Malajzia,ktorá zaberá takmer celý výbežok Malajského polostrova, je veľmi modernou krajinou, no aj napriek tomu v sebe ukrýva niekoľko historických pokladov. Na severe krajiny leží ostrov Penang, teda Ostrov betelového orechu, kadiaľ za britskej éry prúdil obchod. Jeho hlavným mestom je Georgetown, ktorý sa svojou koloniálnou architektúrou prebojoval až na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
História začína pri múroch
Ostrov Penang sa označuje za najhistorickejší ostrov celej exotickej Malajzie. Čulý obchodný ruch tu vládol už dávno pred tým, než sa vôbec ľudia pohrávali s myšlienkou založiť mesto, ktoré dnes poznáme ako Kuala Lumpur. Z malajskej pevniny sa dalo na ostrov dostať cez 13,5 kilometrov dlhý most, ale začiatkom marca tu otvorili nový most s úctyhodnou dĺžkou 24 kilometrov. Tým sa už samotný príchod do hlavného mesta Georgetown stáva zážitkom – človek takto prichádza po najdlhšom moste celej juhovýchodnej Ázie.
Panorámu o chvíľku pohltí Georgetown so svojím moderným výzorom a výškovými budovami postavenými na brehu prieplavu. História malajzijského Georgetownu nie je bohatá a dlhá, ako to býva pri väčšine európskych miest, ale aj tu by sa našlo niekoľko zaujímavých epizód ukrytých v stavbách roztrúsených v starom meste. Neďaleko prístavu, len pár desiatok metrov od morského pobrežia a úžiny, ktorá oddeľuje ostrov od pevniny, ležia ruina starej pevnosti Cornwallis. Je úzko spätá s menom zakladateľa mesta Francisa Lighta. Pomenoval ho po princovi z Walesu, Jurajovi V., pretože založenie vyšlo na jeho narodeniny. Podľa legendy na ostrove nebolo nič len prales a aby Light nabudil ľudí na jeho osídlenie, nechal z kanónov strieľať strieborné mince smerom k pobrežiu. Pevnosť Cornwallis bola prvým miestom, kde sa kapitán Francis Light v službách Východoindickej spoločnosti vylodil so svojou posádkou a položil pomyselný prvý kameň na založenie mesta dňa 11.augusta 1786. Určite vtedy netušil, že sa jeho mesto premení na skutočný klenot a stane sa jedným z najdôležitejších miest celej krajiny. Múry pevnosti majú na sebe patinu dejín a na niektorých miestach sa pozvoľna rozpadávajú. Exotickú atmosféru im dodáva všadeprítomná vlhkosť a škrekot krikľavo zelených papagájov poletujúcich medzi korunami stromov. Nádvorie pevnosti za bránou je prázdne a viac zaujmú staré delá namierené na more, ktoré si pamätajú dve storočia. Vlhkosť ich premenila na hrdzavé múzejné kúsky, no neuberá im to na kráse. Neďaleko pevnosti sa dvíha vysoká hodinová veža. Koloniálne mocnosti často tento architektonický prvok zasadili do svojich miest, a preto ani Georgetown nie je výnimkou. Hodinovú vežu sponzoroval bohatý čínsky obchodník a postavili ju ako pripomienku diamantového výročia kráľovnej Viktórie.
Najkrajšia koloniálna architektúra
Centrom niekdajšieho koloniálneho života starého Georgetownu bolo námestie zvané Padang. Nielen tu, ale v každom britskom koloniálnom meste v Malajzii bol padang srdcom mesta. Obrovské námestie sa premenilo na zelený park lemovaný stromami, kam si každé ráno okolo piatej či šiestej prichádzajú zacvičiť čínski dôchodcovia, ku ktorým sa neskôr pridajú aj bežci. Domáci milujú pohyb na čerstvom vzduchu. Kamenné pódia stoja v rohu námestia a vždy, keď sa v meste niečo koná alebo oslavuje, padang dostáva nazad svoju dominantnú úlohu. Vydláždená promenáda obtáčajúca sa okolo zálivu prilákala niekoľko rybárov dúfajúcich v úlovky. Odtiaľto vidno výbežok najmodernejšej časti mesta s výškovými budovami, mrakodrapmi, kanceláriami a sklobetónom. Niekoľko starších mužov sedí na lavičke, zhovára sa a hľadí do diaľky, v ktorej sa vynára pevnina v rannom opare. V malom parku nájdeme stopy prvej svetovej vojny. Aj keď sa zdá, že Malajzia bola od jej dejiska priveľmi vzdialená, aj tu sa našlo miesto na pamiatku tých, ktorí sa z nej nevrátili. Vo vojne totiž bojovali aj Briti z malajského Penangu, na ktorých sa takto nikdy nezabudne. Nad pomníkom vejú dve vlajky. Červeno-bielo-modrá patrí Malajzii a modro-žltá s betelovou palmou uprostred predstavuje ostrov Penang, ktorý je známy aj pod názvom Ostrov betelového orechu. Kedysi sa tu s betelom obchodovalo a dodnes tu rastú palmy s týmito tvrdými a zaujímavými orieškami. Ich vnútro sa rozomelie, zmieša s vápnom, vloží do listu a potom sa žuje, aby sa uvoľňovali omamné látky. Aj tu na pomedzí parku rastie niekoľko vysokánskych betelových paliem s oranžovými orechmi. Oproti padangu stojí najkrajšia perla koloniálnej architektúry celého ostrova. Stará monumentálna radnica má snehobielu farbu, je trošku ošarpaná a odráža v sebe ducha baroka poznačeného britskými predstavami. Skutočný monument, vďaka ktorému Penang pribudol na zoznam UNESCO. Hneď vedľa stojí ďalšia dôležitá administratívna budova, no tá sa svojim štýlom viac podobá na petrohradské paláce nobility než na budovu, kde sa stretávajú mestskí poslanci.
Prelínanie náboženstiev
Centrum starého Georgetownu nie je obrovské, a preto je to všade „len pár krokov“. Neďaleko radnice a budovy najvyššieho súdu sa za krikľavo zeleným trávnikom dvíha zašpicatená veža kostola svätého Juraja. Z diaľky vďaka neoklasicistickému priečeliu pripomína skôr staroveký chrám, ale v skutočnosti sa jedná o najstarší kostol celej juhovýchodnej Ázie. Dokončili ho už v roku 1818 a tiež svojou štipkou prispieva ku koloniálnemu duchu mesta. Vnútro je prázdne, bez okázalej výzdoby, pretože ide o anglikánsky kostol. Po stenách visia pamätné tabule s príbehmi niekoľkých Britov, ktori svoj osud preplietli s Penangom. Hlavná ulica pretína mesto a po jej stranách vyrástli zaujímavé štvrte. O Malajzii sa hovorí ako o krajine, kde vládne tolerancia a kde funguje multikultúrna spoločnosť bez výraznejších problémov. Ulice Georgetownu poznačili dve najväčšie komunity žijúce na ostrove – Číňania a Indovia. Každý z národov tu má vlastné štvrte, obchodíky a svätyne.
Pár desiatok metrov od anglikánskeho kostola sa za bránou šíri dym vychádzajúci z veľkých pecí. Kto nakukne bližšie, uvidí, že stojí pred veľkým budhistickým chrámom, kam prichádzajú tucty ľudí za modlitbou či obetovaním. Do pecí sa tu hádžu papieriky s napísanými túžbami či modlitbami, ktoré ak zhoria, vyletia do nebies a splnia sa. Pred chrámom horí niekoľko desiatok vonných tyčiniek a dva kamenné levy nehybne strážia vstup. Dnu je ticho, len zopár ľudí kľačí, modlí sa a pod oltáriky s Budhovou podobizňou kladú kvety či iné obetné dary. Chrám je prázdny, no nádvorie je plné. V rohu sa zhromaždilo niekoľko žobrákov, pretože vedia, že každý deň príde niekto majetnejší, kto im rozdá jedlo alebo bankovky. On si tým nakloní karmu na svoju stranu a oni sa môžu najesť či prežiť ďalší deň. Okolitú ulicu pohltil ruch malého trhoviska s kvetmi. Nepredávajú sa tu ako u nás kytice, ale každý kvet vezmú, odtrhnú z neho lístky a tie potom navlečú na špagát, aby vytvorili veniec. Čínsky jazyk sa tu mieša s tamilčinou a exotika dostáva dokonalé kontúry. Na druhej strane ulice začína štvrť s príznačným názvom Little India, teda Malá India. Indovia sedia v čajovniach, popíjajú horúci čaj s kondenzovaným mliekom, žujú sladké koláčiky alebo pikantné samosy a pri tom ich obklopujú nápisy z „bublín“ tamilského jazyka. Kto nechce sedieť v čajovni, tomu nalejú čaj do sáčku, pichnú mu do neho slamku a môže ísť. Najkrajším hinduistickým chrámom celého Georgetownu je chrám zasvätený bohyni Mariamann, ktorá drží ochrannú ruku nad všetkými, ktorí nemôžu byť vo svojej domovine. Obzvlášť si ju vážia práve Tamilci z juhu Indie, ktorých je v indickej komunite tu v Penangu väčšina. Vysoká gopura nad vchodom je posiata farebnými sochami. Bohovia, bohyne a mýtické bytosti tu stoja ruka v ruke a kto pozná hinduistické eposy, pred ním s vynárajú príbehy.
Čínska rozprávka
Najvýraznejšou črtou čínskej kultúry tu v Georgetowne sú tzv. klanové domy. Tie na prvý pohľad pripomínajú chrám a hoci sa do nich chodí obetovať, slúžia najmä ako komunitné centrá a miesto, kde sa odkazuje na osobnosti toho ktorého čínskeho klanu. Keď začali prichádzať na Penang čínski obchodníci, tak to občas medzi nimi poriadne zaiskrilo, no dnes je situácia diametrálne odlišná. Naučili sa tu žiť, obchodovať a dokonca aj prosperovať. Po celom meste by sme našli niekoľko klanových domov, kde si ľudia uctili svojich predkov a významné postavy. Ten najkrajší a najvýznamnejší predstavuje zosobnenie jedinečnej čínskej architektúry. Klanový dom Khoo Kongsi sa ukrýva v malej nenápadnej uličke v starej štvrti s nízkymi dvojposchodovými domami. Až za stenou, ktorá má odrážať zlo, sa rozleje nádvorie s krásnym priečelím klanového domu. Postavili ho v roku 1906 – v dobe, kedy bola komunita Khoo na svojom obchodnom vrchole. Ich predkovia prišli na Penang z čínskej dediny Sin Klang v provincii Hokkien. Priečelie klanového domu je plné fantastických detailov. Tu sa objaví lev, tam zase drak, rastliny, kvetiny a kto vojde dnu, toho ohromia obrovské nástenné maľby čínskych bojovníkov. Zlaté tabuľky s čínskymi znakmi predstavujú mená najvýznamnejších postáv tej ktorej generácie a pri oltári horí niekoľko tyčiniek. Khoo Kongsi je najväčší klanový dom Malajzie a v rebríčkoch sa často objavuje medzi najkrajšími miestami celej krajiny. Svoju popularitu získal nielen architektúrou a významom, ale aj preto, že priamo tu sa natáčali niektoré scény z kultového filmu Anna a kráľ. Pod domom je malé múzeum zachytávajúce osudy čínskeho klanu, niekoľko dobových artefaktov, no hlavná časť na poschodí je skutočným ťahákom. Človek by vedel hľadieť hodiny na detaily, ktoré domy pohltili a aj tak by ich všetky nestihol absorbovať. Khoo Kongsi odráža dušu celého Georgetownu. Nezáleží na tom, koľko tu človek strávi času, vždy by si vedel predstaviť zostať tu dlhšie.
