Sicílska Messina bola odjakživa bránou k prekrásnemu ostrovu slnka, na ktorom sa počas storočí vystriedali snáď všetky dôležité ríše, ktoré ovládali Stredomorie.
Pevnina na obzore
Kto sa nechce na Sicíliu prepraviť letecky, môže zvoliť romantickejšiu cestu trajektom. Najkratšie spojenie medzi talianskou pevninou a Sicíliou existuje z talianskeho mesta Villa San Giovanni. Samo osebe je obyčajným juhotalianskym mestom s prístavom, no kto sa odtiaľto pozrie na more, ten uvidí, ako sa na jeho druhej strane vynára z ranného oparu sicílska Messina.
Dlhé roky sa tu hovorí o moste, ktorý by spojil oba brehy, ale čím viac sa jeho meno skloňuje, tým menej ľudí skutočne verí, že tu raz bude stáť. Prístav vo Villa San Giovanni je rušný a trajekty odchádzajú takmer každú pol hodinku. Stačí 30 či 40 minút cesty a človek sa odrazu ocitne na bájnom ostrove. Kedysi naháňala Messinská úžina námorníkom strach, pretože tu žila legendárna Scylla a Charybda, ale dnes tu stretnete skôr rybára snívajúceho, že sa mu podarí uloviť mečúňa, než spievajúce sirény. Messina sa tiahne celým pobrežím akoby ho chcela svojim kameným telom obopnúť a nepustiť sa ho. Z jej panorámy sa vynáraju strechy, kupole a zvonice kostolov, pod ktorými striekajú fontány a nad mestom strážia úžinu zelené kopce pohoria Peloritani. Starovekí Bohovia, či lepšie povedané kolonisti, ktorí sem priplávali z Grécka, vybrali Messine skutočne nádhernú a výnimočnú polohu.
Sicílske ráno
Messinské rána bývajú počas pracovného dňa hektické, no miestni aj do neho dokážu primiešať kúsok pohody a lenivej atmosféry. Podobne ako v Palerme či Katánii, aj tu sa ľudia náhlia do práce, no i napriek tomu ešte mnohí nevynechajú zastávku vo svojej obľúbenej kaviarni na šálku lahodného cappuccina s nebeskou penou a sladký croissant. Až potom sa pozrú na hodinky a uvedomia si, že meškajú, ale čas na Sicílii beží inak než na severe Talianska. Tu akoby nikto nečakal, že príde na čas a všetci sa tak naučili fungovať. Slnečné lúče pražia už od rána a nádherne sa lesknú na zlatej soche Madonny, ktorá stojí v prístave a drží ochrannú ruku nad každým, kto sa sem priplaví. Deň čo deň dozerá Madonna na život na pobreží. Niekoľko rybárov vyťahuje na breh svoje lode, no tí šikovnejší už dokonca čistia siete. O pár desiatok metrov ďalej stojí malá mestská pláž s niekoľkými ľuďmi. Počas víkendov sa zaplní viac, no aj tak sa domáci chodia radšej kúpať mimo mesto. Mestský park neďaleko paláca pritiahol do svojho tieňa zopár starších mužov, ktorí od rána hrajú karty alebo čítajú ružové stránky športových novín. Vždy po futbale sa tu preberá každá minúta zápasu, pretože Sicílčania sú hrdí na svoje kluby a medzi mestami tu panuje veľká rivalita. Nábrežie ozdobili bielym palácom Palazzo del Governo, pred ktorým dnes stojí Neptúnova fontána. Patrí k symbolom mesta, pretože ju zhotovil už v roku 1557 sochár Giovanni Angelo Montorsoli po tom, ako opustil Florenciu a vydal sa tvoriť na Sicíliu. Odveký strážca morí zviera v ruke svoj trojzubec a oči vtlačené do mramoru sledujú jeho morské kráľovstvo. Messinské zápchy na seba nenechali dlho čakať a onedlho sa cesty mestom upchajú. Vtedy človek pochopí, prečo domáci tak obľubujú mopedy.
Najkrajší orloj Sicílie
Za najslávnejším miestom celej Messiny musíme nachvíľku opustiť pobrežie s prístavom a vydať sa do messinských ulíc. Tie sa spočiatku javia akési ošarpané, opustené, polorozpadnuté, ale stačí pár krokov a všetko sa zmení. Zaplnia ich farby, žlto-červené vlajky miestneho klubu, červeno-žlté vlajky Sicílie a na konci ulice sa začnú vynárať pamiatky. Každý, kto sa v Messine ocitne po prvý raz, túži prísť na hlavné námestie, odkiaľ sa dvíha krásna katedrála z 12.storočia. Námestie je postavené tak, aby na sebe nenieslo žiadne rušivé elementy. Je jednoduché, ozdobené fontánou Oriona z rúk už spomínaného Montorsoliho a všetky pohľady sa upierajú na katedrálu. Fontána je sama o sebe umelecké dielo. Niekoľko antických postáv leží a sleduje dianie naokolo a nahé nymfy z bieleho mramoru držia poschodia fontán na svojich pleciach a rukách, aby tu mohla striekať voda. Zvonica katedrály leží v tesnej blízkosti svätostánku a s jej telom ju spája len úzky oblúk. Hoci je katedrála historickým pokladom, pravda je taká, že stavbu, ktorú tu vidíme dnes, postavili až v priebehu 20.storočia. To bolo v Messine poznačené katastrofami a nechýbalo veľa a dnes by sa o meste hovorilo len v minulom čase. Zostávalo len niekoľko posledných dní do konca roku 1908, keď sa tu zatriasla zem, privolala obrovské vlny a niekoľko hodín strachu a skazy si vyžiadalo viac než 120 000 životov. Dnes po zemetrasení našťastie už nebadať stopy a Messina sa opäť teší zo života. Dnu v katedrále je posvätné ticho, zopár ľudí, zopár turistov a kňaz v dlhej bielej sutane padajúcej až po členky. Strop katedrály zdobia prepracované detaily a najkrajšia freska s podobizňou Ježiša Krista vyplnila apsidu chrámu. Pomaly ale isto sa blíži dvanásta hodina a námestie pred katedrálou sa začína zapĺňať. S úderom dvanástej sa totiž dá do pohybu messinský orloj, ktorý patrí medzi najväčšie orloje sveta. Zakikiríka kohút, do toho sa ozve ohľušujúci rev leva, ktorý zavrtí chvostom a vlajkou Messiny, objaví sa skupinka Apoštolov, postavy rozochvejú zvony a za tónov piesne Ave Maria sa z inak prázdneho okienka vynorí maketa kostolíku Santa Maria stojaceho pár stoviek metrov odtiaľto. Fascinujúce divadlo sa končí po desiatich minútach za potlesku divákov.
Ošarpanými ulicami s vôňou cestovín
Aj keby mala Messina len orloj, oplatilo by sa tu zastaviť, no v meste človek natrafí na viacero zaujímavých miest. Štvrte za katedrálou obsadili kaviarničky a do ulíc vrhajú tiene starbylo vyzerajúce budovy pripomínajúce aristokratické paláce. Fasády sú síce zanedbané, sfarbené do čierna kvôli smogu, no kto sa zadíva dlhšie, ten si všimne desiatky pekných detailov od kamenných kvetín až po umelecké stvárnené balkóny či okenice. Na obrovskej križovatke stojí Galéria pomenovaná podľa kráľa Viktora Emanuela, ale nežiari ako podobná galéria v Miláne. Táto, zdá sa, má svoje najlepšie roky za sebou a dnes dýcha zabudnutou nostalgiou. Kde tu sa z ničoho nič objaví malý kostol, čo len potvrdí predstavu o Sicílčanoch ako silne veriacich ľudí. Palác Monte di Pieta pôsobí, ako by prežil bombardovanie. Podobných aristokratických palácov zo 17.storočia by sme našli v Messine viac. Nielen tu, ale takpovediac v každom sicílskom meste ich je niekoľko, pretože dôležité rody a rodiny si potrpeli na pompéznom bývaní. Palác Monte di Pieta je odleskom zašlej slávy, no pohľad naň je aj napriek všetkému krásny, pretože v sebe ukrýva dušu starej Sicílie. Za staručkou bránou sa dnes ukrýva oáza pokoja v podobe záhrady a múzea.
Kto hľadá v Messine starú históriu, skôr či neskôr skončí pri kostole zvanom Chiesa della Santissima Annunziata dei Catalani. Patrí medzi najstaršie stavby celého mesta a prežila dokonca aj ničivé zemetrasenie. Kostol si ešte stále pamätá slávne časy normandských kráľov, ktorí vládli ostrovu a premenili ho na kultúrne a obchodné centrum celej Európy. Na kostole sa miešajú klenby, oblúky či stĺpy 12. a 13.storočia, čím z neho robia neprekonateľný mix kultúr a štýlov. Dnes už leží pod úrovňou ulice a jeho obraz dotvára niekoľko vysokých paliem a starý, no nablýskaný Fiat ako vystrihnutý zo starých čiernobielych talianskych filmov. Sicília je kulinárskym rajom a ani Messina nemôže byť výnimkou. Malé domáce podniky počas obedu praskajú vo švíkoch a zovšadiaľ rozvoniavajú cestoviny, pizza, pečivo či iné dobroty. Na Sicílii aj obyčajné cestoviny ako penne rigate s rajčinovou omáčkou chutia, ako by neboli z tohto sveta. Stačí ich jemne posypať parmezánom, ten sa premieša s čerstvou omáčkou a človek ich je pomaličky len preto, lebo si namýšľa, že sa tak jeho porcia nikdy neminie. Ak chcete dezert máte na výber z marcipánových sladkostí alebo môžete ochutnať preslávenú sicílsku zmrzlinu, ktorú tu tradične podávajú v sladkej žemli. Messina tak v pamäti zostane ako miesto, kde sa nádherne prelína história, súčasnosť a gastronómia.
