pred polnocou v Olteniti. Pýtame sa policajtov, kde sa tu dá ubytovať. Trojica v dodávke na nás vypleští oči. Jeden z nich sa ma slušnou angličtinou opýtal, či to myslím vážne. „Hotel? Tu? Už dávno nie,“ mávne rukou muž v uniforme. „Ale niečo nájdeme,“ povie a o čomsi sa dohaduje s kolegami. Potom už auto s majákom poslúžilo ako taxík. Ubytovanie sa našlo v zrekonštruovaných priestorov jednej z reštaurácii. A policajti za jeho sprostredkovanie nechceli nič.
Deti kanálov
Oproti hlavnej bukureštskej železničnej stanici Gara de Nord býval vždy raj malých feťákov. Deti ulice a najmä kanálov sa potĺkali parkom a vyliezali z oparu vstupov do teplovodných šácht. Voda sa im zrážala na tvárach, akoby sa ich náhoda snažila umyť a spraviť z nich aspoň trochu ľudí. Aj keď strieborná farba, ktorú čuchali, nebola vodou riediteľná…
Na Vianoce roku 1998, keď som túto kanálovú mládež „navštívil“ po prvý raz, mal Florian Turcu dvadsaťjeden rokov. Bol samozvaný boss troch teplovodných šácht. Už vtedy vraj žil v podzemí štrnásty rok. „Môj otec v kanáli zomrel, keď v deväťdesiatom šiestom spadol opitý do horúcej vody,“ povedal a vybral sa k zamurovanému vstupu do šachty. „Tu sa to stalo,“ dodal. Pochovala ho dobročinná organizácia.
Florianov príbeh sa zatiaľ neskončil „happy endom“ . Jeho hlavný kanál, kde sa v tie Vianoce staral aj o tehotnú Lili, ktorá dala hádam každému, je už zamurovaný. Ani toto radikálne opatrenie však nepomohlo. V kanáloch pred stanicou Floriana stretám stále. Ťahá tú istú striebornú základovú farbu. Akoby sa zastavil čas…
Napriek tomu, že ja som ho spoznal, on si na nič nepamätal. Jeho mozog gumuje fet. Chcel odo mňa len peniaze. Ako vždy. Nad otvorom tam s ním sedel aj malý Ady. Keď som ho videl po prvý raz, mal možno päť rokov. Ani on sa z kanála doteraz nedostal.
