Očarujúci ostrov je na mape len bodkou, no ukrýva poklady, ktoré ho robia perlou Atlantiku. Levadas, montský tobogan, madeirské víno, poncha, bolo de mel, kvety a banánovíky – jednoducho Madeira.
Pristátie v mori
Ešte pred prvým skutočným kontaktom s ostrovom Madeira sme si dovolili na chvíľu zapochybovať – nielenže sa nám pristávacia dráha v Santa Catarine zdala trochu krátka, no 180 metrov z nej je natiahnutých na stĺpoch v mori. Napokon, naše obavy sú na mieste – toto letisko vraj patrí k desiatim najextrémnejším na svete. Síce nás ani krátky otčenáš pred pristávaním neupokojil, nakoniec sme sa presvedčili, že to majú predsalen vyrátané. Letisko Funchal nesie meno hlavného mesta ostrova, aj keď je od neho vzdialené asi 13 km. To je však na miestne pomery celkom kus, keďže Madeira je dlhá len 56 km (z východu na západ) a široká 19 km (zo severu na juh). Našou prvou zastávkou je rybárska dedinka Câmara de Lobos, jedna z množstva slnečných pobrežných dediniek obklopených strmými zelenými svahmi. Miestni rybári tu na svojich farebných člnoch v zátoke sušia typickú miestnu pochúťku – tresku. Tá je každodennou súčasťou portugalského jedálnička a pripravuje sa na desiatky spôsobov, z ktorých najznámejším je bacalhau com natas – treska na smotane.
Autom až k vrcholom hôr
Jazda autom je na Madeire doslova zážitkom. Dopravné komunikácie okolo ostrova sú tvorené najmä tunelmi, sú však naozaj na úrovni. Cesta ďalej od pobrežia je komplikovanejšia a aj napriek tomu, že ostrov je pomerne malý, premiestňovanie z miesta na miesto nám zaberá mnoho času. Pri sklone niektorých ciest zažívame menšie adrenalínové šoky, najmä keď sa auto odmieta v polke cesty pohnúť ďalej. Rovnako dopravné značenie si vyžaduje dávku trpezlivosti, niekedy obchádzame kruhový objazd aj trikrát, aby sme zachytili ten správny smer. Cestovanie autom je vzhľadom na členitý reliéf obmedzené, stále však zostáva tým najvhodnejším spôsobom, ako vidieť z ostrova čo najviac a odhaliť jeho zákutia. Najviac nás prekvapilo, že na jeden z najvyšších vrcholov Madeiry – Pico do Arieiro (1818 m n.m.) sa dá taktiež dostať v pohodlí nášho auta, na čo nás síce upozorňoval turistický sprievodca, ale o parkovaní len pár metrov pod vrcholom hory sa nám veru ani nesnívalo. Už samotná cesta nahor je strhujúca – vedie strmými svahmi porastenými eukalyptom a vavrínom a často sa ocitáme priamo v oblakoch, ktoré nám v rýchlosti prechádzajú rovno pred očami. Náš zážitok je umocnený dramatickou klasickou hudbou hrajúcou z rádia, čo je jediná stanica, ktorú sa nám podarilo naladiť. Nádherná scenéria pri pohľade z Pico do Arieiro je už iba čerešničkou na torte a pri peknom počasí je dokonca možné zahliadnuť najvyššiu horu Pico Ruivo, ako aj ostrov Porto Santo, ktorý je súčasťou súostrovia Madeira.
Nad oblakmi
Z Pico do Arieiro je možné dostať sa na najvyššiu horu Madeiry – Pico Ruivo (1861 m n.m.), no to je jedna z ciest, kam môžete už len peši. Desaťkilometrová túra trvá 2 až 3 hodiny a vedie úzkymi cestičkami po hrebeňoch a strmých svahoch, preto je vhodná skôr pre skúsenejších turistov. Tí menej zdatní sa môžu vydať k vrcholu z dedinky Achada do Teixeira. Táto trasa je kratšia a menej náročná, no kráčanie hore určite nebude menejcenným zážitkom. Po celý čas obdivujeme oblaky objímajúce svahy, až sa napokon ocitáme nad nimi. Pohľad do diaľky sa mení každou sekundou. Je to ako v nebi. Chcete dýchať ten úžasný vzduch, vznášať sa nad oblakmi a cítiť ten pocit slobody už navždy.
Levadas
Aj keď tušíme, že tento zážitok už nič neprekoná, Madeira v sebe skrýva omnoho viac a je pre ňu typických toľko špecifík, že je zbytočné ich medzi sebou porovnávať. Pravdou však je, že na tomto sopečnom ostrove sa nachádza viac prírodných ako kultúrno-historických pamiatok. Našim ďalším plánom sú prechádzky popri kanáloch levadas, ktoré slúžia ako zavlažovací systém. Prostredníctvom neho sa dažďová voda zo severných regiónov dostáva na juh a tam zavlažuje banánové plantáže, vinice a ovocné a zeleninové záhrady. Celková dĺžka levadas po celom ostrove presahuje 2500 km a popri mnohých sú vybudované turistické chodníky. Cesta Levada do Risco nás z roviny Rabaçal vedie k rovnomennému vodopádu. Niektoré cestičky popri levadas sú široké snáď len 30 cm a väčšinu z nich obklopuje z jednej strany strmý svah, takže máme čo robiť, aby sa nám nepošmykla noha, nehovoriac o obchádzaní sa s oproti idúcimi turistami. Príroda popri levadas je hotovou botanickou záhradou. Našimi trasami nás sprevádzajú najmä vresy a vavríny, ako aj množstvo unikátnych madeirských kvetov. Samotný vodopád nás svojim nedostatkom vody naozaj neohúril, rovnako ani vodopády 25 fontes, ktoré sú vlastne len malé stekajúce pramienky vody. Tu sa pridávame k skupinke oddychujúcich turistov a po vytiahnutí poctivo pripravenej desiaty do nášho kruhu pricupitá niekoľko operencov, ktorí sa rozhodne neboja prijať od nás malé občerstvenie.
Azúrovo modrá
Z Rabaçalu vedie priama cesta k dedinke Porto Moniz nachádzajúcej sa v severozápadnom cípe ostrova, kde objavujeme ten najlahodnejší oddych po dlhej túre – prírodné jazierka v pobrežných skalách navzájom spojené betónovými chodníčkami. Azúrovo modrá voda naráža na bizarné lávové kamene a centrum dedinky samozrejme obklopujú strmé kopce. Miestni obyvatelia neváhajú ich svahy čo najefektívnejšie využiť – nielen na pestovanie viniča, banánov, kvetov či ovocia a zeleniny, ale aj ako miesto pre svoje bývanie. Po krátkom okúpaní sa vydávame na 19 km dlhú cestu, ktorá bola budovaná 16 rokov bez použitia strojov. Táto trasa k severovýchodnému cípu ostrova je asi tou najscénickejšou pobrežnou cestou. Príchod k ohromujúcim útesom Ponta de São Lourenço nám berie dych. Je to asi jedno z mála tak nádherných miest v Európe, ktoré zatiaľ nie sú poznačené ľudskou činnosťou. Z tohto miesta je možné vydať na jednu z prechádzok popri levadas, alebo si len nečinne vychutnať západ slnka spolu s pohľadom na ostrov Porto Santo.
Funchal
Hlavné mesto súostrovia obýva viac ako 110 tisíc obyvateľov, čo je takmer polovica populácie Madeiry. Úhľadná pešia zóna je ideálnym miestom na ochutnávku miestneho nápoja nazývaného poncha, čo je citrónový džús s bielym rumom. Po prechádzke smerujeme do botanickej záhrady, v ktorej sa vynímajú stovky rastlín z celého sveta. Keďže je umiestnená na kopci, je odtiaľ nádherný výhľad na mesto. O niečo nižšie sa nachádza Monte, kde sa dostávame lanovkou, z ktorej si Funchal môžeme obzrieť detailnejšie. Po výstupe nám ponúkajú fotografiu, ktorú nám stihli spraviť ešte pri nástupe do lanovky. Slušne odmietame a namiesto toho smerujeme k fotogenickému kostolu Nossa Senhora do Monte. Práve pod ním na rohu Caminha do Monte je možné zahájiť jazdu na montskom tobogane, ktorým sa po desiatich minútach ocitnete opäť dole vo Funchale. Ide o prútené sane vystlané vankúšmi, ktoré zozadu korigujú „vodiči“ v bielom obleku a so slameným klobúkom.
Pred cestou na letisko sa ešte zastavujeme v obchode so suvenírmi, kde nám milá predavačka ponúka typický madeirský medový koláč – bolo de mel, ktorý si bez váhania kúpime rovnako ako chutné madeirské víno či typické ručne robené výšivky. Aj keď sa nám podarilo za pár dní precestovať Madeiru takmer celú, niečo mi hovorí, že sa tam určite oplatí vrátiť.
