Hlavný indonézsky ostrov Jáva je pre väčšinu našincov veľkou neznámou. Až 90 percent turistov, ktorí navštívia Indonéziu, smeruje na ostrov Bali. Jáva ako centrum kultúry celej krajiny je pritom minimálne rovnako zaujímavá.
Stará aj moderná Jakarta v opare cigaretového dymu
Hlavné mesto Indonézie Jakarta má 13 miliónov obyvateľov. Moderné mrakodrapy sa tu striedajú so starými koloniálnymi budovami. Nad celým mestom sa vznáša opar sladkému dymu aromatických indonézskych cigariet. Fajčenie je tu národným športom. Jakarta sa môže pochváliť druhým najväčším námestím na svete (najväčšie je v Pekingu). Hlavnou atrakciou mesta je park Mini Indonesia, ktorý ponúka prehliadku architektonických štýlov, typických pre rôzne oblasti krajiny. Výbornú indonézsku kávu možno ochutnať v najznámejšej kaviarni Cafe Batavia v starej časti Jakarty. Sedela tu napríklad aj kráľovná Alžbeta, Audrey Hepburn či Václav Havel, ktorý má svoju fotku na „Stene slávy“. Tak ako každá veľká metropola má aj Jakarta problémy s dopravou. Rieši ich zaujímavým spôsobom – v čase špičky od 6:00 do 10:00 a od 16:00 do 20:00 musia sedieť v každom aute minimálne traja ľudia, inak hrozí pokuta.
Yogyakarta alebo ako som sa obávala o obličky
Mesto Yogyakarta je centrom kultúry a vzdelanosti celej Indonézie. Je to zároveň jediná oblasť Indonézie, kde vládne sultán (krajina má prezidenta). Hlavnou tepnou Yogyakarty je ulica Malioboro plná obchodov (nechýba ani Baťa), bečakov (indonézska rikša), motoriek a taxíkov. Môj prvý dotyk s Malioborom bol zaujímavý. Dve osamotené biele turistky si asi nebolo možné nevšimnúť, pretože ledva sme na tejto ulici vystúpili, už sa nám prihovoril sympatický pán v strednom veku s otázkou „Where are you from?“. Povedal, že je učiteľom výtvarnej výchovy a či sa nechceme ísť pozrieť na výstavy batikových obrazov, ktoré maľoval so svojimi študentmi v rámci workshopu. Vraj je to úplne blízko a ukázal na druhú stranu ulice. Vybrali sme sa teda s ním. Keď už ale zahol asi tretíkrát do pochybných úzkych bočných uličiek, kde nebolo takmer ani nohy, začali sme sa seriózne obávať o svoje obličky. Už – už sme sa chceli otočiť, keď sa pred nami objavila naozaj art-galéria – samozrejme predajná, ale nič iné sme ani nečakali. Kameň zo srdca nám ale padol až vtedy, keď do galérie priviedli ďalší „nadháňači“ iných zahraničných turistov. Nakoniec sme kúpili veľmi pekný obraz a spokojné aj s odľahčenou peňaženkou odišli. Tak sa robia kšefty v Indonézii.
Ošiaľ zvaný bieli turisti
Fakt, že na Jávu nechodí ani zďaleka toľko turistov ako na Bali, pocíti asi každý „beloch“ na vlastnej koži. Pri návšteve pamiatok v okolí Yogyakarty som si vyskúšala, ako sa asi musia cítiť hviezdy v Hollywoode, ktoré fotia na každom kroku paparazzovia. Najmä deti a tínedžeri na školských výletoch sú z bielych turistov v absolútnom vytržení. Absolvovala som neskutočné množstvo fotoshootingov s rodinami, deťmi, dôchodcami, ale aj celými triedami aj s učiteľom. Je ťažké povedať „nie“, keď sa na vás niekto pozerá s nemým úžasom a ryčí od šťastia, keď sa vás môže dotknúť. Zo začiatku mi to prišlo zábavné, ale po čase už aj trochu únavné, pretože bolo dosť ťažké si v pokoji pozrieť nejakú pamiatku. Príklad: stojíte v rade na toaletu a vrhne sa na vás prepadová jednotka zložená z výskajúcich indonézskych školákov. Ešte aj policajt na motorke na nás zatrúbil len preto, aby nám zakýval. Skúšali sme sa aj maskovať – vlasy schovať pod klobúk, k tomu veľké slnečné okuliare a cez plecia šatku, ale nepomohlo. Ozaj, viete aký je ideál krásneho muža pre indonézske ženy? Čo najbelší blondiak s modrými očami, s bruškom, chlpatý ako orangutan a vysoký (na ich pomery je vysoký ale každý našinec). Čo na to povedať – každý chce mať to, čo nemá. Indonézski muži sú presný opak – tmaví, malí, hnedé oči, čierne vlasy, chudí a nechlpatí.
Chrámy a divadlo, ktoré trvá hodiny
Napriek tomu, že Indonézia je najväčšia moslimská krajina sveta, jej hlavnými pamiatkami sú budhistické a hinduistické chrámy, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Yogyakarty. Borobudur je najväčšia historická pamiatka celej južnej pologule a najväčšia budhistická stavba na svete. Chrám v tvare terasovitej pyramídy postavili v roku 800. O zhruba 50 rokov rokov mladší je hinduistický chrámový komplex Prambanan (nie, s banánom nemá nič spoločné). V minulosti ho tvorilo až 240 chrámov, mnohé však už zanikli.
Typické pre Jávu sú bábky – či už „javajky“ alebo z hovädzej kože, ktoré sa využívajú v tieňovom divadle. Predstavenie (vždy príbeh z Ramajány) trvá niekoľko hodín, niekedy aj osem. Diváci ľubovoľne prichádzajú a odchádzajú a prechádzajú sa po sále. Sedieť sa dá buď tak, že vidíte samotné tieňové divadlo, alebo potom za orchestrom a rozprávačom, kde môžete pozorovať hudobníkov v akcii. Všetci hrajú na typický indonézsky nástroj – gamelan. Počas predstavenia sa medzi sebou rozprávajú, prípadne si odbehnú a znova sa vrátia.
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Rozmanitá Indonézia
Indonézia je najväčšia ostrovná krajina na svete, ktorá pozostáva z viac ako 17 000 ostrovov. Je to zároveň najväčšia moslimská a štvrtá najľudnatejšia krajina sveta (po Číne, Indii a USA), má okolo 237 000 obyvateľov. Hovorí sa tu veľmi jednoduchým jazykom bahasa indonesia, ktorý nepozná pády ani časy. Množné číslo sa vyjadruje tak, že sa dané slovo zopakuje dvakrát. Indonézia je známa svojou obrovskou rozmanitosťou – žije tu až 300 etník, ktoré rozprávajú 742 jazykmi a dialektami. Rozmanitosť je aj vo flóre a faune – možno tu nájsť napríklad najväčší aj najvyšší kvet na svete alebo najväčšieho žijúceho jaštera varana komodského. Jedine na ostrovoch Sumatra a Borneo žijú vo voľnej prírode orangutany. Sociálne a ekonomické rozdiely medzi jednotlivými ostrovmi sú priepastné. Biznismeni v hypermoderných mrakodrapoch aj pomaľovaní domorodci na ostrove Papua – to všetko je očarujúca INDONÉZIA. Nie nadarmo je národným mottom krajiny „Bhinneka Tunggal Ika“, teda „jednota v odlišnosti“.
