Máloktorá európska krajina sa môže pochváliť takým bohatstvom, aké sa rozlieva v uličkách či na námestiach talianskych miest. Každé mesto dokáže uchvátiť svojou atmosférou, no severotalianska Padova ponúka toho oveľa viac.
Kým sa rozplynie hmla
Talianska Padova kvôli blízkosti Benátok nepatrí medzi najvyhľadávanejšie turistické destinácie, aj napriek tomu jej čaru podlieha čoraz viac ľudí. Mieša sa v nej aristokratická elegancia palácov, vznešenosť svätostánkov, úryvky Shakespearovho príbehu o skrotení zlej ženy a história jedného z najstarších talianskych miest, ktoré podľa legendy založil trójsky princ Antenor spomínaný v epose Aeneas. Ráno sa Padovou nesie jemná, priesvitná hmla príznačná pre taliansky kraj Veneto. Je vsadený na sever medzi Dolomity a Jadranské more a aj to v ňom stvorilo zaujímavú kultúru, ktorá sa s ostatnými talianskymi krajmi nedá veľmi porovnávať. Hmla naplnila ulice, no ako sa hýbu ručičky veľkých hodín na jednej z veží, tak sa pomaličky vytráca a dláždené tepny mesta zapĺňajú ľudské kroky, kolesá bicyklov a hlasy. Talianske Veneto má viacero ťahákov, ktorých mená majú cveng svetovosti, ako napríklad Benátky či zamilovaná Verona, no kto dá šancu menej známej Vicenze či Padove, nebude sklamaný. Padova akoby tušila, že sa musí predviesť o kúsok viac, než ostatné mestá, aby sa stalo turistickým magnetom. Potenciál na to skutočne má.
Námestie premenené na ostrov
Kedysi chránili Padovu veľké kamenné hradby, no dnes sa zachovali už len na niekoľkých miestach. Pomyselnou bránou vstupujeme do starého mesta, kam sa zbiehajú ulice mesta nového a tie akoby končili na námestí Prato delle Valle. Nie je obyčajným námestím, aké poznáme z talianskych miest. Svojim pôdorysom pripomína elipsu starovekého amfiteátra, okolo ktorého vykopali vodný kanál, aby z neho spravili malý ostrov Isola Memmia priamo v meste. So svojimi 90 000 štvorcovými metrami je dokonca najväčším námestím celého Talianska a inde by sme niečo podobné hľadali naozaj márne. Už v 17.storočí poznali obyvatelia Padovy toto miesto ako bažiny s nerovným terénom a až neskôr sa rozhodli postaviť tu námestie. Stojac na ostrove v strede námestia človek vidí, ako sa zo starého mesta dvíhajú vysoké veže katedrál, zvonice či obrovské kupoly a to ho ešte viac naštartuje s chuťou objavovať starobylý taliansky svet. Hladina vodného kanála je pokojná a jej ticho pretnú len plávajúce kačice. Celý obvod námestia sa premenil na galériu pod šírym nebom. Dnes tu stojí 78 sôch významných osobností, ktorých životy sa preťali s históriou Padovy. Ich siluety sa odrážajú na hladine a ľudia kráčajú od sochy k soche, aby hľadali mená, ktoré poznajú. Medzi najznámejšie osobnosti, ktoré hľadia na Padovu z kamenného podstavca, patria Galileo Galilei, Francesco Petrarcha, Torquato Tasso, pápež Alexander VIII či Klement XIII, no nájdeme tu aj poľských kráľov Jána Sobieskeho a Štefana Bátoryho. Do príjemného parku na ostrovčeku si ľudia prídu odkrojiť z oázy pokoja. Sedia na lavičke, bicykle nechali odpočívať, muži si čítajú Gazetto dello Sport, aby mohli v kaviarni prebrať s priateľmi nové futbalové výsledky, zopár dôchodcov kŕmi kačice a mladé mamičky s kočiarmi sa prechádzajú hore dole. Námestiu dominuje oranžová farba patriaca neogotickému palácu Loggia Amulea. Je starý len sto rokov a dnes v ňom sídlia požiarnici, no pri pohľade na jeho priečelie by každý uveril, že si môže pokojne pamätať aj roky padovskej renesancie. Na dohľad námestiu leží stará botanická záhrada. Aj vďaka nej sa podarilo Padove prebojovať na prestížny zoznam UNESCO. Jej osudy sú spojené so slávnou Padovskou univerzitou. Nielenže patrí k najvýznamnejším v celom Taliansku, ale tým, že jej základy položili v roku 1545, je najstaršou botanickou záhradou sveta. Padova má niekoľko „naj“.
Za ikonou Padovy
Okraj botanickej záhrady obsadilo neveľké námestie, odkiaľ sa dvíha impozantná fasáda kláštora Santa Gustinia. Jej tehlové priečelie zo 17.storočia navonok klame o dejinách tohto miesta, pretože už v 6.storočí tu stála svätyňa, kam uložili patrónku Padovy, svätú Justínu. Legendy hovoria, že sa stala martýrkou počas Diokleciánovho prenasledovania kresťanov. Netrvalo dlho a príťažlivosť miesta sa stala známou široko ďaleko, tak sa dokonca kláštor vypracoval na jeden z najvýznamnejších v celom okolí. Za tehlovou fasádou je ticho príznačné pre sväté miesta a len niekoľko starších ľudí sedí v drevených laviciach s pohľadom upreným na oltár. Nad hlavami sa im vznášajú maľby a tie nechýbajú ani na stenách, pri ktorých horí zopár sviečok. Hoci sa môže zdať, že kláštor s takouto povesťou bude najlákavejším pútnickým miestom Padovy, nie je tomu tak, pretože Padova v sebe ukrýva klenot v podobe Baziliky svätého Antona. Ona je skutočnou ikonou mesta a tvárou Padovy. Za bazilikou sa treba ponoriť hlbšie do starého mesta. Prvý nádych prezradí historický význam, pretože takmer každý dom, každá fasáda naokolo pripomína palác. Z polovice to aj je pravdou a mnohé skutočne obývali rôzne aristokratické rody, ktoré obchodovali alebo sa podieľali na chode mesta. Na konci ulice sa odrazu vynorí rozprávkový pohľad. Malé vežičky sa striedajú s hrubými vežami. Tie sa zase snažia vyrásť čo najvyššie, aby stáli nad mohutnými kupolami a všetko je postavené na tak malom priestore, že to dodáva bazilike nezabudnuteľný výzor. Od rána sa pred jej bránami stretávajú ľudia či pútnici, ktorí sem pricestovali nielen z iných talianskych miest, ale aj z iných prevažne európskych krajín. Stánky porozkladané popri ceste ponúkajú náboženské suveníry od sviečok cez kríže, obrázky svätcov až po ružence či knihy. Takmer pri každom z desiatky stánkov niekto stojí a vyberá si, čo by si odniesol domov. Na všetko dozerá jazdecká socha Erazma z Narni, ktorú postavil renesančný sochár Donatello. Baziliku sv.Antona, alebo Il Santo, ako ju prezývajú domáci, začali stavať už v roku 1232, rok po smrti svätého Antona Padovského. Ten sa síce narodil v portugalskom Lisabone, no na sklonku života sa stal „Padovčanom“ a okrem mnohých iných vecí tu vyučoval aj teológiu. Do histórie vošiel aj tým, že ho už 11 mesiacov po smrti vyhlásili za svätého a jeho gloriola žiari nad Padovou dodnes. Vnútro monumentálnej baziliky je obrovské ako celá stavba. Striedajú sa tu štýly, architektonické prvky a všetko dokresľujú staré fresky. Jedna z chodieb dokonca vedie aj do malej krížovej cesty, kde sa odrazu v záplave kameňa objaví upokojujúca zeleň. Najvyhľadávanejším miestom je samozrejme kaplnka s relikviami svätého Antona. Denne sa tu vystriedajú stovky ľudí hľadajúcich odpovede na nemé, nevypovedané otázky.
Farebnými uličkami
Padova však nie sú len relikvie svätcov či monumentálne baziliky a katedrály. Príjemné mesto je popretkávané starými ulicami ústiacimi na námestia plné kaviarní, podnikov, reštaurácii či všemožných butikov. Návštevníka určite upúta aj veselá farebnosť uličiek, pretože vedľa seba stojace domy majú málokedy rovnakú farbu. Nezlievajú sa tak do šedivej masy, ale každý z nich dokáže zaujať. Ulica tak pripomenie dúhu plnú farieb. Niektoré paláce vrhajúce tieň majú v sebe zabudované aj lodžie typické pre severné Taliansko a kto sa dostane za palácovú bránu, pred tým sa otvorí nádvorie obklopené krídlami stavby. Sem-tam sa medzi domami ocitne malý kostol alebo kaplnka, aby to miestni obyvatelia nemali ďaleko. Väčšinou sú všetky otvorené a každý, kto chce, si sem môže prísť posedieť. Nie všetky domy sú farebné, pretože z niektorých cítiť aj starobylý stredoveký nádych. Sú z kameňa a nad ich strechami nechýbajú ani vysoké kamenné veže, odkiaľ sa dalo dobre pozorovať okolie prípadne reagovať na blížiace sa nebezpečenstvo. Občas sa na fasáde objaví aj motív benátskeho okrídleného leva – to aby ľudia nezabudli, že slávne Benátky sú blízko a ich vplyv tu nikdy nezanikol. Dokazuje to aj kanál riečky, ktorá nemá breh, ale naráža do budov presne podľa benátskeho štýlu. Z námestia Piazza Garibaldi vystreľuje ulice takmer do srdca starej Padovy. Ženy si prezerajú výklady renomovaných značiek a v uliciach je toľko cyklistov, akoby sa tu mali čochvíľa konať preteky. Pádska nížina je obrovskou rovinou a preto sú bicykle najobľúbenejším dopravným prostriedkom v meste. Menšie námestie Piazza dei Signori preslávila Hodinová veža zo 14.storočia. Býva často miestom stretnutím, pretože ju tu každý dôverne pozná. Renesančný ráz miesta dotvárajú lodžie a fasáda kostolíka San Clemente.
Od umenia ku káve
Skutočným srdcom mesta je námestie Piazza delle Erbe, kam posadili palác Palazzo della Raggione dlhý úctyhodných 81 metrov. Je najväčším v meste a ak by Padova nemala sv.Antona, tak by bol pravdepodobne symbolom celého mesta. Námestie sa každý večer zaplní najmä mladými, pretože Padova je aj miestom významnej Univerzity založenej už začiatkom 13.storočia. Jej tradícia pokračuje dodnes, a preto dostáva Padova ráz mesta s pulzujúcim životom. Koniec koncov, navštevuje ju takmer 60 000 študentov, čo by samo o sebe stačilo na menšie mesto. Ráno sú kaviarničky ešte prázdne a len občas si niekto sadne na šálku ranného capuccina s čokoládovým croissantom, ale večer sa tu podávajú aj cestoviny, ryby či obľúbená jahňacina. Palác Raggione z 13.storočia má niekoľko poschodí a pôsobí, akoby jeho vrstvy boli len jednoducho položené na sebe, pričom by sa dali kedykoľvek odobrať. Séria stĺpov drží celú budovu pokope a vnútro pripomína múzeum. Na rohu námestia stojí budova o ktorej človek vopred netuší, či ide o kostol alebo palác. Až bližší pohľad prezradí, že sa pozerá na slávnu kaviareň Pedrocchi Cafe, ktorá stojí na svojom mieste už viac než 150 rokov. Priťahovala nielen milovníkov kávy, ale aj bohémov a spisovateľov ako Stendhal či Lord Byron. Dodnes sa v nej vznáša aura umenia a kto ju navštívi, bude mať o zážitok naviac.
