Na úpätí Etny je celý rad polozborených domov, ktorým kedysi okná vyrazila láva a ich majitelia ich už dávno opustili. Presťahovali sa nižšie, tam, kde na nich magma tak ľahko nedočiahne. No pred silou sopky nie sú úplne v bezpečí ani tam.
Mohutná erupcia Etny v roku 1669 trvala 122 dní. Predchádzalo jej trojdňové zemetrasenie. Láva sčasti zničila mesto Catania vzdialené od krátera približne tridsať kilometrov a zabila vraj až desaťtisíc ľudí. Pamiatkou na túto nešťastnú udalosť je slon vytesaný z čiernej lávy, ktorý zdobí hlavné námestie.
Nemazná sa
Posledná veľká erupcia Etny bola v roku 2000. Našťastie, nikto nezomrel. Láva však zničila lanovky, lyžiarske vleky a cesty. Tie nové sú teraz vytesané v čiernych lávových poliach. Etna je jedna z najaktívnejších sopiek na svete, no len zriedka ohrozuje ľudské životy. Jej láva je totiž pomalá a má veľkú viskozitu, väčšinou sa ohrození stihnú dostať do bezpečia. Je to veľmi nešťastná náhoda, keď niekoho zabije. Napríklad deväť turistov v roku 1979 či dvoch v roku 1987.
Ľudia tu však vedia, že sopka sa nemazná. Etna v skutočnosti vládne veľkej časti Sicílie, život na juhovýchode ostrova sa riadi jej náladami. Veľmi dobre to vedia obyvatelia mestečka Zafferana Etnea. Patrí medzi najohrozenejšie obce pod sopkou. V roku 1992 si láva našla cestu až tam. Zničila množstvo domov, veľa ľudí prišlo o strechu nad hlavou. Našťastie, Zafferana Etnea už stojí v plnej kráse.
Poseidón a počítače
Etnu a ostatné sopky Apeninského poloostrova vedci monitorujú systémom Poseidón. Sieť seizmologických staníc neustále vyhodnocuje informácie o pohyboch svahov sopiek získané meracími prístrojmi aj informácie o zložení plynov vychádzajúcich z útrob krátera či o množstve radiácie. Z nich vedci dokážu predpovedať blížiacu sa erupciu, a ak dôjde k výronu lávy, počítač nasimuluje jej najpravdepodobnejšiu trasu a rýchlosť pohybu. Ak by ohrozovala ľudí, úrady ich včas evakuujú.
Pobyt v okolí sopky však nikdy nie je bez rizika. Hoci tu turisti môžu nazrieť do nečinných kráterov a po svahoch Etny sa vyšplhať – pešo alebo lanovkou a terénnym autobusom – až do trojtisícovej výšky, posledný úsek je kvôli bezpečnosti uzavretý.
Mení tvár
Na svahoch Etny sa až do výšky 1600 metrov tiahnu vinice, vinári tu dorábajú víno typu madeira, a na ešte vyššie položené miesta sa vlekmi vyvážajú lyžiari. Turisti sa môžu ubytovať v hoteloch, domáci tu majú svoje chaty a záhradky. Svet je zelený a príjemne rozkvitnutý.
Vrchol Etny zatiaľ tíško odpočíva pod snehom a vypúšťa obláčiky dymu. Sopka takto „fajčí“ takmer nepretržite. Raz za pár mesiacov, keď sa naštve, vyvrhne zo svojich útrob žeravú magmu a kamene.
Vyše 3300 metrov vysoká Etna z diaľky vyzerá ako regulérny kopec. V skutočnosti je to hora s desiatkami parazitných kráterov, ktoré vznikali podľa toho, ako si žeravá magma potrebovala preraziť z útrob sopky cestu von. Tvár sopky sa tak s každou erupciou zmení.
Cesta do lávových polí
Čím vyššie stúpame, tým je okolo menej zelene a viac šedivej a čiernej lávy. Cesty, ktoré viedli pred erupciou v roku 2000 krajinou, sú teraz nanovo vytesané – ale do lávových polí. Človek sa cíti ako uprostred pustej mesačnej krajiny.
Keď sa autom alebo autobusom (tadiaľto ešte premávajú bežné linkové autobusy za pár eur, aj keď taxikári turistu presviedčajú o opaku, aby z neho vytiahli niekoľkonásobne vyššiu sumu) vyveziete z južnej strany sopky do výšky 1927 metrov nad morom k turistickej základni Rifugio Sapienza, sú okolo len fliačiky snehu a tmavá láva.
Na Rifugio Sapienza sú reštaurácie, stánky so suvenírmi aj nástupné miesto lanovky, ktorá vyváža turistov ešte o pár sto metrov bližšie k vrcholu. V zime tu funguje známe lyžiarske centrum, sú tu zjazdovky a lyžiarske vleky.
Keď vystúpite z lanovky, môžete znovu zaplatiť, za autobus, ktorý vozí turistov ešte vyššie. Ani zďaleka však nedosiahne vrchol s hlavným kráterom. A po autobusovej trase sa dá vyjsť aj pešo – a využíva to veľa turistov. Po približne hodinovej prechádzke dorazia na malé parkovisko s konečnou autobusu.
Len na vlastné riziko
Ďalšiu cestu prehradzuje plot s veľkými ceduľami s upozornením v piatich jazykoch, že ďalej je už len vysokohorský terén, opustiť značenú cestu je nebezpečné a pohyb je povolený len s profesionálnym sprievodcom. Aj tu sa však nájdu turisti, ktorý zábranu prekročia a vyberú sa nahor na vlastnú päsť. Cesta je vraj výrazne vyšlapaná a nie je sa tam kde stratiť. No predsa len – kúsok vyššie je kráter činnej sopky, ktorý si môže kedykoľvek povedať, že je načase vypustiť trochu žeravej magmy…
Kto sa dostane hore – sám alebo v skupinke turistov s plateným sprievodcom – má to šťastie prezrieť si kráter s nepravidelnými okrajmi, ktorý má v priemere niekoľko sto metrov a jeho povrch hrá vďaka chemickým reakciám v pôde všetkými farbami.
Brána do pekla
Pohľad do parazitných kráterov napĺňa predstavy niektorých ľudí o bráne do pekla. Hneď pri Rifugiu Sapienza sa dá vojsť do jedného z nich, Crateri Silvestri, ktorý vznikol pri erupcii pred jedenástimi rokmi. Pohľad doňho, ale aj z neho na okolitú krajinu pripomína povrch vzdialenej planéty.
Široko – ďaleko nerastie jediná rastlinka. Iba škvára, vyvrhnutá z hlbín zeme, mení svoje farby z čiernej na tmavosivú, oranžovú, okrovú, hnedú, tehlovočervenú. Väčšie či menšie balvany sa striedajú s kužeľovitými minikrátermi s charakteristickým skoseným vrškom. Pod krehkou škrupinkou Etny to bublá, vrie, a kedykoľvek si žeravá láva môže preraziť cestu na povrch.
