Keď sa ocitnete v Mostoch u Jablunkova, obklopení tichom hôr, len ťažko si predstavíte, že práve tu sa kedysi rozhodovalo o bezpečí celých regiónov. Opevnenie Velká Šance je totiž miesto, kde sa spája príbeh vojen, strachu, odvahy a každodenného života vojakov i miestnych obyvateľov.
Už pri vstupe do areálu sa človek prenesie o stáročia späť. Zemné valy, priekopy a hviezdicovitý pôdorys pevnosti stále dýchajú históriou. A práve táto jedinečná atmosféra láka každoročne tisíce návštevníkov, ktorí chcú vidieť viac než len kamene a zeminu – chcú zažiť príbeh.
Prečo vzniklo opevnenie Velká Šance?
Jablunkovský priesmyk bol od pradávna križovatkou obchodných ciest. V stredoveku tadiaľto viedla tzv. „medená cesta“, po ktorej putovala meď z uhorských baní do celej Európy. No od 16. storočia sa obchodná tepna stala predovšetkým strategickým vojenským bodom.
„Naši predkovia sa po bitke pri Moháči začali báť, že osmanskí Turci preniknú až sem,“ vysvetľuje sprievodca, ktorý nás sprevádza po areáli Velkej Šance. „Cisár preto investoval do stavby obranného systému, ktorý mal chrániť hranice Sliezska.“
Prvá pevnosť – tzv. Stará šance – vznikla v roku 1578 vo Svrčinovci. O štyri desaťročia neskôr, v roku 1621, sa začala budovať centrála celého systému – Velká Šance v Mostoch u Jablunkova. „Doteraz sa nám podarilo zistiť, že šancí bolo pravdepodobne 21. Možno je ich však viac,“ vysvetľuje sprievodca.
Hviezda v horách
Pohľad zhora odhalí, prečo bola Velká Šance výnimočná. Mala tvar pravidelnej hviezdy – architektonický prvok, ktorý umožňoval lepší výhľad a efektívnejšiu obranu. „Vďaka cípom hviezdy mali obrancovia prehľad o pohybe nepriateľa a mohli naňho účinne strieľať,“ vysvetľuje sprievodca.
Rozloha pevnosti bola úctyhodná – 3,5 hektára, s dĺžkou 300 metrov a šírkou 180 metrov. Vnútro ukrývalo kasárne, delostrelecké priestory, sklady, pekáreň a dokonca i kaplnku.
Vedeli ste, že…?
- V roku 1724 tu bol vybudovaný vodovod, ktorý privádzal vodu z prameňa vzdialeného 1,5 kilometra.
- Posádku tvorila spravidla „pešia družina“ so stovkou vojakov.
- Vojaci dostávali žold vo výške pol zlatky – v tej dobe celkom slušné peniaze. Pre porovnanie napríklad v roku 1890 celá pevnosť Velká Šance stála 800 zlatých. Keďže vojaci boli negramotní a obľubovali alkohol, muselo sa dohliadať, aby celý žold neprepili.
Život vojakov medzi hradbami
Keď sa dnes prejdete po valoch, len ťažko si predstavíte každodennosť vtedajších mušketierov. Ich zbrane vážili až 12 kilogramov, nabíjanie bolo zložité a prvý výstrel padol až za 95 sekúnd. „Výcvik trval aj tri roky, po čase sa skracoval. Skúsení vojaci boli potom schopní vystreliť behom minúty dvakrát,“ hovorí sprievodca Velkej Šance. „Vojaci boli nevzdelaní, nevedeli čítať ani písať. Aby si zapamätali, ktorá noha je pravá a ktorá ľavá, pri výcviku im viazali na nohy seno a slamu. Pokrik seno, slama, seno, slama bol vlastne povel pravá – ľavá,“ dodáva s úsmevom.
Uniformy v tom čase ešte neexistovali, čo spôsobovalo bizarné situácie – neraz sa stalo, že sa vojaci omylom pustili do boja proti vlastným.
Zuby ako vstupenka do armády
Byť vojakom v 19. storočí nebolo len o sile či odvahe. Jeden z najdôležitejších predpokladov bol – mať zdravé zuby. Prečo? Vojaci totiž museli pri nabíjaní zubami odtrhnúť papierovú patrónu so strelným prachom. „Ak vojak nemal zuby, nemohol byť strelcom. Využívali ho potom skôr pri koňoch alebo v zásobovaní,“ vysvetľuje sprievodca. Aj takáto drobnosť mohla rozhodnúť o tom, kde a ako vojak slúžil. „O zaradení vojaka v rámci pluku rozhodovala aj výška postavy. Štandardná výška bola vtedy 165 centimetrov. Ak mal výšku 170 centimetrov, tak to už bol gardista. Vysoký vojak, napríklad granátnik alebo osobná stráž.“
Pojez festy prinášajú chute Moravy a Sliezska: Ďalšia zastávka bude Ostravica
Boje, choroby aj úpadok
Velká Šance bola dejiskom mnohých konfliktov. No posledné využitie našla počas epidémie cholery v roku 1831, keď jej priestory slúžili ako karanténne domy. O niekoľko desaťročí neskôr ju vyhlásili za zastaraný obranný systém a pevnosť začala chátrať.
Zachránilo ju až 20. storočie, keď sa stala národnou pamiatkou. Dnes patrí obci Mosty u Jablunkova, ktorá investuje do opráv a do prevádzky moderného návštevníckeho centra.
Návšteva, ktorá vtiahne
Prehliadka dnes nie je len suchým výkladom. Začína sa krátkou animáciou, pokračuje ukážkami zbraní, uniformy a návštevníci si môžu dokonca vyraziť vlastnú mincu či vystreliť z dela.
„Ročne k nám príde približne šesťtisíc ľudí,“ hovorí sprievodca. „Snažíme sa zaujať najmä deti – máme interaktívne programy, súťaže, ale aj veľké akcie ako Šancefest, kde sa spája história so zábavou, hudbou a dobrou kuchyňou.“
Vedeli ste, že…?
- Prvá veľká prestavba Velkej Šance v roku 1663 trvala len 97 dní – pracovalo na nej 75 robotníkov, 11 tesárov, 7 furmanov a 3 pokladači drnov.
- Posádka počas služby skonzumovala zásoby: 5000 pecňov perníka, 15 kusov hovädzieho dobytka, 60 bubnov masla a 40 bubnov syra.
- Vojaci nosili topánky s drevenou podrážkou, aby obuv vydržala. Počas napoleonských vojen totiž dokázali prejsť aj 120 kilometrov za tri dni.
Skutočný d’Artagnan a jeho žiarlivá žena
Asi málokto vie, že slávny mušketier d’Artagnan, známy z románu Alexandra Dumasa, bol skutočnou historickou postavou. Bol ním gróf Charles de Batz de Castelmore. A čo má táto postava spoločné s opevnením v Mostoch u Jablunkova? „Tento muž zomrel na bastióne podobnom tým, aké stoja vo Velkej Šanci,“ prezrádza sprievodca.
D’Artagnan bol osobnou strážou kráľa Ľudovíta XIV. a tešil sa jeho veľkej priazni. No jeho súkromný život mal i kurióznu stránku – jeho manželka bola tak žiarlivá, že ho sprevádzala všade, kam išiel. „Nakoniec to d’Artagnan nevydržal a požiadal samotného kráľa, aby vydal dekrét, ktorým manželku prinútil zostať doma s deťmi,“ dodáva sprievodca s úsmevom.
Prečo sa sem oplatí ísť?
Opevnenie Velká Šance je určite miestom pre milovníkov histórie, ktoré spája dobrodružstvo, poznanie a krásne výhľady na Beskydy. Keď sa prejdete po zachovaných valoch a predstavíte si, že kedysi tu stáli mušketieri so zapáleným knôtom v ruke, história vám zrazu nebude pripadať vzdialená. Naopak – stane sa živou, dostupnou a fascinujúcou.
