Náboženstvo a politické konflikty – to sú dve veci, ktoré najviac definujú Izrael. Všade prítomní vojaci v uniformách i civile pripomínajú, že krajina je v neustálej vojenskej pohotovosti.
Skutočnosť, že Izrael nie je typická turistická destinácia, som si uvedomila už na letisku v Bratislave. Každý pasažier letu do Tel Aviv musel absolvovať podrobný výsluch zo strany pracovníkov izraelskej leteckej spoločnosti. „Pomáhal vám niekto s balením kufra?“ „Požiadal vás niekto, aby ste niečo previezli do Izraela?“ „Boli ste niekedy v Iráne, Sýrii, Libanone, Spojených arabských emirátoch, Jemene…? Základom je odpovedať na všetky takéto otázky jasným „nie“. Zmysel pre humor Izraelčania v otázkach národnej bezpečnosti nemajú a prípadnému vtipálkovi by hrozili problémy. Po niečo vyše troch hodinách letu sme pristáli v Tel Avive. Do pasu som dostala razítko štátu Izrael, ktoré mi znemožní cestu do mnohých arabských krajín. Utešila som sa tým, že si hocikedy môžem vybaviť nový pas.
Prvý pohľad po odchode z letiska mi padol na mladé dievčatá a chlapcov, ktorí posedávali v tieni. Všetci mali na chrbtoch pušky. V malom štátiku s veľkým množstvom nepriateľov je vojenská služba povinná pre všetkých mužov aj ženy od 18 rokov. Najmä v Jeruzaleme sú vojaci a vojačky na každom kroku – v uniformách aj v civile strážia strategické miesta a náboženské pamiatky.
Jeruzalem je svätým mestom troch veľkých monoteistických náboženstiev – kresťanstva, judaizmu a islamu. Asi v žiadnom inom meste na svete nie je taká veľká koncentrácia náboženských pamiatok ako tu. Každých pár desiatok metrov tu narazíte na nejaké posvätné miesto spomínané v Biblii, Tóre alebo v Koráne. Skalný dóm, Chrámová hora s Múrom nárekov, Krížová cesta, Golgota, Getsemanská záhrada, Chrám Božieho hrobu, Olivová hora… V Jeruzaleme treba myslieť na to, že napriek horúčavám treba mať zahalené plecia aj kolená, inak vás do pamiatok nepustia. Nehovoriac už o ortodoxných židoch, ktorí sú schopní turistov za nevhodné oblečenie okrikovať alebo dokonca aj fyzicky napadnúť.
Palestína za betónovým múrom
Jeruzalem sa takmer dotýka Betlehemu, ktorý je už na území Palestíny. Jasnú deliacu čiaru medzi nimi robí betónový múr s ostnatým drôtom. Hraničné priechody strážia po zuby ozbrojení izraelskí vojaci. Keby žil Ježiš dnes, musel by pri prechode z rodného Betlehema do Jeruzalema prejsť kontrolou. V Betleheme vládne uvoľnenejšia atmosféra ako v Jeruzaleme. Ľudia sú tu chudobnejší, no priateľskí. Nevýhodou je, že vás okolo štvrtej ráno zobudí oduševnené kvílenie muezína, ktorý zvoláva veriacich k modlitbe. Snom mnohých Palestínčanov je dostať sa do Jeruzalema, kde ich láka vidina lepších pracovných príležitostí. Pokúšajú sa o to s nasadením vlastného života. Keď izraelskí vojaci niekoho pri preliezaní múra prichytia, môžu ho zastreliť. Bola som svedkom toho, ako sa dvom Palestínčanom podarilo dostať na druhú stranu múru, utekali ako o život a v eufórii nadšene kývali nášmu turistickému autobusu.
Ako som „pašovala“ do Izraela šabľu
Ostražitosť, opatrnosť a podozieravosť hraničiacu miestami až s paranojou pocíti v Izraeli asi každý turista. Najprísnejšie je to samozrejme na hraniciach a na letiskách. Ich zamestnanci sú vycvičení mať oči všade. Ako chameleóni sa dokážu pozerať na vás, no popri tom neustále periférne sledujú okolie aj odpadkové koše, či do nich náhodou niekto neuložil bombu. Plagáty informujú o hľadaných militantoch s arabským vzhľadom, vypísaná odmena je 10 miliónov dolárov! Podozrivými číslo jeden sú všetci mladí muži. Tých hneď úradníci vyčlenia zo skupiny stranou a podrobia prísnejšej prehliadke. Do Izraela som opätovne vstupovala z Jordánska, kde som bola na niekoľkodňovom výlete. Ako si tak stojím v rade na asi piatu kontrolu, zrazu ma zamrazilo. Spomenula som si, že v kufri mám dosť veľkú šabľu, ktorú som si ako suvenír kúpila v Jordánsku. Čo teraz? Už som si predstavovala, ako ma odvádzajú v putách. Keď prišla na röntgen moja batožina, srdce som mala niekde v krku. Pracovníčka pozrela na obrazovku a zarazila sa. Najprv ukázala obrazovku svojej kolegyni a potom sa na mňa prekvapene pozrela. Šabľu cez celý kufor u mňa asi nepredpokladala. „Otvorte prosím kufor,“ prikázala prísne. O-ó, zle je, pomyslela som si. Potenciálny vražedný nástroj som musela vybaliť. To už medzičasom prišli situáciu preveriť ďalší traja ozbrojení colníci. „To nie je zbraň, len suvenír,“ snažila som sa vysvetliť. „Ale dá sa to použiť ako zbraň, nie?“, oponovali colníci. „No čo ja viem…“ Nakoniec sa našťastie dali ukecať. Dnes sa mi už šabľa krásne vyníma na stene.
Mŕtve more – väčšia atrakcia ako všetky akvaparky dokopy
Existuje len jedna vodná atrakcia, ktorú nemôžete vyskúšať v žiadnom akvaparku na svete – pocit nemôcť sa ponoriť do vody. Ten možno zažiť len v Mŕtvom mori. Voda v ňom je neskutočne slaná a mastná. Keď človek vyjde z mora, je to akoby sa polial Raciolom a vysypal na seba päť kíl soli. Komu by nestačilo, môže sa ešte natrieť tmavým bahnom, ktoré má rovnako ako voda liečivé účinky. Pred kúpaním v Mŕtvom mori sa neodporúča holiť, a to z veľmi prozaického dôvodu – vo vode zažijete pocit, akoby ste si sypali soľ do rán. Poprípade zistíte, že máte na tele ranky, o ktorých ste ani netušili. Kúpanie v Mŕtvom mori je však v prvom rade neskutočná zábava. Ledva som zdvihla nohy dopredu, už ma to hodilo na chrbát. Potom som sa nejako prehupla na brucho, pričom nohy sa mi nechceli ponoriť do vody a trčali dohora ako antény.
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Foto: Mária Pietová
Okrem Mŕtveho mora má Izrael aj Červené more plné pestrofarebných rybičiek a koralov. Turistom však ponúka i mnohé ďalšie zaujímavé miesta – najstaršie mesto na svete Jericho, Nazaret, Galilejské jazero či archeologické nálezisko Qumran, kde sa našli tzv. Zvitky od Mŕtveho mora. Symbolom izraelského boja za slobodu je pevnosť Masada, kde sa 967 Židov tri roky bránilo proti presile 10 až 15 000 Rimanov. Keď už videli, že nemajú šancu, spáchali hromadnú samovraždu.
Ortodoxní židia a ich pravidlá
Život v Izraeli veľmi ovplyvňujú náboženské tradície. Nedeľa je pracovným dňom, naopak v sobotu sú zatvorené obchody, pretože je šabat. Ortodoxní židia v ten deň nemôžu robiť vôbec nič, ani si napríklad zapnúť televízor. Jedine, že by sa nejako zapol “sám“, vtedy by sa naň pozerať mohli. Za deň môžu prejsť len predpísaný počet krokov. Prísne pravidlá platia aj stravovaní (jedlo musí byť kóšer) a v podnikaní. Napríklad nečisté zvieratá, ako sú prasce, sa nemôžu dotknúť Svätej zeme. Ako to tak už chodí, každý zákaz sa však dá nejako obísť. Istý podnikateľ z Jeruzalema vyriešil tento problém tak, že prasce chová na na drevenej konštrukcii. Podrývačov odbije s tým, že jeho zvieratá sa predsa zeme nedotýkajú. Ľudská vynaliezavosť nepozná hranice.
