Kirgizstan je krajinou, ktorá si stále hľadá svoju cestu. Jej hlavný potenciál spočíva v prírodnom bohatstve, vysokých horách, jazerách a rozľahlých územiach, na ktorých ešte ľudia žijú tradičným nomádskym spôsobom.
Karakol
Ľadovec Inylchek, odľahlé miesto v srdci centrálneho Ťanšanu, kde nás vysadil kazašský vojenský vrtuľník, bol prvým cieľom nášho kirgizského putovania. V sprievode dvoch mladých neskúsených vodcov sme sa vydali na pochod pri hraniciach Číny a Kazachstanu. Po týždňovom treku na ľadovci Inylchek sa vraciame do civilizácie – do mesta Karakol. Ten v preklade znamená čierna ruka a je východiskovým miestom a povinnou medzistanicou návštevníkov pohoria Ťanšan. Prašné kamenisté cesty, zanedbané ulice, potulujúce sa deti, bezprízorní domorodci, škaredé bytovky na štýl Luníku IX a medzi nimi náznaky suchej zaprášenej zelene- to je Karakol v skratke. Pozitívom návštevy Karakolu však bol náš nocľah v jurtovom tábore spojený s rozlúčkovým večerom s našimi sprievodcami v reštaurácii. V nej nám ponúkli mäso zapečené v panvičke, kirgizské brandy Biškech a ako dezert sme si mohli vybrať cukríky alebo bonboniéru. Výber padol opäť na brandy.
Issyk-kul
Ráno definitívne opúšťame Karakol, objednávame taxík a odchádzame na horské jazero Issyk-kul. Našim taxikárom je postarší pán, ktorý neustále nadáva na politický režim, korupciu a beznádejnú situáciu v krajine. Ukazuje nám fotografiu dcéry, ktorá žije v Taliansku a tvrdí, že pre mladých ľudí nemá žiaden zmysel zostávať v Kirgizstane.
Naša cesta vedie popri obrovskom jazere, ktoré vyvoláva dojem mora. Jeho 170 km dlhá a 70 km široká vodná plocha v kombinácii s nadmorskou výškou až 1600 m ho radia medzi druhé najväčšie alpské jazero sveta (po Titicaca – pozn.autora). Issyk-Kul v preklade z Kirgizštiny znamená “teplé jazero“. Kombinácia extrémnej hĺbky (695 m), termálnej aktivity a mierne slanej vody spôsobujú, že Issyk-Kul nikdy nezamŕza. Toto jazero je v Kirgizstane veľmi obľúbené a na jeho brehu je hneď niekoľko turistických stredísk. Okolie jazera tvorí obrovskú biosférickú rezerváciu, v ktorej sa nachádzajú rozmanité ekosystémy. Vyskytujú sa tu púštne, polopúštne, stepné, hôľnaté, zalesnené, horské aj vysokohorské oblasti s ľadovcami. Okrem zriedkavého kamzíka Marko Polo tu na potulkách môžete stretnúť aj kozorožce, diviakov, snežných leopardov, divé husy, ibisov či volavky.
Našim cieľom je menšie mestečko Tamchy, v ktorom po krátkom hľadaní nachádzame romantické ubytovanie u domácich v štýlovej jurte. Tá naša je vybavená vetracím systémom na vrchu, pod ktorým sa nachádza veľké ležovisko. Na okraji jurty nechýba stôl so stoličkami a malá skrinka s kazetovým magnetofónom, aby bolo veselšie. Hneď vedľa jurty nás prekvapil vodný bicykel – na posedenie vonku alebo na malý výlet – koniec koncov, od pláže nás delí len pár desiatok metrov.
Je už po sezóne, ale voda je stále príjemná a po návrate z náročných hôr je kúpeľ v jazere blahodarný. Po pláži sa okrem niekoľkých zabudnutých turistov prechádzajú len miestne sliepky a moriaci. Asi kilometer ďalej sa nám podarilo objaviť ešte otvorený – pravdepodobne posledný plážový bufet, a tak môžeme povedať, že sme na jazere Issyk-Kul zatvárali sezónu.
Výlet do hôr
Ďalší deň sme sa vybrali s domácimi na horský salaš. Staručkou ladou nivou nás vyviezli do výšky 3000 metrov, kde čakali pastieri so stádami koní. Kirgizi, ktorí ešte neodišli za prácou do zahraničia, sa zaoberajú najmä chovom dobytka. Počet zvierat v krajine trojnásobne prevyšuje počet jej obyvateľov. Horské salaše v Kirgizstane sú ideálnym miestom, kde môžeme nazrieť na spôsob života horských pastierov a zároveň si zajazdiť na pokojných kirgizských koníkoch.
Pastieri nebývali v jurte, ale mali tu postavený malý domček, v ktorom bola len pec a nízky stôl, pri ktorom sa sedelo na zemi. Keďže okolo salaša nerástli stromy, len žltá stepná tráva, v peci sa kúrilo konským trusom. Ten si pastieri poctivo ukladali a sušili v okolí salaša.
Foto: Vlado Dudlák
Foto: Ján Koščo
Foto: Ján Koščo
Foto: Ján Koščo
Foto: Vlado Dudlák
Kirgizské koníky boli pokojné a poslúchali. Po krátkej inštruktáži sme vyrazili aj s gazdom na 9 kilometrovú prechádzku po okolitých holiach až k miestu, odkiaľ sme v diaľke pozorovali ľadovec. Cesta viedla v členitom teréne a bolo potrebné prekonať skalné miesta so stúpaním aj klesaním, ale koníky nás bezpečne doviezli naspäť k salašu. Pastieri nám ponúkli čaj, chlieb s maslom a konverzovali s nami po rusky. V priateľskej atmosfére im spievame naše slovenské ľudové piesne a oni vďačne odpovedajú kirgizským folklórom. Spev sa rozlieha po okolí a všetci na salaši cítime, že svet vie byť krásny aj tu – v drsných kirgizských horách. Podvečer sa vraciame autom dole k jazeru, naši sprievodcovia zastavujú pri mladej jarabine a trhajú pre nás vetvičky, ktoré nás majú ochrániť, aby sme sa šťastne vrátili domov.
