Malé grécke mestečko Litochoro sa zrodilo v krajine posiatej legendami a príbehmi. Staré domy, úzke kamenné uličky, pohoda, vôňa gréckej kuchyne a príjemne prostredie z neho robia cieľ mnohých návštevníkov, no Litochoro ležiace na pomedzí tyrkysového mora a bájneho Olympu ponúka viac.
Severným Gréckom už od nepamäti prechádzajú vysoké hory bájneho pohoria Olympos. Tiahnu sa z Tesálie až po Macedónsko a jeho najvyšší štít takmer atakuje trojtisícovú hranicu. Tu, v čarovnej krajine posiatej horami, sa kedysi dávno objavilo malé mestečko menom Litochoro, ktoré odoláva času a ten sa tu rozplynie v jeho kamenných, dláždených uliciach. Niet sa tu kam ponáhľať, veď sme predsa v Grécku – krajine známej pre svoju pohodu a lenivú atmosféru.
Príchod do Litochora je príjemne dramatický, pretože krajina sa vystiera do skalnatých štítov, ktoré ráno zahaľuje do magickej hmly. Každý by vtedy uveril, že hore na Olympe sídlia najvyšší grécki bohovia. Za mestom Katerini sa cesta vinie do kopcov a hoci sa o Litochore hovorí, že leží pod kopcami, samé sa rozlieva na vyššom pahorku. Na jednej strane sa tiahnu kopce a na strane druhej sa vlny Olympskej riviéry rozbíjajú o skalnaté pobrežie. Vďaka svojej unikátnej polohe nosí Litochoro lichotivú prezývku „mesto bohov“. Autobus zastaví na hlavnom námestí v centre malého mestečka a prvý vietor z hôr priveje so sebou pohodu gréckeho života. V parku sedí niekoľko starších mužov s hlbokými vráskami a hoci sú pomerne ďaleko, až sem doliehajú ich hlasy. Hrubé, dynamické a človek by si myslel, že sa hádajú keby nevedel, že sa takto normálne rozprávajú. Niekoľko žien odetých v čiernych šatách so zásterami stojí pri zastávke a ponúka ubytovanie u seba doma, aby si prilepšili niekoľkými eurami a zopár ľudí kráča hore-dole námestím, no nikto sa nikam neponáhľa. Dokonalý únik pred moderným svetom. Dnes tu žije len okolo sedem tisíc duší, no počas letnej sezóny sa tu za dva či tri mesiace premelie niekoľko stoviek nových tvárí s cieľom vyliezť na Olymp. Domáci si zvykli na prítomnosť turistov a tí nijako nenarúšajú pokojný ráz mesta. Vzduchom tak poletuje vzácna symbióza.
V srdci malého mesta
Hlavné námestie celého Litochora zdobí vysoká kamenná zvonica kostola Agios Nikolaios, teda sv.Mikuláša. Na vrchole ju dotvára malá kupola ozdobená krížom, ktorá je umiestnená tak, že stojí len pár metrov od samotného svätostánku. Stred námestia patrí fontáne chrliacej vodu a na jej okraji sedí dvojica mužov a zhovára sa. Kostol pôsobí ako by ho postavili len pred pár rokmi. Vnútro vyplnili maľované steny s portrétmi svätých a kde-tu pod ikonami horia tenučké medové sviečky. Nie je tu nikoho, kto by nasával atmosféru svätého miesta, ale keď sa večer rozozvučí zvon, zbehne sa sem niekoľko najmä starších obyvateľov. Neďaleko námestia vyrástlo hneď niekoľko hotelov, ktoré svojim zjavom pripomínajú tie alpské. Z kamenných fasád vytŕčajú balkóny a kde-tu sa objavia aj živé kvety či popínavé rastliny. Pod stromami stoja odstavené mopedy, autá a tieň obsadili domáci. Najviac ich však sedí v maličkých podnikoch či kaviarničkách roztrúsených pri námestí a okolitých uličkách. Sedia tu ráno na káve a na obed zmiznú. Vtedy sa celé Litochoro ponorí do ticha, aké vie rozpútať grécka siesta a ulice s námestím ožijú zase s podvečerom a západom slnka. Ulice vybiehajúce zo srdca mesta sa o pár stoviek metrov zužujú a premenia sa na úzke uličky obkolesené domami. Tu sa hotely stratili a žijú tu len domáci. Ženy sedia na stoličkách pred svojimi vchodmi, štrikujú, čistia bylinky, krájajú zeleninu na večeru a do toho na seba pokrikujú, aby sa dozvedeli novinky. Len občas pretne ticho prechádzajúca motorka, no každý sa jazdcovi zdraví. Zdá sa, že sa tu pozná každý s každým. Ulice od centra stúpajú nahor a na konci sa dokonca objavia prvé štíty a pahorky obrastené lesmi. Odtiaľ prichádza do mesta nádherne čerstvý vzduch, ktorý by sme dole vo väčších mestách márne hľadali.
Návšteva u olympských bohov
Litochoro si mnohí jeho návštevníci zvolia za svoje prechodný domov vďaka neskutočnej polohe, ktorá ponúka niekoľko výletov. Väčšinou sem prichádzajú za vysokými kopcami božského pohoria Olympos, ktorého najvyšším vrchom je bájny Mytikás týčiaci sa do výšky 2917 metrov nad morom. Ráno je krásna viditeľnosť a takmer všetky okolité štíty sa predvádzajú. Hneď, ako sa človek ocitne za mestom, ocení polohu v lone prírody. Z diaľky pôsobí Litochoro len ako zhluk väčších či menších domov vhodených uprostred zelených lesov, nad ktorými držia ochrannú ruku skalnaté bralá. Pár kilometrov odtiaľto sa zase v diaľke leskne hladina Egejského mora. Dá sa nájsť v Grécku väčší raj? Aj keď nepatríte medzi turistov s cieľom zdolávať najvyššie vrchy, zatúlať sa v lesoch a aspoň niekoľko hodín sa nechať unášať podmanivou prírodou sa vyplatí. Mytikás každého sleduje svojim nehybným kamenným pohľadom. Národný park Olympu pretkáva hneď niekoľko turistických cestičiek. Medzi stromami počuť padať vodu, ale oko ju ešte dlhé chvíle nezbadá. Až neskôr sa skaly rozostúpia a objaví sa medzi nimi malé jazierko s priezračne čistou vodou. Neďaleko sú do vápencových skál vyhĺbené jaskyne, kde kedysi dávno žili ľudia. Všetko navôkol vyzerá ako vystrihnuté z prírodopisných filmov či dokumentov. Takmer na každom kroku vyrastajú zo zeme farebné kvety, niekde stoja sami, no inde sú ich celé rozprávkové lúky. Odhaduje sa, že v celom parku sa schováva cez 1700 rôznych druhov rastlín, pričom niektoré z nich sú vzácne endemity. Kamenné more posiate snáď tisíckami kameňov sa rozlieva v údolí a zastavuje sa až na brehu neveľkej riečky Enipea. Obkolesuje ju hustý porast ihličnatých aj listnatých stromov. Je neuveriteľne ľadová a krištáľovo čistá, takže sa z nej dá bez problémov napiť. Stačí sa skloniť, nabrať si ústa plné životodárnej tekutiny a celým telom sa rozleje jej chlad. Lepšie občerstvenie tu v náručí Olympu jednoducho neexistuje. Na brehu Enipeii sedí niekoľko ľudí, piknikuje alebo oddychuje pred tým, než začnú stúpať vyššie a vyššie až k bájnemu Olympu. Tí, ktorí sa tak rozhodnú, môžu prespať aj na horskej chate a na štít zaútočiť nasledujúce ráno. Nech je cieľ akýkoľvek, jedno je isté – človek, ktorý sa ocitol v prírode pod Olympom, nebude ľutovať ani jednu minútu. Nielen staroveké miesta prepletené s dejinami sveta dokážu návštevníka nabiť pozitívnou energiou.
Prekvapenia v okolí
Večerné Litochoro je rovnako pokojné ako to denné, len s tým rozdielom, že je na uliciach viac cítiť prítomnosť ľudí. Obchodníci už po sieste pootvárali svoje podniky a aj bary a reštaurácie sú viac plné než prázdne. Podáva sa tu sladké grécke víno alebo tradičná retzina, ktorá krásne vonia po ihličnatých stromoch. Na tanierikoch je nakrájaný syr, rajčiny, naukladané olivy a sladkosti prešpikované mandľami. Muži hrajú karty a vedľa nich turisti ochutnávajú pravé grécke ouzo. Mnohí obyvatelia Litochora sa do svojho mestečka vrátili po tom, ako strávili čas v iných krajinách. Zarobili si, priviezli so sebou kapitál, zveľadili svoje mesto a teraz na starobu tu chcú žiť, pretože im grécky život jednoducho chýbal. Aj Alexandra, naša padni domáca je rovnaký prípad. „Niekoľko rokov som robila v Nemecku, preto mi nemčina nerobí problémy, ale nedokázala som sa vyrovnať s tým, že by som už nikdy nebývala tu pod Olympom, kde som sa narodila,“ prezradí. Noc tu trvá dlho – až po polnoci sa ľudia poberú spať a svetlá Litochora sa pomaly ale isto zhasnú. Na Litochore je skvelé aj to, že ak sa sem vyberie človek, ktorého nelákajú túry po horách, aj tak ho miesto dokáže nadchnúť. Stačí si počkať na nepravidelnú autobusovú linku a odrazu je po piatich kilometroch dole z mestečka na úrovní mora. Tu sa v pravidelných rytmoch vlní Olympská riviéra a hoci by sme na nej našli viacero letovísk, tu v Litochore má každý kus kamenistej pláže len a len pre seba. Tieň poskytujú husto vysadené stromy a na kríkoch dokonca dozrievajú maliny a černice. Kúsok pobrežného raja. Na kilometri dlhej pláži sa motajú len dve postavy a v diaľke sa na lodi objaví drevený rybársky čln. Komu by ani toto nestačilo, necelých 10 kilometrov od Litochora ležia ruiny starovekého mesta Dion. Grécka krajina je plná majákov starobylej minulosti, v ktorej kedysi pulzovala vznešená civilizácia.
