Mesto Esfahán je majstrovským dielom a drahokamom starej Perzie. Už pred 400 rokmi Peržania vraveli Esfahán nesf-é jahán, čo v preklade znamená: „Esfahán, to je polovica sveta“. Toto mesto patrí bezpochyby k najkrajším mestám nielen v Iráne, ale aj v celom islamskom svete.
Námestie Emáma Chomeiního
Námestie Emáma Chomeiního, pôvodne nazývané Naghshé-Jahán, ohromuje svojou majestátnosťou. Bolo vybudované v roku 1612 v tvare uzatvoreného obdĺžnika a svojimi rozmermi 160×500 metrov patrí medzi najväčšie na svete. Pôvodne bola táto veľká plocha používaná ako dostihová dráha, dnes je vyhľadávaným turistickým miestom, kde môžeme obdivovať pôsobivé mešity, túlať sa klenbami nekonečných bazárov, alebo sa nechať len tak previesť na konskej drožke.
Na hornom konci námestia dominuje obrovská Emámova mešita (Masjed-é Emám), v strednej časti námestia sa nachádza mešita šejka Lotfolláha. Obe tieto mešity sú skvostami staviteľov s jedinečne prepracovanými mozaikami, ktoré menia farby v závislosti od intenzity prenikajúceho slnečného svitu. Lotfolláhova mešita s prívlastkom „Štúdia harmónie“, je navyše zvláštna tým, že bola určená pre ženy. Je to snáď jediná mešita v islamskom svete, ktorá nemá minaret. Viedla k nej podzemná chodba, ktorou ženy nepozorovane prichádzali na bohoslužby. V stredovom bode mešity, priamo pod majestátnou mozaikovitou kupolou, je možné vyprodukovať až 7-násobné echo.
Mesto remesiel a tolerancie
Zaujímavosťou Esfahánu je Arménska štvrť s kresťanskými chrámami, kde žije okolo 60-tisíc Arméncov, a tak Esfahánu môžeme dať zároveň prívlastok – mesto tolerancie. Arménci sem okrem toho priniesli aj remeselnícke zručnosti, preto Esfahánu prináleží aj titul remeselníckeho mesta. Mnohé výrobky ponúkané v bazároch sú vlastnoručne vyrobenými produktami ľudí, ktorí ich aj predávajú. V podlúbiach námestia môžeme pozorovať majstrovstvo tunajších remeselníkov a umelcov. Tepané misky, taniere, šálky, keramické nádoby, vodné fajky, mozaikové kachličky, štýlové šaty, vyšívané obrusy, maľované obrazy, perzské koberce – na to všetko sa dá vynadívať na nekonečných chodbách esfahánskeho bazáru.
Keď vás zmôže únava z chodenia po umeleckých obchodíkoch a návštevy pamiatok, príjemným relaxom sa stane posedenie na tráve pri bazéne v strede námestia. Okolo počuť dupot konských kopýt a kolesá drožiek, ktoré prevážajú turistov po celom námestí. Keď sa k únave pridá aj hlad, vyjdite hore ponad podlúbie do niektorej z reštaurácií, kde si hoci aj po ležiačky môžete v kóji vychutnávať miestne špeciality a relaxovať.
Trasúci sa minaret
V Esfaháne sa môžete stretnúť s unikátnym povolaním a tým je „trasič minaretu“. Ak chcete na vlastné oči zažiť trasúci sa minaret, treba sa odviezť autobusom č.236 sedem kilometrov od centra mesta k hrobke Abu Abdolláha. Hrobka pochádza zo 14-teho storočia a je známa pod názvom Manầr Jombần (trasúci sa minaret).
Keď sme vošli do areálu záhrady, v ktorej sa hrobka nachádzala, domáci nás nasmerovali k objektu s dvoma menšími minaretmi. Po schodoch sme vystúpili na strechu hrobky a spolu s niekoľkými iránskymi turistami sme počkali pod minaretmi na trasiča. O chvíľu prišiel zavalitejší pán s fúzikmi, ktorý bol len o niečo užší ako samotný minaret. Pomaly vošiel cez malé dvere do minaretu a po vnútorných točitých schodoch sa dokázal dostať až na jeho vrchol vo výške asi päť metrov nad plošinu strechy. Tam vykukol z okienka, zakýval nám, oblapil svojimi rukami úzky minaret a začal ním triasť. Po chvíli trasenia sa začal minaret s trasičom kývať zo strany na stranu, potom sa začala hýbať celá strecha hrobky, na ktorej sme stáli a nakoniec sa rozkýval aj vedľajší minaret – dvojička.
Z kývania hrobky som mal neistý pocit. Týmto štýlom raz isto celá hrobka spadne a turisti zo strechy rozšíria rady zosnulých tohoto objektu. Našťastie počas našej prehliadky hrobka vydržala, a tak sme nabrali odvahu a dali sme si až dve kolá trasenia po sebe.
Esfahánske mosty
Esfahán je veľkomesto, ktoré žije aj po zotmení, čo na miestne pomery nie je úplne bežné. Po desiatej večer, keď sú v iných iránskych mestách len ľudoprázdne ulice, v Esfaháne je možné dať si zmrzlinu, navštíviť reštauráciu rýchleho občerstvenia alebo zájsť do čajovne.
Bol nádherný teplý večer a naše nohy nás viedli mestom k rieke Zảyandeh. Esfahán je známy svojimi kamennými mostami, ktoré majú večer po zotmení romantickú a neopakovateľnú atmosféru. Staré mosty boli vybudované v 17. storočí a patria po námestí Emáma Chomeiního k najkrajším miestam v Esfaháne. Pokojný tok rieky a pešie promenády pri jej brehu lákajú mladých ľudí na večerné prechádzky. Kamenné mostové klenby, ktoré sú po celej dĺžke efektne osvetlené, vrhajú po stenách tiene okoloidúcich chodcov a dotvárajú tak kulisu pohody a tajomna zároveň. Jeden z najkrajších je most Sỉ-o-Seh, nazývaný aj Most 33 oblúkov. Je dlhý 160 metrov a bol postavený v roku 1602. Na jeho vrchu nájdete promenádu, pod mostovými klenbami sa nachádzajú čajovne. Šálka čaju a tradičná vodná fajka priamo pod klenbami mostu s miestnymi ľuďmi je ozajstným zážitkom.
Usadili sme sa na laviciach v čajovni pod Mostom 33 oblúkov. Pod našimi nohami pretekala voda. Čašník nám ponúkol vodnú fajku s arómou jablka a priniesol čaj. Spýtal sa odkiaľ prichádzame a bol k nám veľmi úslužný. Okolo nás sedelo zopár ľudí, všetci bafkali šišu (vodnú fajku). Oproti nám sedeli Iránci žijúci v Nemecku a v nemčine veľmi živo diskutovali o možnom politickom vývoji v krajine a o iránskej zahraničnej politike. Komunikatívny čašník bol pri nás každú chvíľku a dával nám rady ako správne fajčiť vodnú fajku. Pochválili sme Esfahán ako nádherné, romantické mesto a zaujímavú lokalitu pre turistov. Debatovali sme o časti mesta, v ktorej žijú Arméni aj o spolužití moslimov s kresťanmi. Zdá sa, že v Esfaháme s tým problém nemajú.
Esfahán v číslach
Esfahán je jedno z najstarších iránskych miest s viac ako 2500 ročnou históriou. V období rokov 1598 až 1722 bol hlavným mestom Perzie. Má vyše 1 mil. obyvateľov, 163 mešít, 48 náboženských škôl, 1800 obchodov a 260 verejných kúpeľov. Svojimi unikátnymi historickými monumentami je Esfahán zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Autor: Vlado Dudlák
