Holandské mesto Maastricht ležiace na brehu rieky Meuse neďaleko belgických hraníc nepatrí len medzi najstaršie mestá v krajine s nádhernými kostolmi a uličkami, jeho meno sa skloňuje aj pri zmluve stojacej pri zrode modernej Európskej únie a spoločnej meny Euro.
Najstarší most Holandska
Nájsť Maastricht na mape Holandska nie je vôbec ťažké, pretože leží v jeho najjužnejšom výbežku tak blízko belgickej hranice, až by sa mohlo zdať, že prechádza len pár metrov za mestom. Železničná stanica vítajúca pasažierov dýcha starobylosťou a nad jej tehlovým telom sa dvíha vysoká hranatá veža. Stanica tento rok oslavuje úctyhodných 160 rokov, aj turistická mapa ju radí medzi pamiatky, ku ktorým by sa človek pri obchôdzke Maastrichtu mal zatúlať. Jedna z hlavných ulíc vedie priamo do starého mesta. Aby sa do neho človek dostal, musí prekročiť rieku Meuse, no dnes to už nie je žiaden problém. Už Rimania, ktorí tu žili počas zlatej rímskej éry za cisára Augusta, postavili prvý drevený most, no dnes po ňom niet už ani stopy. Dnešný Maastricht sa tak pýši kamenným mostom Sint Servaasbrug postaveným na konci 13.storočia. Nielenže patrí k najkrajším mostom celého mesta, je dokonca najstarším mostom v Holandsku. Jeho sedem kamenných oblúkov sa leskne na pokojnej hladine rieky. Kráča ním veľa ľudí, nielen domácich, ale aj turistov, pretože pre Maastricht znamená asi toľko, čo Karlov most pre Prahu. Na konci mosta, kde už takmer dosahuje breh, sa oblúky stratia, aby mohli popod most plávať nižšie lode. Až tu na nábreží začne povestné staré mesto. V uliciach panuje zrána čulý ruch a hoci mierne popŕcha, ľuďom to nedokáže znepríjemniť deň a takmer nikto si nevyberie dáždnik. Všade je čisto, fasády zdobia vlajky nielen Holandska, ale aj mestské zástavy s bielou hviezdou na červenom pozadí a na konci niektorých ulíc vyrastajú zašpicatené strechy kostolov.
Sladko v ústach a socha s fakľou
Vôňa z malého stánku ukrytého medzi zástavbou butikov, obchodov a reštaurácii podlomí kolená každému milovníkovi sladkého. Holandsko je spoločne s Belgickom krajina, kde medzi najtradičnejšie pochúťky patria obľúbené wafle. Ich sladkastá vôňa pokrýva ulicu a každého turistu pritiahne k sebe. Dievčatá vyrábajú čerstvé wafle a ponúkajú ich s čokoládou, šľahačkou, ovocím či v iných variáciách. Nech si už dáte akúkoľvek príchuť, jedno je isté – onedlho ich budete chcieť znovu. Je to lahôdka overená stáročiami a dokonca sa hovorí, že predchodkyne dnešných waflí už v priestore Beneluxu poznali pred tisíc rokmi, hoci najstarší recept pochádza „len“ zo 14.storočia. Tomu sa povie tradícia. So sladkou chuťou rozliatou v ústach sa Maastrichtom hneď kráča akosi veselšie. V kaviarničkách posedávajú domáci s novinami či pri rozhovore s priateľmi a kolegami a skupinky návštevníkov so sprievodcom kráčajú k námestiu Markt. Domy naokolo sú typicky holandské, vysoké, úzke, často tehlové a ozdobené niekoľkými oknami, nad ktorými nechýba zašpicatený či zaoblený štít. Hlavné námestie Markt ukrýva zaujímavú stavbu Stadthuis, teda Radnicu, ktorá na prvý pohľad pripomína skôr kostol či svätostánok, než budovu odkiaľ poslanci riadia mesto. Bicykle stoja odparkované pod stromami, v stojanoch, na okraji námestia a kam sa človek pozrie, tam uvidí s určitosťou človeka šliapajúceho do pedálov. Tým, že je Holandsko rovinatá krajina, bicykel je tu najlepším a aj najobľúbenejším dopravným prostriedkom. Pri pohľade na desiatky bicyklujúcich sa ľudí sa človek zamyslí, či sú vôbec v Maastrichte potrebné autá. Radnicu postavil slávny architekt Pieter Post a je pýchou Maastrichtu už od konca 17.storočia. Námestie dnes patrí blšiemu trhu a desiatkam stánkov, medzi ktorými sa prechádzajú ľudia a hľadajú, či by sa im nejaká stará zabudnutá drobnosť nehodila do bytu. Platne, staré mince, knihy nasiaknuté vôňou desaťročí, obrazy, odznaky, gramofóny, rádia či dokonca staré čiernobiele fotografie sú naukladané v stánkoch. Obchodníci posedávajú, sem-tam prehodia slovo s okoloidúcimi, ale nikto nikoho nepresviedča o kúpe. Severný okraj námestia Markt patrí velikánovi, miestnemu rodákovi Johanesovi Petrusovi Minckelerovi. Narodil sa v Maastrichte v roku 1748 a jeho socha v nadživotnej veľkosti vytesaná do kameňa z neho spravila nesmrteľný symbol. Socha drží v ruke fakľu s naozajstným plameňom, ktorý tancuje podľa toho, ako zafúka vietor. Maastrichtský rodák totiž vynašiel svietiplyn a vďaka nemu sa mohli rozsvietiť tisíce olejových lámp.
Námestie kostolných veží
Nájsť v starom meste námestie Vrijthof je nesmierne ľahká úloha. Všetky uličky, hlavné aj tie vedľajšie, sú prepletené tak, že sa v srdci mesta ocitne jednoducho každý. Ani tu neutíchol ruch, ba priam naopak, je ho tu o poznanie viac. Cyklisti brázdia svoje chodníčky, v podniku podávajú holandské hranolky, ktoré tu patria k najobľúbenejšiemu fastfoodu a ľudia dvíhajú hlavy, aby si vychutnali pohľad na dvojicu vedľa seba stojacich kostolov. Dážď vyhnal ľudí z terás dovnútra podnikov, ale desiatky rozložených stoličiek a stolov len dokazujú, akú tu musí pekný slnečný deň vyčarovať atmosféru. Holanďania si veľmi radi chodia posedieť do svojich obľúbených reštaurácii či klubov, a preto mestá ožívajú aj po zotmení. Bazilika svätého Servácia patrí k ikonám Maastrichtu. Bazilika síce vznikala v priebehu stredovekých storočí a neraz zmenila svoju tvár, no z historických záznamov vieme, že tu stála už v 4.storočí. Jej umiestnenie nie je vôbec náhodné, pretože vyrástla na mieste, kde pochovali váženého biskupa svätého Servácia, ktorý do Maastrichtu prišiel z ďalekého Arménska. Obľúbenosť biskupa priťahovala pútnikov odvtedy, ako sa rozkríklo, že svoj večný pokoj našiel v meste na rieke Meuse. Medzi tých, ktorí mu prišli vzdať hold, patril napríklad aj Karol Veľký, Karol V., španielsky kráľ Filip II. a v novodobých dejinách sa pri hrobe zastavil aj zosnulý pápež Ján Pavol II., keď sa v tu roku 1985 zastavil pri svojej návšteve. Bazilika skutočne vyžaruje starobylého ducha a jej dve hranaté veže ozdobené krížmi nad apsidou sledujú všetko, čo sa v jej okolí deje. Románske črty svätostánku sa predvádzajú pred návštevníkmi, no najviac spomedzi nich vyniknú sochy, ktorými sú steny baziliky ozdobené. Dnu za farbeným portálom sa objaví svet ticha a pokoja. Interiérom sa prechádzajú desiatky ľudí, no aj tak si zachováva svoju auru a šípky ukazujúce smer lákajú na návštevu vzácnej chrámovej pokladnice s relikviami, busty Servácia či ďalších kúskov nevyčísliteľnej hodnoty. Horiace sviečky vrhajú tieň na kamenné steny a zopár žien sedí v drevených laviciach a ticho sa modlia.
Červený „maják“
Na dosah ruky od Baziliky sv.Servácia stojí ďalší monumentálny kostol zasvätený mužovi, ktorý svojou rukou krstil Ježiša Krista v rieke Jordán. Stoja tak tesne vedľa seba, že pri pohľade z niektorého uhla by sa zdalo, že ide o jeden a ten istý chrám. Oddeľuje ich však úzka ulička a, čo je dôležitejšie, aj priepasť storočí. Kostol sv.Jána Krstiteľa vznikol až v 12. storočí po tom, ako sa predstavitelia susedného kostola rozhodli, že potrebujú krstiteľnicu. Ako plynul čas, napätie medzi katolíkmi a protestantmi sa stupňovalo až vyvrcholilo tým, že kostol v polovici 17.storočia protestanti prevzali do vlastných rúk. Podľa mnohých im to dodnes niektorí ľudia nedokázali odpustiť a pozerajú sa na kostol s krivdou. Prvé, čo si návštevník všimne, je výrazná červená farba vysokej zvonice. Nie vždy tomu tak bolo, pretože dobové záznamy spomínajú aj žltú a bielu farbu, no napokon padla voľba na kričiacu červenú. Spolunažívanie dvoch kostolov nebolo ideálne a dokonca sa dodnes hovoria legendy o tom, ako si navzájom rušili bohoslužby hlasným vyzváňaním zvonov. Rušná ulica Brede vystreľuje z námestia smerom k rieke, no pred tým, než sa rozplynie na nábreží, privedie ľudí k Bazilike Onze Lieuve Vrouw, teda Bazilike Našej Panny Márie, ktorá patrí podľa Holanďanov medzi najkrajšie románske stavby celého stredoveku. Je zasadená do pekné prostredia obohnaného starými domami a zelenými stromami. Tu ešte pulzuje tlkot starého mesta, no stačí prejsť pár desiatok metrov a Maastricht sa zmení na moderné mesto so siluetou vysokých budov. Pod sochou Panny Márie v interiéri kostola horia stovky sviečok a práve sem prichádzajú domáci so svojimi problémami. Na prahu starého mesta sa objaví oáza pokoja v podobe Stadsparku, ktorý od domov oddeľujú zvyšky stredovekých hradieb. Pod nimi sa v tichosti prevaľuje riečka Jeker, aby bez slova splynula s riekou Meuse a vydali sa na spoločnú cestu. Do parku za kamennú bránu Helpoort, ktorá je najstaršou bránou celého Holandska z 13.storočia, si chodia ľudia oddýchnuť od hlasov mesta. Sadnú si do trávy, odložia bicykel, vyberú knihu, zoženú priateľov a zabudnú na všetko ostatné. Najmä leto a teplá jeseň dokáže park zaplniť a oživiť. Nábrežie vedie až k starému mostu Servaasbrug, odkiaľ sú na Maastricht veľmi pôsobivé pohľady. Aj samotné nábrežie vyžaruje akýsi pokoj, ktorému človek poľahky podľahne. Každý dom je odlišný od susedovho, a tak tvoria príjemnú mozaiku. Maastricht sa napokon celý vyrysuje a jeho panoráma akoby sa vznášala nad hladinou rieky, ktorá mu vdýchla život.
