Najväčší palácový šok zažilo v posledných rokoch Zakázané mesto – Gugong v Pekingu. Najprv doň noha „smrteľníka“ takmer vôbec nemohla vstúpiť.
Toto prísne obdobie trvalo päťsto rokov. Situácia sa zmenila až pred niekoľkými rokmi v čase liberalizácie. Odvtedy je aj na tomto kúsku preľudnenej krajiny tesno. Komplex denne navštívia tisíce ľudí, najmä Číňanov, ktorí po stáročiach domasedstva cestujú.
V minulosti bolo mesto domovom dvoch dynastií Ming a Qing, ktoré ho opúšťali iba v najnutnejších prípadoch. Základy tohto palácového komplexu pochádzajú z rokov 1406 až 1420. Cisár vtedy povolal na stavenisko milión robotníkov.
Dnes je Zakázané mesto najväčším múzeom Číny. Je v ňom celkom deväťtisíc miestností obohnaných desaťmetrovým múrom a až päťdesiatdva metrov širokou priekopou. Najväčšia palácová budova sa nazýva sieň Najvyššej harmónie – Taihedian. Odohrávali sa v nej tie najväčšie ceremónie, ako korunovácie či oslavy narodenín cisára. Na nádvorie pred palácom sa zmestilo až deväťdesiattisíc ľudí.
Vysoký a mohutný Európan to v Zakázanom meste nemá jednoduché. Malí šikmookí turisti z vidieka ho považujú za atrakciu v atrakcii. Toľkokrát nás ešte nikto nefotografoval.
Po tom, ako nás po prvý raz oslovila drobná Číňanka, či by sme sa nemohli postaviť vedľa nej a zapózovať jej priateľovi s fotoaparátom, sa so záujemcami o nás akoby vrece roztrhlo. Najväčšiu radosť však mali, keď si mohli položiť svoje drobné nôžky vedľa našich štyridsaťpätiek a odušu cvakať záber za záberom. „Hi, hi,hi, hi…“ smiali sa.
Dnes je v Zakázanom meste zakázané už len máločo, ale sedieť na zemi sa nesmie ani pri vstupných bránach. Malá kamera alebo fotoaparát tiež neprekážajú. Horšie to mal kolega kameraman s veľkou profesionálnou kamerou. Veľká kamera je veľký problém. Treba na ňu kopu povolení.
