Jedna z najkrajších krajín sveta, ktorá sa pýši dokonalou prírodou, členitým pobrežím či vysokými horami s nikdy sa netopiacim snehom patrí k cestovateľským snom väčšiny dobrodruhov. Na pol roka sa táto krajina stala domovom aj pre Slováka Matúša, ktorý sa spoločne so svojou priateľkou Michaelou rozhodol vyskúšať život v krajine, ktorá mnohým vyrazí dych.
Čo vás priviedlo k tomu, aby ste vycestovali na pol roka na Nový Zéland?
„Predtým, ako sme odišli na Nový Zéland, sme žili zhruba dva až tri roky v Bratislave. Obidvaja sme mali s priateľkou hektické zamestnania, ja som robil v reklame a priateľka Miška robila v selhouse proma. Za posledný rok som nemal vôbec žiadny osobný život. Reálne sa v tej práci bývalo, nechcem tvrdiť, že som tam spával, ale častokrát sa stalo, že som večer o 11 zatváral kanceláriu. Nechcem hovoriť, že to tak bolo vždy, to by som klamal, ale bolo tam cítiť určité tlaky. Reálne sme obidvaja potrebovali psychohygienu. Rozhodli sme sa preto, že pôjdeme na Zéland, aj kvôli tomu, že tam nie sú hady. Samozrejme, že to nebol jediný dôvod. Nový Zéland je krajina, ktorá je od Slovenska najďalej.“
„Bavila nás tá voľnosť a príroda, chceli sme sa hlavne vzdať silného konzumu, ktorý sme prežívali v Európe. V Amerike sme už obidvaja boli, tak sme rozmýšľali, že by sme išli buď do Južnej Ameriky alebo na Zéland. Chceli sme ísť hlavne do takej krajiny, kde je teplo, aby sme sa vedeli voľne pohybovať, aby sme neboli obmedzovaní tým, že by sme si museli hľadať dom na zimu. Život v teplej krajine je oveľa jednoduchší na to, aby si dokázal fungovať. Keď sa prejdeš po ulici v zimnej krajine, tak sa nenaješ, keď sa prejdeš po ulici v teplej krajine, tak si odtrhneš mango, mandarínky, avokádo – a máš večeru. Tam sú štyri ročné obdobia, kedy je neustále teplo a jedlo si tam určite nájdeš.“
Vedeli ste hneď od začiatku, že chcete odísť až na pol roka?
„Na Novom Zélande sú veľmi prísne imigračné pravidlá, jedny z najprísnejších s akými sme sa vôbec stretli. Oni sú v tomto dosť „poctiváci,“pretože pokiaľ nemáš víza, tak ťa nezamestnajú. V apríli 2013 sme požiadali o víza. Funguje to asi takým spôsobom, že sa na pár hodín otvorí „brána“ a ty musíš vyplniť štyri A4 o tom, aké máš choroby, kto bol tvoj zamestnávateľ, či kde si chodila do školy. Prvých 150 ľudí, ktorí to stihnú, víza dostanú, pre ostatných sa brána zatvorí, tí už nemajú šancu. Požiadať o víza môžeš iba raz za rok.“
„My sme boli pár minút po termíne, zrazu sa nám brána zatvorila a povedali nám iba: „Sorry guys.“ Boli sme už nachystaní, peniaze pripravené, letenky už takmer kúpené a hlavne, boli sme strašne namotaní. Ja som mal už prichystanú výpoveď, ktorú som chcel dať na druhý deň šéfovi a zrazu sa to úplne všetko zrútilo.“
V čom je život na Novom Zélande iný ako život na Slovensku?
„Asi úplne vo všetkom. Nový Zéland je síce britská kolónia, majú tam britskú ústavu a uznávajú kráľovnú, ale nezabúdajú na to, že je to stále Maorská krajina. Nechcem tvrdiť, že sa tam cítia ako prisťahovalci, no omnoho viac si vážia Maorov, ako som si myslel. Pôvodní obyvatelia tam majú silné tradície, vidno to hlavne na tanci Haka, keď hrajú nejaký ragbyový zápas s inou krajinou. Majú tam svojich bôžikov a sú integrovaní do určitých pracovných pozícií.“
„Mne sa na Zélande páči hlavne tá rôznorodosť. Je to Maorská krajina, kde žijú Briti, Holanďania, Nemci, Francúzi, ktorí ich kolonizovali, najviac teda Britov a Holanďanov. Taktiež je tam mnoho ľudí z Afriky a Ázie, a toto považujem za silnú multikultúrnu spoločnosť. Migračná politika je tam síce silná, no necítiť žiadne napätie medzi rôznymi subkultúrami.“
Stalo sa ti niečo, na čo nebudeš v dobrom spomínať?
„Zažil som jednu nepríjemnú skúsenosť s Maorom. Oni sú vo všeobecnosti skvelí ľudia, s jedným z nich som dokonca pracoval, no je pravda, že keď sa opijú, sú ako zvieratká. Vedia byť poriadne agresívni. Stretol som jedného naštvaného Maora, ktorý chcel na mňa v tme zaútočiť. Myslel som si, že je to nejaké zviera, pretože vydával aj také zvuky, no bol to človek. Stalo sa to pri ragbyovom štadióne, na parkovisku. Miška sedela v aute a ja som išiel niečo odhodiť do odpadkového koša. Zrazu som začul, ako sa niečo rozbehlo smerom ku mne. Nakoniec sa všetko dobre skončilo, keďže Miška zapla svetlá, ktoré ho evidentne vyplašili a on sa zrejme spamätal.“
Čo ťa najviac prekvapilo?
„U nás je veľmi veľká byrokracia, takmer vo všetkom, napríklad s kúpou nového auta. Keď si chceš na Novom Zélande kúpiť auto, prídeš, zaplatíš a v zápätí ti dajú do ruky kľúče a žiadne „papierovačky.“ To isté platí aj pri založení firmy. Zaplatíš poplatok cez paypal a môžeš si spokojne podnikať.“
„Taktiež ma fascinovalo to, že všetci tam chodia bosí. Ja som sa tomu prispôsobil a bolo to veľmi príjemné. Je síce pravda, že aj v mestách je to čistejšie, nemáš obavy, že stúpiš na nejaké sklo. Skús si predstaviť také vyspelé mestá, ako je Auckland alebo Wellington, kde ľudia chodia po ulici bosí. Sú tam aj verejné wc, verejné sprchy, všetci sú k sebe veľmi milí a pozvú ťa k sebe domov.“
Prečo si myslíš, že je Nový Zéland vysnívanou cieľovou destináciou väčšiny dobrodruhov?
„Na južnom ostrove sme išli autom po západnej strane asi hodinu autom a nikto pred nami, nikto za nami, nikto oproti. Žiadne auto. Dokonca sme videli tabule, ktoré nás upozorňovali, aby sme si pre istotu natankovali, že najbližšia pumpa môže byť až niekoľko míľ ďaleko. Nový Zéland je obrovská krajina, v ktorej žije menej ľudí ako na Slovensku. Ideš z hôr, v ktorých je k dispozícii celoročné lyžovanie, zídeš dole a o pár hodín sa môžeš surfovať. Je tam nezničená príroda, v ktorej nájdeš takmer všetko.“
Čo tam naopak chýba?
„Nie je tam vôbec dobrý internet. Na Novom Zélande je veľmi drahý a práve vďaka tom, že tam nebol žiadny elektronický smog sa nám žilo tak, ako sa nám žilo. Vyhľadávali sme reštaurácie a kaviarne, vždy sa dalo niekde pripojiť.“
V čom je miestna kuchyňa iná ako tá naša?
„U nás máš na výber z kuracieho, bravčového a hovädzieho, mäsa, pričom kuracie je najlacnejšie. Na Zélande je to presne naopak. Kilo kuracieho mäsa sa dá kúpiť približne za dvadsať dolárov a stejk môžeš kúpiť aj za pár dolárov.“
Ako sa k vám správali domáci?
“ Maori boli k nám ešte milší ako Briti. Keďže oni sú dosť odrezaní od sveta, tak si všetko riešia tak po svojom. Tešia sa z každej novej skúsenosti.“
